Európa odmieta ruské energie. A čuduje sa, že nie je schopná konkurovať svetu

Európska únia sa v posledných rokoch stala miestom lepičov nálepiek. Ak sa niekto vychýli z jednotného ideového prúdu a dovolí si poukázať na zlyhania a slabé miesta systému, okamžite je euroskeptik, proruská trúba, xenofób či neekologický jedinec, ktorý ničí planétu.

Výborným príkladom ostatných mesiacov je smršť kritiky, ktorú schytáva Bratislava a Budapešť za to, že sa búria proti zákazu dovozu ruských energií po roku 2027. Plán už schválili ministri energetiky, pričom finálny verdikt bude stáť na rozhodnutí členských štátov. A keďže Slovensko ani Maďarsko embargu nevedia zabrániť (na presadenie stačí kvalifikovaná väčšina), sporadicky blokujú sankčné balíky, pri ktorých treba jednomyseľný súhlas všetkých.

Chrániť takto národné záujmy je však dnes evidentne proruské. Zatiaľ čo rozhodnutie Bruselu a ďalších európskych štátov, ktoré embargo podporujú, že Maďari aj Slováci si za plyn priplatia, je v poriadku.

Od diverzifikácie k totálnemu embargu

Hoci Únia ako celok dokázala dodávky plynu pomerne úspešne diverzifikovať, dialo sa to najmä vďaka veľkým štátom na pobrežiach, ktoré razantne zvýšili dovoz LNG z USA či Kataru, hoci niektoré, ako napríklad Francúzsko či Belgicko, zvýšili aj import ruského LNG.

Celkovo sa objem nákupov plynu z Ruska v EÚ radikálne znížil zo zhruba 40 percent pred vojnou na 18 percent v roku 2024. Brusel odhaduje, že v tomto roku dané číslo padá niekde na úroveň 13 percent.

Dovoz plynu od iných dodávateľov je však pre vnútrozemské krajiny o niečo komplikovanejší a najmä drahší proces ako pre pobrežné štáty. Slovensko (do 2034), ako aj Maďarsko (do 2036) majú s Gazpromom uzatvorené dlhodobé výhodné zmluvy na dodávky plynu. Nejde pritom len o dobrú cenu za samotnú komoditu. Obrovským bonusom je, že obe krajiny neplatia nikomu tranzitné poplatky – o to sa podľa zmlúv stará ruský dodávateľ.

Aj keby bol plyn na podobnej cenovej úrovni ako ten ruský, obe krajiny by po spustení embarga zacvakali stovky miliónov eur len za tranzitné poplatky. Lenže nie je.

Štúdia Centra pre výskum energie a čistého ovzdušia (CREA) uvádza, že podľa odhadov na základe údajov Eurostatu sa v roku 2024 ruský plyn z plynovodu TurkStream predával kupujúcim z EÚ o 13 až 15 percent lacnejšie ako iné možnosti.

Motivácia týchto vnútrozemských krajín niečo meniť je z pochopiteľných dôvodov minimálna.

Prečo by sa mala Európa odstrihnúť od ruského plynu

Zástancovia embarga dávajú do popredia dva hlavné argumenty, prečo by sa tieto krajiny mali napriek tomu ruského plynu zbaviť.

Oba sú dobre známe. Európske krajiny, ktoré kupujú ruské energie, financujú Putinovi podľa prvého argumentu jeho agresiu na Ukrajine.

Druhý hovorí o tom, že štáty kontinentu sa musia od ruského plynu odkloniť, pretože ide o prostriedok, ktorým ich môže Moskva vydierať.

Nafúknutý naratív na hlinených nohách

Oba spomenuté argumenty stoja na vode.

To, že Európa odmieta ruský plyn, Rusku príliš neublíži. Hlavným zdrojom príjmov do jeho pokladnice je ropa, nie plyn. Po druhé, ide o komoditu, ktorú vie predať inde. To sa na istý čas spája s logistickými ťažkosťami. Na západe je Rusko plynovodmi spojené s viacerými krajinami, ktoré predávajú svoju produkciu do Európy.

V praxi tak môže poľahky dochádzať k tomu, že štáty ako Azerbajdžan či Turecko budú predávať svoj plyn Európanom, zatiaľ čo doma budú vyrábať energiu z toho ruského.

Moskva tak o veľa nepríde, zatiaľ čo európske štáty budú nakupovať drahšie, s cenovými prirážkami od sprostredkovateľov. Zdravo zmýšľajúci skeptik by povedal, že tento politický zásah spôsobí neefektivitu na trhu.

Druhý argument je takisto deravý.

Hoci Slovensko a Maďarsko v priemere spotrebúvajú zhruba dve tretiny ruského plynu, neznamená to, že energetické firmy nemajú uzatvorené s inými dodávateľmi diverzifikačné kontrakty. Nemalá časť tohto plynu, ktorý nakúpia od iných dodávateľov, však neprichádza fyzicky na ich územie, ale sa ďalej obchoduje. V praxi tak majú obe krajiny do veľkej miery diverzifikované portfólio a neboja sa zastavenia ruských kohútikov, pričom súčasne odoberajú plyn za výhodné ceny.

O nákladoch politických a ideologických rozhodnutí

Verdikt Únie tak nepôsobí ako rozumný krok smerom k nezávislosti a rozloženiu rizika, ale ako čisto politické rozhodnutie symbolického charakteru, ktoré nehľadí na spúšť, čo po sebe zanechá.

Vplyv na ceny je pomerne ťažké vyčísliť, no Slovenský plynárenský priemysel kalkuluje, že z pohľadu Slovenska sa bude dosah opatrení pohybovať niekde okolo 287 až 428 miliónov eur, čo znamená, že za plyn zaplatíme viac.

Analytik pre ropu a plyn z banky Erste Tamás Pletser vyčíslil, že embargo v strednodobom horizonte zvýši ceny v regióne o „5 až 10 percent“. Dodal, že ak by Komisia tlačila na členské štáty, aby znížili poplatky za tranzit plynu, mohol by sa nárast pohybovať od troch do šiestich percent.

Hoci tieto čísla neznejú až tak fatálne, tento nárast nespôsobuje prirodzený vývoj na trhu, ale umelý zásah, ktorý okrem Európy nikto iný nerobí. Čínske ani americké firmy jednoducho nenakupujú energie aj s touto politickou daňou. A potom sa na starom kontinente všetci divia, kde sa podela schopnosť Európy konkurovať zvyšku sveta.