Eurobondy a nenápadná cesta k fiškálnej únii. Zašli sme príliš ďaleko?

Sen o bezemisnej Európe je pochopiteľný – a svojím spôsobom aj ušľachtilý. Od začiatku však zostal snom niekoľkých idealistov, ktorí podcenili zložitosť sveta.

Každý z nás chce dýchať čistý vzduch a žiť v prostredí, ktoré neničí vlastnú budúcnosť. Lenže Európa nie je ostrov. Skutočný boj s emisiami by mal zmysel iba vtedy, ak by sa k nemu pripojila celá planéta, najmä tí, ktorí vypúšťajú najviac: Čína, India a Spojené štáty. Navyše Európska únia na tom nie je až tak zle, práve preto by jej snaha mala smerovať skôr k diplomacii než k ďalším vnútorným reguláciám.

Druhý dôvod na pochybnosti je však menej technický a viac morálny: samotní predstavitelia Únie. Tí, ktorí kážu striedmosť, lietajú po Európe, akoby lietadlo bolo taxi, a celý Európsky parlament sa niekoľkokrát ročne sťahuje do Štrasburgu – ekologický paradox, ktorý by rozosmial aj cynika.

Francúzsky inžinier a klimatológ Jean-Marc Jancovici pripomína, že skutočný boj s klimatickou krízou sa odohráva na úrovni osobnej skromnosti a disciplíny. Európski politici sú však známi skôr svojím papalášstvom než asketickým životným štýlom. Preto má zmysel sledovať stopu peňazí – možno nám lepšie než príhovory ukáže, aké motivácia skutočne stojí za európskym „bojom za planétu“.

Financovanie Únie: národné štáty pod tlakom

Európska únia (ešte) nie je federálny štát, ale stále spoločenstvo národných štátov. Od začiatku jej vzniku sa však kladú otázky, ktoré sa týkajú spôsobu jej financovania. Na zjednodušenie: Európska únia disponovala dvomi významnými zdrojmi – príspevky od národných štátov, ktoré tvoria 65 až 70 percent rozpočtu, a príjmy z DPH, ktoré sa pohybujú okolo 10 percent.

Z toho vyplýva, že EÚ bola predovšetkým závislá od toho, ako veľmi bohaté štáty prispejú do spoločného rozpočtu. Na začiatku tieto príspevky neboli až takým veľkým problémom, pretože zadlženie európskych štátov bolo nižšie. Navyše väčšina politickej reprezentácie v týchto krajinách mala jednoduchšiu situáciu.

Obhajovať proúnijnú politiku bolo oveľa jednoduchšie v roku 2002 ako napríklad dnes. Naprieč EÚ posilňujú strany, ktoré chcú zmeniť jej fungovanie a limitovať moc Bruselu. Ani strany podporujúce Európsku úniu to nemajú ľahké. Príkladom môže byť Francúzsko, ktoré ešte v roku 2017 prispievalo na chod Únie 18,1 miliardy eur.

V roku 2023 však už jeho príspevok predstavoval 27,2 miliardy eur. Pre Francúzsko, topiace sa v dlhoch, je tak prispievanie do spoločného rozpočtu veľmi zaťažujúce. Nie div, že sa to bežným Francúzom nepáči.

Eurobondy: covid ako zámienka

Európska únia potrebovala nájsť dodatočný zdroj príjmov, ktorý by bol nezávislý od vôle národných štátov. Tento zdroj príjmov automaticky zvyšuje autonómiu Bruselu. Vítanou príležitosťou bol covid. Ten ochromil európsku ekonomiku.

Brusel chcel vyriešiť tento problém programom NextGenerationEU, schváleným v roku 2020. Ten umožnil vydať spoločné európske dlhopisy vo výške 750 miliárd eur. Oficiálnym dôvodom na vydanie dlhopisov bolo, že tieto nové európske dlhopisy sa budú požičiavať za veľmi nízky úrok, nižší, než by si požičali jednotlivé štáty.

To je do istej miery pravda. Prvé vydanie dlhopisu (desaťročného) v júni 2021 malo výnos 0,09 percenta. No dlhopisy vydané v roku 2023 už majú oveľa vyšší úrok, ktorý presahuje tri percentá. Zadlženie nepomohlo tomu, aby sa veľmi zadlžené štáty, ako je Francúzsko, ďalej neprepadali do dlhovej krízy. Eurobondy teda nedokázali zásadne odľahčiť národným štátom.

Aj ich princíp však vzbudzoval odpor. Niekoľko občianskych iniciatív a ekonómov kritizovalo model NextGenerationEU pred ústavným súdom a tvrdilo, že spoločný európsky dlh znamená krok k fiškálnej únii mimo rámca právomocí EÚ. So žalobou neuspeli.

Nemecký ústavný súd rozhodol, že tento krok EÚ bol v poriadku. Dodal však, že je povolený len za výnimočných okolností. Ďalšie opakovanie bez mimoriadnych okolností by mohlo byť sporné.

Problematika eurobondov sa bude znovu otvárať v súvislosti s budovaním európskej obrany. Táto udalosť však sama osebe nie je mimoriadna ani nepredvídateľná, pretože EÚ sa aktívne angažovala na Ukrajine. Následky tohto kroku teda nie sú neočakávané.

Zelené kvóty a bruselské zisky

Eurobondy však priniesli jednu veľkú zmenu. Ďalším krokom bolo zavedenie nových vlastných zdrojov v decembri 2021, ktoré majú zabezpečiť splácanie spoločných európskych dlhopisov z programu NextGenerationEU.

Európska únia si z celkového rámca výnosov z emisných kvót ponecháva 25 percent, zatiaľ čo zvyšok (75 percent) zostáva členským štátom. Len táto štvrtina však predstavuje obrovské sumy – medzi rokmi 2021 a 2023 Brusel inkasoval približne 55 až 60 miliárd eur, ktoré sa stali jedným z hlavných zdrojov na splácanie európskeho dlhu.

Ďalšie peniaze do Bruselu pritečú so zavedením kvót ETS 2. Keďže je len ťažko odhadnuteľné, ako sa bude skutočne vyvíjať cena týchto kvót, pri nižších odhadoch ceny kvót by sa za šesť rokov malo predajom získať minimálne tristo miliárd eur. Z toho by časť – rádovo desiatky miliárd eur – mala putovať priamo Únii.

Ak to mám zhrnúť, na celej histórii zavedenia eurobondov zarobil najviac Brusel. Jednak zvýšil vlastné zdroje, takže je teraz menej závislý od príspevkov od národných štátov. A zároveň dokázal, že vďaka dlhu sa len ťažko bude hľadať cesta späť zo zavedenia kvót.

Štáty, ktoré by chceli odstúpiť, budú musieť nájsť odpoveď na veľmi ťažkú otázku: kde vezmú peniaze na splátky spoločných dlhopisov? Navyše aj národné štáty dostanú svoj podiel z predaja kvót ETS 2.

Vzdať sa celého systému by teda znamenalo dvojakú ranu: odmietnuť peniaze z Bruselu a nájsť prostriedky na splátky dlhu. Celý mechanizmus tak prehlbuje to, čomu sa v Bruseli hovorí „viac Európy“, ale čo v skutočnosti znamená menej kontroly voličov. Demokratický deficit sa skrýva za zelenou rétorikou, zatiaľ čo spoločné dlhy pomaly premieňajú členské štáty na dlžníkov, ktorí už nemôžu slobodne odísť – ani keby chceli.