Sen o bezemisnej Európe je pochopiteľný – a svojím spôsobom aj ušľachtilý. Od začiatku však zostal snom niekoľkých idealistov, ktorí podcenili zložitosť sveta.

Každý z nás chce dýchať čistý vzduch a žiť v prostredí, ktoré neničí vlastnú budúcnosť. Lenže Európa nie je ostrov. Skutočný boj s emisiami by mal zmysel iba vtedy, ak by sa k nemu pripojila celá planéta, najmä tí, ktorí vypúšťajú najviac: Čína, India a Spojené štáty. Navyše Európska únia na tom nie je až tak zle, práve preto by jej snaha mala smerovať skôr k diplomacii než k ďalším vnútorným reguláciám.

Druhý dôvod na pochybnosti je však menej technický a viac morálny: samotní predstavitelia Únie. Tí, ktorí kážu striedmosť, lietajú po Európe, akoby lietadlo bolo taxi, a celý Európsky parlament sa niekoľkokrát ročne sťahuje do Štrasburgu – ekologický paradox, ktorý by rozosmial aj cynika.

Francúzsky inžinier a klimatológ Jean-Marc Jancovici pripomína, že skutočný boj s klimatickou krízou sa odohráva na úrovni osobnej skromnosti a disciplíny. Európski politici sú však známi skôr svojím papalášstvom než asketickým životným štýlom. Preto má zmysel sledovať stopu peňazí – možno nám lepšie než príhovory ukáže, aké motivácia skutočne stojí za európskym „bojom za planétu“.