V roku 1996 vydal Samuel Huntington knihu s názvom Stret civilizácií. Mnohým sa nepáčila, lebo autor kategorizoval svet a rozdelil ho na niekoľko civilizačných blokov, medzi ktorými sú trenia, prejavujúce sa až vojenskými konfliktmi, ktoré sa môžu zintenzívniť.
Huntingtonové predpovede akoby potvrdzovali udalosti úvodných rokov 21. storočia. Napätie spojené s vojnami pretrváva hlavne medzi západnou a islamskou civilizáciou, či medzi západnou a ortodoxnou. Najviditeľnejšími reprezentantmi prvého konfliktu je Afganistan či Izrael, druhého Balkán či Ukrajina.
Balkán je výnimočná oblasť, pretože podľa Huntingtonovho delenia tu na pomerne malej ploche ležia tektonické zlomy až medzi troma civilizáciami – západnou, ortodoxnou a islamskou. Afganistan je špecifický tým, že do súperenia sa tu zapojili priamo civilizačné veľmoci – za ortodoxiu Sovietsky zväz, za teritoriálne vzdialený Západ Spojené štáty americké a svoju silu tu začína presadzovať konfuciánska Čína.
Teraz nejde o to, aby sme potvrdzovali Huntingtonove chmúrne predpovede. Skôr sa zamyslime, čo po 40-ročnom strete civilizácií ostalo na exponovanom mieste konfliktov – v chudobnom Afganistane.
Sovieti hodlali pred štyrmi desaťročiami prerobiť Afganistan na ďalšiu spriatelenú republiku, vnútiť obyvateľom mesianistický komunizmus, ktorý na začiatku 20. storočia opanoval ortodoxné Rusko. Nevyšlo to, islamskí Afganci viedli proti Sovietskemu zväzu vojnu, len aby si uchovali svoju civilizáciu.
Potom prišli Američania, pridali sa k nim ďalšie západné štáty. Tí nielen vyhľadávali teroristov, čo škodili západnej civilizácii, do Afganistanu zároveň priniesli koncept ľudských práv, demokratického politického systému, voľnej ekonomiky. Američania rovnako neuspeli, ich západná civilizácia sa tu neujala.
Oponenti povedia, že v Afganistane sa západný model predsa čiastočne presadil, bol na dobrej ceste. Veď dnes už je tam mnoho ľudí vyznávajúcich západné civilizačné hodnoty. Stačí predsa vziať do úvahy, koľkí sa snažia zutekať pred novou islamistickou vládou Talibanu.
Nuž, ak by to bola pravda, potom by vládna afganská armáda tento model urputne bránila. Nič také sa nestalo. Len sa potvrdilo, že armáda, nech je akokoľvek početná, nemá nádej na víťazstvo, ak jej členovia neveria ústrednej myšlienke. Takej myšlienke, za ktorú by položili život. Pre chlapov v zbrani bol starý domáci model bližší ako dovezený zo Západu, preto bol ich odpor proti Talibanu chabý.
Afganistan sa tak stal za posedné štyri desaťročia pokusným územím, kde sa testovali nové civilizačné modely. Ani jeden pokus nevyšiel. Chudobný kus zeme a jeho obyvatelia si to po dlhých bojoch poriadne odskákali.
Akokoľvek sa nám môže zdať neprirodzené vynucovanie krvavých trestov, potláčanie slobodných rozhodnutí žien či zakazovanie používania moderných výdobytkov, ak to schvaľujú ľudia, ktorí tam žijú, ostáva nám to len rešpektovať. Ak tým ubližujú našej civilizácii, potom sa musíme brániť. Takúto nevyhnutnosť, možno až nezastreto cynicky, predpokladal Hungtington.
A čo s ľuďmi, ktorí v Afganistane predsa prijali západné hodnoty? Musíme sa o nich postarať, to je vystavený účet za to, že sa nám nechali presvedčiť. Inak im hrozí to, čo sa stalo napríklad konvertitom zo židovstva v Španielsku na prelome stredoveku a novoveku. Vlastní ich odsúdili a kresťania ich na celé generácie neprijali medzi seba ako plnohodnotných.