Sarkozy ide do väzenia, Piata republika do hrobu

Francúzsko zažíva v poslednom roku množstvo bezprecedentných udalostí. Od minulého leta má už štvrtého premiéra, ktorý sa počas mesiaca stal premiérom dvojnásobným. Svoju prvú vládu sám položil, len čo ju vymenoval. Teraz s takmer totožnou druhou vládou tak ustál hlasovanie o nedôvere, ale do leta zrejme nevydrží.

Na pozadí týchto zmätkov v réžii prezidenta Macrona vyvstáva iná udalosť. Bývalý prezident Sarkozy nastupuje do väzenia. Potácajúci režim piatej republiky posiela za mreže jedného zo svojich hrobárov. Ale pochovávajú ju aj sudcovia a Sarkozyho nasledovníci v Elyzejskom paláci.

Monarchistická demokracia a problém stability

De Gaullova piata republika stojí na unikátnom prepojení prvkov monarchie a demokracie. Prezidentovi dáva mimoriadne právomoci, ktoré predstavitelia demokratických štátov zvyčajne nemajú. Takí americkí prezidenti môžu len závidieť.

Keď chce francúzsky prezident začať vojnu, nemusí sa nikoho pýtať. Celý verejný sektor má pod taktovkou. Keď dospeje k záveru, že v nejakom meste alebo regióne nie je poriadok, vymení prefekta. Ak má parlamentnú väčšinu, môže prebiť opozičné obštrukcie a rýchlo pretlačiť čokoľvek.

Monarchické prvky sú vyvažované demokraciou. Neobmedzuje sa len na parlamentné voľby a priamu voľbu prezidenta, ale počíta s častým využitím referenda. Práve referendum utvára a potvrdzuje súlad prezidenta s národom, ktorý de Gaulle považoval za rozhodujúci pre legitimitu i stabilitu. Stabilita tejto monarchicko-demokratickej konštrukcie ostro kontrastovala s pomermi štvrtej republiky, v ktorej sa premiéri a ministri menili ako na orloji.

Ústava má predovšetkým slúžiť na ochranu a uskutočňovanie národnej zvrchovanosti, ktorej garantom je práve prezident. Smerom dovnútra aj navonok. Zvrchovanú zahraničnú politiku uskutočňovali de Gaulle a jeho nástupcovia ako v západnom bloku voči Washingtonu, Berlínu a Bruselu, tak aj globálne vo vzťahoch s Moskvou a Pekingom.

Nezodpovední prezidenti a súdny aktivizmus

V Macronovom Francúzsku vládne pravý opak. Vlády sa tu striedajú s rovnakou rýchlosťou ako za štvrtej republiky, posledné referendum sa konalo pred dvadsiatimi rokmi, prezident je paralyzovaný a svojím zdanlivým aktivizmom iba prezrádza svoje vazalstvo k USA a bezmocnosť k Nemecku.

Hoci dnes tento úpadok zosobňuje Emmanuel Macron, jeho príčiny sú hlbšie aj širšie, zahŕňajú dlhodobé spoločenské pohyby, ktoré nemajú jedného pôvodcu. Dva faktory však vynikajú: súdny aktivizmus a nezodpovedné konanie prezidentov.

Súdna moc pôvodne nijako nenarúšala vzťah medzi prezidentom a národom, obmedzovala sa na napĺňanie zákonov a nemala politickú úlohu. Ústava piatej republiky nepočítala s aktivistickými, zideologizovanými súdmi, ktoré dnes vo Francúzsku podobne, ako aj inde v Európe rušia demokratickú vôľu parlamentov a vynucujú si rozhodnutia, ktoré žiadnu demokratickú legitimitu nemajú.

Najviac je to vidieť na rozhodnutiach ústavnej rady a štátnej rady, ktoré sa správajú ako tretie komory parlamentov, avšak bez demokratického mandátu.

Ale aktivizmus preniká aj do nižších vrstiev justície. Na jar sa sudkyňa rozhodla prerušiť politickú kariéru Marine Le Penovej tým, že jej zakázala kamkoľvek kandidovať. Le Penová sa síce môže odvolávať, ale zákaz má platnosť okamžitú, pretože sa opiera o „dočasný výkon“ rozhodnutia.

To je inštitút, ktorý sa do francúzskeho práva dostal v deväťdesiatych rokoch. V odôvodnených prípadoch má zaistiť nápravu v reálnom čase, a nie až po dlhých rokoch odvolacích procedúr. Proti Le Penovej bol tento inštitút jasne zneužitý.

Prominentný väzeň

Ďalšou obeťou politizácie „dočasného výkonu“ sa stal Sarkozy. Za vinu je mu kladená účasť na obchádzaní pravidiel volebného financovania. Jeho emisári rokovali v roku 2007 s líbyjským diktátorom Kaddáfím o podpore Sarkozyho prezidentskej kampane. Tieto rokovania sa preukázateľne uskutočnili.

Nechajme bokom, že Sarkozyho obhajcovia nevierohodne namietajú, že ich mandant o ničom nevedel a že z toho žiadne peniaze nakoniec neboli. Rozsudok nad bývalým prezidentom nie je definitívny a v právnom štáte by mal byť považovaný za nevinného.

Sarkozy je dnes na politickom dôchodku a potreba okamžitej nápravy nie je zrejmá. Napriek tomu sudca rozhodol o dočasnom výkone, čím sa bývalý prezident ocitol v parížskej väznici Santé.

Nikto neočakáva, že by si tam odsedel plných päť rokov. Stále má mocných zástancov. Prezident Macron považuje Sarkozyho za mentora. Necháva si od neho poradiť na pravidelných stretnutiach v Elyzejskom paláci; naposledy niekoľko dní pred nástupom do väzenia.

Prominentného väzňa tiež čoskoro navštívi minister spravodlivosti Darmanin, jeho politický chránenec, ktorý mu vďačí za kariéru v Macronových vládach. Sarkozyho advokát už podal odvolanie proti predbežnému výkonu a ak všetko pôjde, ako si Sarkozyho priaznivci predstavujú, mohol by už pred Vianocami z pokoja domova vyčkávať, ako jeho odvolanie dopadne.

To však nič nemení na mocnej symbolike úpadku. Od odsúdenia kolaborantského maršala Petaina je to prvýkrát, čo sa francúzsky prezident dostáva do väzenia.

Podriadenie Paríža Bruselu, Berlínu aj Washingtonu

Na druhej strane nikto z rozhodujúcich politických činiteľov k úpadku piatej republiky neprispel tak ako práve Sarkozy. Už jeho predchodca Chirac inicioval skrátenie funkčného obdobia prezidenta z pôvodných siedmich rokov na päť, čím oslabil prezidentské postavenie a zásadne zasiahol do inštitucionálnej architektúry režimu.

Ale to nebolo nič v porovnaní so Sarkozym, ktorý zdiskreditoval funkciu prezidenta aj inštitút referenda a Francúzsko podriadil Bruselu, Berlínu a Washingtonu.

Sarkozy od nástupu Francúzov provokoval svojím neprezidentským správaním: pochybnými kontaktmi, výmenou manželiek, grobianskym jazykom i zbohatlíckymi maniermi. To najvážnejšie však zostávalo skryté pod hladinou a vyplávalo na povrch až po odchode z funkcie: klientelistickej siete hodnej mafiánskeho bosa.

Sarkozy už má za sebou jeden nepodmienečný rozsudok za ovplyvňovanie sudcov, ktorý si nemusel odpykávať za mrežami, pretože súd sa uspokojil s elektronickým náramkom.

Vznik páru Merkozy

Bez ohľadu na aktivistickú justíciu jeho kontakty s Káddafím predstavujú škandál obrích rozmerov. Nech už sa na súde preukáže čokoľvek, prvý polrok jeho prezidentovania ukázal, že nejakú dohodu s Káddafím uzavrel. Jeho vtedajšia manželka Cecilia sa v Tripolise prezentovala ako osloboditeľka bulharských nemocničných sestier zadržiavaných Líbyou a sám Kaddáfí prišiel na bizarnú návštevu Paríža. Ešte temnejší tieň to potom vrhá na účasť Sarkozyho Francúzska na Kaddáfího likvidácii.

Sarkozy však predovšetkým znásilnil a pochoval referendum. Keď v roku 2005 nechal Chirac občanov rozhodnúť o Európskej ústavnej zmluve, bruselský dokument odmietli. Namiesto toho, aby jeho nástupca potvrdil, že Európa touto cestou nepôjde, dohodol sa s Bruselom na triku, ktorým vôľu národa obišiel.

Dokument kozmeticky upravili a premenovali na lisabonskú zmluvu, ktorú Sarkozy nechal schváliť svojou parlamentnou väčšinou. K ničomu už sám žiadne referendum nevyhlásil, v čom ho nasledovali aj jeho nástupcovia. Ale bez referenda sa rúca základná os v konštrukcii piatej republiky.

Nie náhodou vykastroval referendum kvôli Bruselu, voči ktorému Francúzsko neprestáva strácať autonómiu. To isté platí aj k Berlínu, ktorý mal na dokumente mimoriadny záujem. Okrem iného aj preto, že lisabonská zmluva posilnila hlasovaciu váhu Nemecka na úkor Francúzska a ďalších.

Z obrancu zvrchovanosti sa francúzsky prezident stal podriadeným partnerom v páre Merkozy, ako sa vtedy prezývalo jeho spojenie s nemeckou kancelárkou Merkelovou. Tú istú podriadenosť prejavil voči Washingtonu, keď zrušil de Gaullovo rozhodnutie a vrátil Francúzsko do vojenských štruktúr NATO. Armáda, ktorá mala byť baštou obrany národnej zvrchovanosti, sa začala atlantizovať.

„Normálny“ záletník a „Rotschildov“ narcis

Sarkozyho nástupca Hollande stavil na svoju nevýraznosť, ale inak v kurze svojho predchodcu pokračoval, referendu sa vyhýbal ako čert krížu a suverenitu Francúzsku vrátiť nedokázal.

Francúzov unavených Sarkozyho excesmi presvedčil, že vlastne chcú „normálneho“ prezidenta, ktorého najväčším škandálom sú utajené cesty na skútri za milenkou či hryzavé memoáre jej sokyne. Chvíľu si to snáď aj mysleli, kým zistili, že normálneho prezidenta vlastne nechcú, že prezident má byť predsa len nejako výnimočný.

Časť Francúzov uverila, že prezidentskú výnimočnosť objavila u mladíka z Rotschildovej banky. Potom zistili, že okrem narcizmu, umenia manipulácie a záľube v o generáciu staršej ženy zase tak výnimočný nie je.

Dokázal síce pekne hovoriť o veľkosti Francúzska, ale inak neprekročil tieň svojich dvoch predchodcov. Keď sa mu dnes Francúzsko rozpadá pod rukami, tak len opakuje, že pri tom chce byť až do neslávneho konca.