Krasznahorkai ukazuje konečnosť človeka, aby ho následne ukázal ako večného

„Pútavé a vizionárske dielo, ktoré uprostred apokalyptického teroru potvrdzuje silu umenia.“ Aj táto veta zaznela pri odôvodnení udelenia najvýznamnejšej literárnej ceny na pôde Kráľovskej švédskej akadémie vied. Ktoré dielo vystihuje?

Maďarský spisovateľ László Krasznahorkai sa narodil v roku 1954 v malom mestečku Gyula v juhovýchodnom Maďarsku, neďaleko rumunských hraníc. Vyštudoval strednú školu so zameraním na latinčinu. Bol veľmi nadaným hudobníkom.

Začal študovať právo, ale škola ho nezaujala. Vystriedal niekoľko profesií. Nakoniec právo predsa len dokončil, ale dôvodom bol skôr odpor k vojenskej službe ako túžba po advokátskej praxi. Neskôr študoval maďarčinu a kultúrnu pedagogiku. Ani ako známy spisovateľ nezanevrel na pedagogické pôsobenie a prednášal na rôznych vysokých školách. 

Vyhýba sa médiám a literárnym akciám. Na verejnosti sa objavuje len veľmi zriedka a nerád hovorí o svojom živote. S tým súvisí aj nevyjasnená téma jeho slovenskej stopy. Po otcovej línii je židovského pôvodu a rodina (údajne) pobývala v minulosti na Slovensku. Preto aj meno Krasznahorkai (Krásna Hôrka). V rozhovoroch však spisovateľ túto tému zahmlieva a nedáva priame odpovede. V súčasnosti nie je jasné, v ktorej krajine žije.

V roku 1977 mu vyšla prvá poviedla Veril som v teba. Čo sa týka štýlu a atmosféry jeho diel, najradšej sa odvoláva na vplyv Franza Kafku – konkrétne jeho Zámok. Ohromil ho na strednej škole, nerozumel mu, ale nesmierne ho uchvátila atmosféra a transcendentno, ktoré v ňom vycítil. Zdá sa, že práve tento pocit v literatúre hľadal a hľadá. 

Prvý román Satanské tango z neho urobil svetoznámeho spisovateľa. Evokuje opustený maďarský vidiek v akomsi bezčasí, no z náznakov tušíme, že sa pravdepodobne nachádzame v období medzi pádom socializmu a nástupom kapitalizmu.

Zobrazené postavy sú obeťami oboch systémov. Do osady sa vracia muž, ktorý bol považovaný za mŕtveho. Dynamika prostredia sa dramaticky zmení a nie je to nič povzbudivé. Napriek tomu cítime autorovo zaujatie pre ľudí na okraji spoločenského záujmu. Neidealizuje ich, ale urputne sa pokúša zobraziť ich svet – blatisté cesty, rozpadnuté domy, v ktorých sa zohrievajú lacnou pálenkou. Ľudia bez budúcnosti. Vždy bezvýznamní.

Aj jeho ďalšie romány vzbudili veľký ohlas a získali najvýznamnejšie literárne ceny. 

Tri z nich (Melanchólia vzdoru, Satanské tango a Svet beží) boli preložené aj do slovenského jazyka. Jeho texty sú zložito štruktúrované, majú monumentálny filozofický presah a zvláštny autorský jazyk. Známe sú jeho mimoriadne dlhé vety (pokojne aj cez pol strany), ktoré obsahujú špeciálny prídavok.

Citujem prekladateľku jeho románu Satanské tango Timeu Beck: „Nepamätám si, že by som sa ako čitateľka alebo prekladateľka s niečím podobným stretla: so skutočnou hudbou schovanou v slovách. Stačí si ich prečítať nahlas a nechať sa unášať rytmom.“

Spisovateľovo dielo sa stretlo s kongeniálnym filmovým tvorcom. Zložitá štruktúra Krasznahorkaiových diel sa zdala nefilmovateľná. Tlmočiť ju do filmového jazyka dokázal režisér Béla Tarr (László Krasznahorkai spolupracoval na scenároch). Obaja muži sú veľkými priateľmi. Okrem Turínskeho koňa stojí za zmienku aj Satanské tango. Nakrúcanie trvalo sedem rokov a minutáž predstavuje neuveriteľných 450 minút.

Čo je také fascinujúce na knihách, ktoré sa skutočne nečítajú ľahko?

Tento autor vie, aké sú naše inštinkty. Človeka úplne a nemilosrdne odhaľuje, ukazuje jeho konečnosť, aby ho na ďalšej strane ukázal ako večného. Vždy je na strane tých, na ktorých sa zabúda, a ukazuje, že aj ich život má zmysel.

Krasznahorkai v jednom rozhovore povedal, že ľudia by nemali byť smutní. Je síce pravda, že peklo je na zemi, ale pravdou zostáva, že na zemi je aj raj.