Tolerancia ako forma novej totality. Keď slobodu slova nahrádza cenzúra

Západný svet čelí udalostiam, ktoré spochybňujú význam slobody slova, akademickej otvorenosti a zneužívajú toleranciu. Spolu tak tvoria systém obmedzujúci iný názor.

Na univerzitách sa rušia prednášky, pretože by mohli spôsobiť „emočnú ujmu“. Európsky parlament presadzuje rozšírenie definície „nenávistného prejavu“ tak, že sa môže dotknúť aj náboženských a morálnych postojov. Vo firmách či verejných inštitúciách pribúdajú povinné tréningy diverzity, ktoré od zamestnancov nevyžadujú len toleranciu, ale dokonca súhlas s progresívnou ideológiou.

Pojmy inklúzia a tolerancia sú využívané ako nástroj nátlaku a kontroly človeka. Čoraz častejšie je občan nútený prispôsobiť sa ideologickému konsenzu liberálnej skupiny obyvateľstva. Menej sa hovorí o pravde a viac o tom, či niekoho náhodou neurazíme alebo nepobúrime.

Výsledkom je paradox: spoločnosť, ktorá sa pýši slobodou a pluralitou, začína určovať, čo je dovolené povedať a čo už nie. Na pozadí týchto javov sa rodí nová forma totality, ktorá učí, čo si máme myslieť.

Akademická pôda stráca slobodu

Na univerzitách, ktoré sa v mysliach verejnosti ešte donedávna považovali za chrám otvorenosti, sa dnes čoraz častejšie presadzuje tichá forma cenzúry – maskovaná za frázy ako „bezpečné prostredie“ či „emočná ujma“. Bezpečnosť sa mení na univerzálnu zámienku a zrušenie dialógu sa často udeje skôr, než dôjde k diskusii.

Ako upozorňuje profesor Scott Yenor z Claremont Institute, americké vysoké školstvo prechádza súčasne viacerými revolúciami – ideologickou, demografickou a inštitucionálnou. Po desaťročiach postupného vplyvu sa ideológia diverzity stala oficiálnym náboženstvom akademického prostredia. Profesori, ktorí s ňou nesúhlasia, majú problém publikovať, dokončiť doktorát či nájsť si zamestnanie.

V roku 2024 univerzita v americkej Indiane zrušila vystúpenie konzervatívneho komentátora Richa Lowryho, pretože jeho názory údajne ohrozovali „bezpečnosť univerzitnej komunity“. Podobne bola narušená prednáška Olivie Krolczykovej o gender ideológii vo Washingtone a niektorí študenti dokonca zvolávali zhromaždenie na oslavu transkomunity.

Rovnako na Manchesterskej univerzite čelila pro-life študentská skupina masovým protestom a petícii s desaťtisícmi podpisov. Prednáška, ktorá mala nasledovať o pár dní nato, bola zrušená z dôvodu, že rečník obhajoval nenásilnú ochranu života.

Správa „The Current State of Free Speech in Higher Ed“ (Súčasný stav slobody prejavu vo vysokoškolskom vzdelávaní) v nadväznosti na tieto a mnohé ďalšie prípady priniesla obraz o stave slobody prejavu na amerických univerzitách. Podľa zistení autorov viac než 70 percent študentov priznáva, že sa bojí otvorene vyjadriť svoj názor, ak nezodpovedá dominantnému progresívnemu.

Súčasná kríza akademickej slobody tak nie je len bojom o slová či prednášky. Je to boj o samotný zmysel univerzity. Ak má univerzita zostať miestom pravdy, a nie ideologickej indoktrinácie, musí si zvoliť výchovu k múdrosti, poznaniu a cnosti.

Náboženské presvedčenie ako nenávistný prejav

V roku 2024 prijal Európsky parlament rezolúciu, v ktorej vyzýva na rozšírenie zoznamu trestných činov v EÚ o „nenávistné prejavy“ v článku 83 Zmluvy o fungovaní EÚ. Definície „nenávistného prejavu“ sú v rôznych krajinách odlišné a ich rozšírenie na úroveň Únie by znamenalo centralizáciu právnej kompetencie v oblasti slobody prejavu. Sexuálna orientácia či rodová identita by sa v tomto prípade dostali pod ochranu Únie.

Je však potrebné dodať, že rezolúcie EÚ nie sú právne záväzné, ale vyjadrujú politickú pozíciu a závery inštitúcií EÚ. Ak by návrh nadobudol právnu formu, mohol by viesť k postihom aj pri náboženských či morálnych vyjadreniach.

V rámci stupňovania tlaku na politikov Výskumná služba Európskeho parlamentu uverejnila správu „Hate speech and hate crime: Time to act?“ (Nenávistné prejavy a zločiny z nenávisti: Je čas konať?), v rámci ktorej sa domnieva, že nenávistné prejavy majú stúpajúcu tendenciu. Zároveň navrhuje vytvorenie minimálnych pravidiel v tejto oblasti pre všetky členské štáty.

Európska komisia najnovšie predstavila novú stratégiu na roky 2026 až 2030, ktorej cieľom je posilniť ochranu práv LGBT ľudí v EÚ a možno ju vnímať ako ďalší krok k ideologickému zasahovaniu do vnútorných záležitostí členských štátov. Pod zámienkou boja proti nenávisti sa Brusel snaží rozšíriť svoj vplyv v citlivých kultúrno-etických otázkach.

Ako v knihe Benediktova Európa v kríze kultúr varoval zosnulý pápež Benedikt XVI., „čoskoro sa nebude môcť tvrdiť, že homosexualita je objektívnou nezriadenosťou vo formovaní ľudského života“.

Nie je to len zveličené tvrdenie. Ako príklad môže poslúžiť prípad bývalej fínskej ministerky vnútra Päivi Räsänenovej, ktorá bola súdená pre to, že zdieľala príspevok s otázkou, prečo fínska luteránska cirkev oficiálne podporuje fínsky Pride. Priložená fotografia obsahovala verše z Biblie, ktoré kritizujú homosexuálne činy.

Tréningy diverzity

V korporátnom aj verejnom sektore sveta rastie tlak na absolvovanie povinných kurzov alebo tréningov rozmanitosti, rovnosti a inklúzie (DEI). Zamestnanci a študenti sa v rámci nich učia správne reagovať, správne hovoriť a hlavne správne myslieť.

Podľa nemeckého antidiskriminačného zákona musia byť školenia o diverzite ponúknuté všetkým zamestnancom, pričom ich absolvovanie sa v praxi považuje za súčasť služobnej povinnosti.

Británia zase v rámci trendu zvyšuje výdavky na školenia zamerané na diverzitu, rovnosť a inklúziu v štátnej správe. Jednotlivé ministerstvá priznali, že na takéto školenia minuli viac ako milión libier z vreciek daňových poplatníkov.

Výskum z Harvard Business School však preukázal, že školenia takéhoto typu majú veľmi obmedzený účinok. Ich výsledkom zväčša býva opatrná atmosféra, v ktorej sa ľudia boja povedať, čo si naozaj myslia, aby neboli označení za necitlivých alebo toxických.

Mnohé firmy vrátane technologických gigantov v USA už zaviedli interné „diverzitné skóre“. Najnovšie dáta potvrdzujú, že tieto ukazovatele sú čoraz viac previazané s nábormi a kariérnym rastom. Spoločnosti ich používajú na vyhodnocovanie „pokroku“ v rovnosti, no zároveň tým vytvárajú systém, v ktorom sa kariérny úspech začína merať podľa ideologickej zhody, nie na základe schopností.

Keď sa tieto ukazovatele začnú viazať na odmeny a kariérny postup, ideologická zhoda sa stáva súčasťou hodnotenia výkonu, čo mení povahu zamestnanca či študenta na „hodného“ alebo „nehodného“ podľa kultúrnych štandardov, nielen na báze odbornosti. Nejde teda o snahu o pravú spravodlivosť, ale o formálnu poslušnosť.

Od tolerancie k totalite

Spojením týchto troch rovín – akademickej, legislatívnej a pracovnej – vzniká jednotný obraz: pôvodná hodnota tolerancie sa transformuje na systém, ktorý nehodnotí pravdivosť výroku, ale emočný vplyv a súlad s normou.

Ako upozornil filozof Karl Popper v diele The Open Society and Its Enemies (Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia), „neobmedzená tolerancia vedie k zaniknutiu tolerancie. Ak budeme bezhranične tolerantní aj k netolerantným, ak nebudeme pripravení brániť tolerantnú spoločnosť proti ich útoku, potom budú tolerantní zničení spolu s toleranciou“.

Popperov paradox mal pôvodne chrániť demokratickú spoločnosť pred totalitnými ideológiami nacizmu a komunizmu. Dnes sa však tento princíp obracia naruby a používa sa nie proti tým, ktorí chcú slobodu zničiť, ale proti tým, ktorí majú odvahu ju brániť.

Západná kultúra, kedysi zakorenená v kresťanskej predstave o dôstojnosti človeka, sa pokúša prežiť bez týchto koreňov. No strom, ktorý odsekol svoje korene, nemôže dlho prinášať ovocie.

„Je evidentné, že pomýlené alebo neurčité ponímanie slobody, ktorá tvorí základ tejto kultúry, nevyhnutne vedie k protirečeniam a pre svoje uplatňovanie nastáva také obmedzovanie slobody, aké si minulá generácia ani nedokázala predstaviť,“ napísal už spomínaný pápež Benedikt XVI.

Spoločnosť, ktorá hovorí o empatii, no zakazuje nesúhlas, sa mení na systém, kde sa pravda nahrádza pohodlnosťou a morálka pochybnou ideológiou. Bezbrehé uplatňovanie tolerancie sa stalo novou formou totality.