Úpadok Európy sa prehlbuje. Americké sankcie na ruskú ropu a čínske čipy

Trumpove sankcie proti ruským ropným gigantom Lukoil a Rosnefť údajne prekvapili aj jeho blízkych spolupracovníkov. Niet sa čo čudovať, najmä ak išlo o spolupracovníkov, ktorí majú na starosti Rusko a Ukrajinu. Sankcie k dohode s Ruskom nepomôžu, Ukrajinu k mieru nepriblížia a sú teda v rozpore s Trumpovým veľkým a najskôr aj úprimne mieneným cieľom ukončiť konflikt.

Skutočným cieľom sankcií však nemusí byť Rusko, ale Európa. Sankcie predstavujú ďalší krok ekonomickej kolonizácie Európy a podkopania jej ambícií na samostatný európsky pól v nastupujúcej globálnej multipolarite. Pod rovnaký tlak sa Európa zo strany USA dostáva aj vo vzťahu k Číne.

Trumpov obrat a rozpoltenosť bruselských elít

Tá časť bruselskej Európy, ktorá si zachovala aspoň čiastočný kontakt s realitou, sa po Trumpovom protiruskom obrate musí cítiť prinajmenšom rozpoltená. Iste, oficiálne vítajú, že Trump odkladá plánované stretnutie v Budapešti s Putinom na neurčito.

Nepáčilo sa im, že by rozhodovali bez nich a že by mohli náhle ukončiť vojnu, do ktorej Bruselčania toľko investovali a ktorá im umožňuje pod zámienkou hrozby z Ruska manipulovať voľby, likvidovať opozíciu, centralizovať EÚ a odbúravať slobody.

Navyše sami Bruselčania neustále vymýšľajú stále nové sankcie a Trumpa vyzývajú k väčšiemu tlaku na Rusko. Svojím spôsobom dostali, čo chceli.

Na druhej strane americké sankcie sú výrazne prísnejšie, ako by si sami Bruselčania priali. Ak by boli dôsledne uplatnené a Európa by okamžite prerušila obchodné a kapitálové vzťahy s oboma ruskými spoločnosťami, európske ekonomiky by sa pravdepodobne zrútili.

Riziko energetického armagedonu Európy

Nejde len o dodávky ropy, ale o celú energetickú infraštruktúru. Netýka sa to len Maďarska, ktoré v energetických otázkach dlhodobo najhlasnejšie rozporuje sankčnú politiku. Naopak terčom sa môžu stať krajiny, ktoré zatiaľ všetky sankcie podporovali.

Nemecká dcéra Rosnefťu, Rosneft Deutschland, vlastní kľúčové rafinérie krajiny: 54 percent rafinérie vo Schwedte (s dennou produkčnou kapacitou 230-tisíc barelov), 24 percent rafinérie v Miro (310-tisíc barelov denne) a 28,6 percenta rafinérie vo Vohburg-Neustadt (215-tisíc barelov denne). Vo Fínsku vlastní Lukoil cez svoju dcéru Teboil 400 čerpacích staníc, čo je asi pätina fínskej siete.

Ruské firmy tiež kontrolujú rafinérie v Holandsku (Flushing: 185-tisíc barelov denne), Bulharsku (Burgas: 115-tisíc barelov denne) a Rumunsku (Petrobrazi: 48-tisíc barelov denne). Americké sankcie by pre ne mohli znamenať odrezanie od dodávateľov, zákazníkov a bankových účtov – teda ekonomickú smrť.

Energetický armagedon Európe zatiaľ pravdepodobne nehrozí. Kancelár Merz uistil, že Rosneft Deutschland bude zo sankcií vyňatý. Nemci sa už pred časom s Rusmi dohodli na právnom riešení, ktorým bola firma prevzatá pod nemeckú správu, čo by ju mohlo uchrániť pred sankciami, napriek ruskému vlastníctvu, po dohode s Trumpom. Podobné riešenie bude možné pri troche dobrej vôle nájsť aj v ďalších prípadoch.

Záleží však na Trumpovej dobrej vôli. Bude potrebná pre ďalšiu prevádzku rafinérií, ako aj pri prípadnom predaji, pretože výnosy nutne pôjdu sankcionovaným Rusom. Bruselčania si svojím naliehaním na pevný postoj USA k Rusku vymodlili americké veto nad fungovaním podstatnej časti svojej energetickej infraštruktúry.

Európa v americkej obchodnej vojne s Čínou

Zatiaľ čo vo vzťahu k Rusku dostávajú Európania z USA to, čo si neuvážene želali, vo vzťahu k Číne je to inak, aj keď s rovnakým výsledkom. Proti svojim bytostným záujmom a čiastočne aj proti svojej vôli sa nechávajú zatiahnuť do americko-čínskej obchodnej vojny. Posledným príkladom sú udalosti okolo čínskej spoločnosti Nexperia so sídlom v Holandsku.

Pôvodne išlo o polovodičovú divíziu holandského koncernu Philips, ktorú pred siedmimi rokmi odkúpil čínsky gigant Wintech. Dnes tento globálny výrobca lacných čipov s niekoľkými tisíckami zamestnancov v Holandsku, Nemecku a Veľkej Británii patrí ku kľúčovým dodávateľom európskych automobiliek a výrobcov spotrebnej elektroniky.

Holandská vláda sa koncom septembra rozhodla čínsku súkromnú firmu prevziať. Využila zákon z obdobia studenej vojny o povinnosti dodávok nevyhnutného tovaru, zaistila si súdne rozhodnutie, suspendovala čínskeho generálneho riaditeľa a vymenovala vlastného správcu.

Tento krajne nezvyčajný krok v krajine, ktorá inak považuje súkromné ​​vlastníctvo za najvyššiu a nedotknuteľnú hodnotu, odôvodnila nutnosťou zabezpečiť čipy holandskému aj európskemu priemyslu. Údajne nadobudla podozrenie, že Číňania chcú výrobu presunúť mimo Európy a obmedziť dodávky európskym odberateľom.

Prečo by však Nexperia mala chcieť opustiť európsky trh? Odpoveď nie je v Pekingu, ale vo Washingtone. Jej materská firma Wintech je od minulého decembra na americkom sankčnom zozname rizikových firiem, s ktorými nesmú americké firmy z dôvodu ohrozenia národnej bezpečnosti len tak obchodovať.

USA a Čína rozhodujú o tom, či má Európa čipy

Keď od konca septembra eskaluje obchodný spor s Čínou, Američania rozširujú reštrikcie aj na dcérske spoločnosti. Holandskej vláde vysvetľujú, že ak na čele Nexperia zostane zástupca Wintechu, sankcie dopadnú aj na ňu, čo by znamenalo nielen stratu amerického trhu, ale aj kľúčových dodávateľov. Vláda následne pod americkým tlakom preberá kontrolu.

Číňania však holandské prevzatie nenechali bez reakcie. Čínska továreň Nexperia v provincii Kanton, kde sa finalizuje 70 percent globálnej produkcie firmy, zastavila dodávky hotových čipov do Európy. Volkswagenu a ďalším výrobcom hrozí obmedzenie výroby. Inými slovami, Američania Holanďanom pohrozili ukončením dodávok čipov, Holanďania sa podriadili, čím vyvolali reakciu Číny, ktorá im dodávky zastavila.

Spor presahuje Holandsko. Od dodávok Nexperia závisia kľúčoví európski výrobcovia. Preto to dnes s čínskou vládou rieši Európska komisia. V Bruseli však tiež vedia, že dohody s Číňanmi budú platiť len pri dobrej vôli Washingtonu.

Európska dilema: akú rolu má hrať v multipolárnom svete?

Európa má v nastupujúcom multipolárnom usporiadaní sveta dve možnosti: buď vlastný pól, alebo účasť na póle americkom.

Prvá cesta znamená nezávislosť vykúpenú tvrdými spormi s Washingtonom: hrozbu obchodnej vojny, odchodom amerických vojakov z Európy, koncom NATO. Sloboda nie je zadarmo. Ale dáva Európanom možnosť rozhodovať o ekonomike a bezpečnosti podľa vlastných potrieb.

Európa sa zatiaľ vydáva druhou, pohodlnejšou cestou: kľúčové ekonomické a bezpečnostné rozhodnutia prenecháva Washingtonu. Ten sa však rozhoduje podľa amerických, nie európskych záujmov. Európa tým nezíska ani bezpečie, ani prosperitu – a nakoniec stratí aj to pohodlie.