Pod verejnou nemocnicou Ospedale Maggiore v centre Milána sa nachádza krypta – tiché mesto mŕtvych. V rokoch 1637 až 1693 tam uložili pozostatky približne 10-tisíc pacientov. Nemocnicu založil milánsky vojvoda v roku 1456 a dostala prezývku Ca’ Granda, teda Veľká továreň. Jej hlavnou úlohou bolo pomáhať chorým a zraneným, najmä pracujúcej chudobe.

„Bola to prvá známa svetská nemocnica v Európe,“ uviedol Folco Vaglienti, historik z Milánskej univerzity. „Na rozdiel od cirkevných inštitúcií tej doby táto vítala ľudí bez ohľadu na etnickú príslušnosť či náboženstvo, čo predstavovalo zásadný posun smerom k univerzálnejšiemu a ľudskejšiemu prístupu k liečeniu.“

V roku 2018 začal Mirko Mattia, bioarcheológ z Milánskej univerzity, spolu so svojím výskumným tímom prehľadávať a triediť pozostatky, ktoré sa nachádzali v hrobkách. Odvtedy analyzujú kosti nájdené v krypte. Je to súčasť prebiehajúceho projektu, ktorého cieľom je lepšie pochopiť zdravie, stravu a spotrebu liečiv najchudobnejších Milánčanov v 17. storočí.

Nemocnica Ca’ Granda bola vo svojej dobe výnimočná. Vďaka moderným liečebným metódam a terapiám patrila medzi najpokrokovejšie zdravotnícke zariadenia v Európe. Jej štyri krídla boli postavené okolo ústredného kostola Chiesa della Beata Vergine Annunziata a poskytovali starostlivosť tisíckam pacientov. Mali oddelenia pre zlomeniny, tuberkulózu aj iné ochorenia, takže liečba bola na vtedajšiu dobu nezvyčajne špecializovaná.

Nemocnica disponovala vlastnou kompletnou infraštruktúrou, ktorá zahŕňala kanalizáciu, kuchyne, práčovňu, lekárne a dokonca aj ľadovňu. Počas 17. storočia bola pod kostolom vybudovaná krypta. Tieto hrobky, ktoré tvoria 14 komôr s výškou približne 2,1 metra, pokrývajú plochu viac ako 360 metrov štvorcových.

Pohrebné komory pod nemocnicou slúžili ako podzemné pohrebisko pre chudobných. Po odstránení ťažkého žulového poklopu z jedného zo štvorcových otvorov v podlahe kostola sa telá jednoducho spúšťali do tehlovej komory. Postupne sa tam hromadili a vytvárali lievikovité kužele z tiel, nazývané aj „sutinové kužele“ (talus cones).

Tieto pyramídy pozostatkov narastali, pričom sa pri základni rozširovali a smerom k vrcholu sa zužovali do špičky. Len čo takýto kužeľ dosiahol strop a nedokázal pojať ďalšie telá, začala sa používať nová podzemná komora.

Zatiaľ čo v spodných vrstvách sa zachovali celé kostry, horné vrstvy sú chaotickou zmesou kostí mnohých pacientov spolu s tmavým, pôde podobným zvyškom ľudského tkaniva a mikroskopickým kostným prachom. Tento neporiadok vznikol v dôsledku dlhodobého využívania krypty a neustáleho boja nemocnice s nedostatkom miesta na pochovávanie.

Keď výskumníci spojili záznamy pacientov z nemocnice Ca’ Granda s mestským registrom úmrtí Mortuorum Libri, ktorý sa uchováva v štátnom archíve už od roku 1451, zistili, že v kostnici sa nachádzajú pozostatky mužov aj žien všetkých vekových kategórií – od nenarodených detí až po starcov. Prvé výsledky naznačujú, že mužov bolo výrazne viac, a to aj v tých častiach nemocnice, kde mali vlastné oddelenia a viac priestoru ako ženy.

Zlatá skrýša

Pôvodné poslanie krypty sa nepodarilo naplniť z dôvodu jej prostredia. Pôvodne mala slúžiť len ako prechodné miesto, kde sa telá rozložia natoľko, aby ich mohli preniesť na cintorín za mestom. Tento plán však zmarili vysoká vlhkosť a zlé vetranie, ktoré boli spôsobené opakovanými záplavami a blízkosťou podzemnej vody.

V roku 1693 museli kryptu definitívne uzavrieť. Telá sa v chladných a vlhkých priestoroch rozkladali veľmi pomaly, ich vyberanie bolo náročné a navyše sa odtiaľ šíril neznesiteľný zápach, z ktorého mníšky v kostole omdlievali. O niekoľko rokov neskôr v roku 1697 vzniklo nové pohrebisko – Rotonda della Besana, ktoré slúžilo ďalších päťdesiat rokov.

Výskumníci z nemocnice a Milánskej univerzity začali hrobky skúmať v roku 2010, pričom samotné vykopávky sa začali o osem rokov neskôr. Artefaktov bolo málo, pretože nemocnica Ca’ Granda bola známa tým, že oblečenie a osobné veci zosnulých predávala. O to väčším prekvapením bolo, keď doktor Mattia a jeho tím pod kostrami objavili päť zlatých mincí starých približne 400 rokov, pochádzajúcich z Benátok, zo Španielska a z Francúzska.

Doktor Mattia odmietol možnosť, že peniaze boli vo vrecku alebo v peňaženke, pretože telá zosnulých pacientov boli pred uložením do krypty vyzlečené donaha a zabalené do plachiet. Podľa jeho teórie ich mohol prehltnúť cestujúci obchodník, ktorý sa bál krádeže počas pobytu v nemocnici. Táto snaha o ukrytie majetku sa mu pravdepodobne stala osudnou.

„Tento objav je zvláštny najmä preto, že Ca’ Granda liečila výhradne chudobných ľudí,“ povedal doktor Mattia. „Pred prijatím museli pacienti prejsť triediacim procesom, v rámci ktorého museli preukázať svoju chudobu a vyhlásiť: ,Som chudobný.‘“

Podvýživa, choroby a kanabis

Robert Mann, forenzný antropológ z Havajskej univerzity v Manoa, ktorý síce nie je priamym členom výskumného tímu, ale kryptu Ca’ Granda osobne skúmal, tvrdí, že toto miesto ponúka ucelenejší pohľad na vývoj úrazov, liečebných postupov, infekčných chorôb a šancí na prežitie v danom období.

Doktor Mattia uviedol, že analýza viac ako 300-tisíc kostí z približne dvoch miliónov uložených v krypte odhalila rôznorodú skupinu pacientov, ktorých trápili choroby a podvýživa. Na kostiach sa našli stopy po chirurgických zákrokoch, pitvách a liečbe pomocou olova, ortute a ďalších ťažkých kovov. Vedci objavili aj stopy po užívaní drog vrátane kanabisu a koky, psychoaktívnej rastliny z Ameriky.

Skamenený zubný povlak odhalil, čo pacienti jedli – najmä bežné obilniny ako pšenica, jačmeň, cirok, ryža a proso. Objavili sa však aj dve prekvapivé zložky: zemiakový škrob, ktorý naznačuje skorý vplyv potravín z Nového sveta, a spóry prasličky – rastliny so zelenými nekvitnúcimi stonkami, ktorá môže byť vo väčšom množstve toxická. Tento nález potvrdzuje dobové správy o ľuďoch, ktorí v zúfalstve jedli trávu a zomierali s ústami zafarbenými nazeleno.

„Vieme viac o starovekých rímskych plebejcoch ako o priemernom človeku zo 17. storočia,“ povedal doktor Mattia. „História sa väčšinou sústreďuje na hlavné politické a vojenské udalosti a životy bežných ľudí ostávajú nepovšimnuté.“

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.