Renesančná úschovňa mŕtvol. V zúfalstve jedli trávu

Nemocnica disponovala vlastnou kompletnou infraštruktúrou, ktorá zahŕňala kanalizáciu, kuchyne, práčovňu, lekárne a dokonca aj ľadovňu. Počas 17. storočia bola pod kostolom vybudovaná krypta. Tieto hrobky, ktoré tvoria 14 komôr s výškou približne 2,1 metra, pokrývajú plochu viac ako 360 metrov štvorcových.

Pohrebné komory pod nemocnicou slúžili ako podzemné pohrebisko pre chudobných. Po odstránení ťažkého žulového poklopu z jedného zo štvorcových otvorov v podlahe kostola sa telá jednoducho spúšťali do tehlovej komory. Postupne sa tam hromadili a vytvárali lievikovité kužele z tiel, nazývané aj „sutinové kužele“ (talus cones).

Tieto pyramídy pozostatkov narastali, pričom sa pri základni rozširovali a smerom k vrcholu sa zužovali do špičky. Len čo takýto kužeľ dosiahol strop a nedokázal pojať ďalšie telá, začala sa používať nová podzemná komora.

Zatiaľ čo v spodných vrstvách sa zachovali celé kostry, horné vrstvy sú chaotickou zmesou kostí mnohých pacientov spolu s tmavým, pôde podobným zvyškom ľudského tkaniva a mikroskopickým kostným prachom. Tento neporiadok vznikol v dôsledku dlhodobého využívania krypty a neustáleho boja nemocnice s nedostatkom miesta na pochovávanie.

Keď výskumníci spojili záznamy pacientov z nemocnice Ca’ Granda s mestským registrom úmrtí Mortuorum Libri, ktorý sa uchováva v štátnom archíve už od roku 1451, zistili, že v kostnici sa nachádzajú pozostatky mužov aj žien všetkých vekových kategórií – od nenarodených detí až po starcov. Prvé výsledky naznačujú, že mužov bolo výrazne viac, a to aj v tých častiach nemocnice, kde mali vlastné oddelenia a viac priestoru ako ženy.

Zlatá skrýša

Pôvodné poslanie krypty sa nepodarilo naplniť z dôvodu jej prostredia. Pôvodne mala slúžiť len ako prechodné miesto, kde sa telá rozložia natoľko, aby ich mohli preniesť na cintorín za mestom. Tento plán však zmarili vysoká vlhkosť a zlé vetranie, ktoré boli spôsobené opakovanými záplavami a blízkosťou podzemnej vody.

V roku 1693 museli kryptu definitívne uzavrieť. Telá sa v chladných a vlhkých priestoroch rozkladali veľmi pomaly, ich vyberanie bolo náročné a navyše sa odtiaľ šíril neznesiteľný zápach, z ktorého mníšky v kostole omdlievali. O niekoľko rokov neskôr v roku 1697 vzniklo nové pohrebisko – Rotonda della Besana, ktoré slúžilo ďalších päťdesiat rokov.

Výskumníci z nemocnice a Milánskej univerzity začali hrobky skúmať v roku 2010, pričom samotné vykopávky sa začali o osem rokov neskôr. Artefaktov bolo málo, pretože nemocnica Ca’ Granda bola známa tým, že oblečenie a osobné veci zosnulých predávala. O to väčším prekvapením bolo, keď doktor Mattia a jeho tím pod kostrami objavili päť zlatých mincí starých približne 400 rokov, pochádzajúcich z Benátok, zo Španielska a z Francúzska.

Doktor Mattia odmietol možnosť, že peniaze boli vo vrecku alebo v peňaženke, pretože telá zosnulých pacientov boli pred uložením do krypty vyzlečené donaha a zabalené do plachiet. Podľa jeho teórie ich mohol prehltnúť cestujúci obchodník, ktorý sa bál krádeže počas pobytu v nemocnici. Táto snaha o ukrytie majetku sa mu pravdepodobne stala osudnou.

„Tento objav je zvláštny najmä preto, že Ca’ Granda liečila výhradne chudobných ľudí,“ povedal doktor Mattia. „Pred prijatím museli pacienti prejsť triediacim procesom, v rámci ktorého museli preukázať svoju chudobu a vyhlásiť: ,Som chudobný.‘“

Podvýživa, choroby a kanabis

Robert Mann, forenzný antropológ z Havajskej univerzity v Manoa, ktorý síce nie je priamym členom výskumného tímu, ale kryptu Ca’ Granda osobne skúmal, tvrdí, že toto miesto ponúka ucelenejší pohľad na vývoj úrazov, liečebných postupov, infekčných chorôb a šancí na prežitie v danom období.

Doktor Mattia uviedol, že analýza viac ako 300-tisíc kostí z približne dvoch miliónov uložených v krypte odhalila rôznorodú skupinu pacientov, ktorých trápili choroby a podvýživa. Na kostiach sa našli stopy po chirurgických zákrokoch, pitvách a liečbe pomocou olova, ortute a ďalších ťažkých kovov. Vedci objavili aj stopy po užívaní drog vrátane kanabisu a koky, psychoaktívnej rastliny z Ameriky.

Skamenený zubný povlak odhalil, čo pacienti jedli – najmä bežné obilniny ako pšenica, jačmeň, cirok, ryža a proso. Objavili sa však aj dve prekvapivé zložky: zemiakový škrob, ktorý naznačuje skorý vplyv potravín z Nového sveta, a spóry prasličky – rastliny so zelenými nekvitnúcimi stonkami, ktorá môže byť vo väčšom množstve toxická. Tento nález potvrdzuje dobové správy o ľuďoch, ktorí v zúfalstve jedli trávu a zomierali s ústami zafarbenými nazeleno.

„Vieme viac o starovekých rímskych plebejcoch ako o priemernom človeku zo 17. storočia,“ povedal doktor Mattia. „História sa väčšinou sústreďuje na hlavné politické a vojenské udalosti a životy bežných ľudí ostávajú nepovšimnuté.“

Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times. Všetky práva vyhradené.