Tento paradox ovplyvňuje aj samotné smerovanie ocenenia. Medzi laureátmi prevládajú teoretici efektivity, rastu a trhovej rovnováhy, teda princípov, ktoré udržujú menový poriadok nedotknutý. Cena, ktorá sa hlási k vedeckej nezávislosti, pritom vzišla z inštitúcie, ktorej poslaním je udržiavať dôveru v stabilitu peňazí a v poriadok, ktorý trhy predpokladajú.
Od Tinbergena po Hayeka
Chronológia laureátov Nobelovej ceny za ekonómiu vypovedá predovšetkým o tom, ako táto veda, ktorá je multidisciplinárna, vníma najmä samu seba. Prvými ocenenými boli v roku 1969 Ragnar Frisch a Jan Tinbergen za vývoj a aplikáciu dynamických modelov na analýzu ekonomických procesov.
Títo prví laureáti udali ekonómii smer prísnej vedeckej teórie. Tinbergen bol jedným z hlavných priekopníkov ekonometrie. O rok neskôr bol ocenený ekonóm Paul Samuelson. Ten ju vnímal ako univerzálny systém zákonov, ktorý má analogicky veľmi blízko k fyzike.
Zlom v tejto vedeckej ekonómii aj v prístupe k danej cene nastal v roku 1974, keď boli spoločne ocenení Friedrich August Hayek a Gunnar Myrdal. Každý z týchto ekonómov vychádzal z úplne odlišného prístupu k ekonómii.
Myrdal bol švédsky sociálny demokrat, zástanca štátnych zásahov, rovnosti a sociálneho plánovania. Hayek, naopak, predstavoval liberálnu vieru v spontánny trhový poriadok. Spoločné ocenenie týchto dvoch protikladov ukázalo, že ekonómia nie je iba objektívnou vedou, ale aj poľom ideových sporov. Ekonóma totiž nemožno oddeliť od jeho presvedčenia – každý model v sebe nesie určitú predstavu o tom, ako má svet fungovať.
Po ocenení ekonóma a filozofa Hayeka sa však akademická obec opäť priklonila k matematickému poňatiu ekonómie. Začala znovu hľadať istotu v modeloch a rovniciach. Ani táto vízia ekonómie ako čisto teoretickej disciplíny nevydržala dlho.
V posledných rokoch sa ekonómia vydala iným smerom – k empirickým dátam, terénnym experimentom a metodológii kauzálnych vzťahov. V skutočnosti sa tým len znova otvorila stará epistemologická otázka: čo je vlastne východiskovým bodom poznania – model alebo skúsenosť?
Tu sa dostávame možno k najzaujímavejšiemu bodu celého hľadania zmyslu Nobelovej ceny za ekonómiu. V ideálnom svete by mal byť ekonóm ten človek, ktorý dokáže výborne analyzovať ekonomickú situáciu a nájsť praktické riešenia. Vývoj udeľovania cien nám tento prístup len potvrdzuje.
Ekonómia by nemala byť iba abstraktná veda, ale aj praktická disciplína, ktorá by sa mala naplniť v ekonomickom riadení štátov či firiem. Ako sa teda laureátom, ktorí sú väčšinou akademici, darí premieňať svet?
Krajina troch nobeloviek a nulového rastu
Okrem USA a Veľkej Británie je krajinou, ktorá vyniká v počte laureátov Nobelovej ceny za ekonómiu, Francúzsko. V poslednom období hneď traja francúzski ekonómovia získali túto cenu: Jean Tirole, Esther Duflová a Philippe Aghion. Ten sa stal posledným laureátom v roku 2025 za teóriu udržateľného ekonomického rastu prostredníctvom kreatívnej deštrukcie.
Všetci traja francúzski ekonómovia vykonávali veľmi precízny výskum, ktorý je navyše veľmi prakticky uplatniteľný. Tirole hľadal rovnováhu medzi trhovou mocou a štátnou reguláciou. Duflová skúmala, ako konkrétne zásahy môžu zmierniť chudobu. Aghion ukazuje, že rast je výsledkom neustálej inovácie a tvorivého ničenia.
Francúzski ekonómovia tak hľadajú cestu, ako inovovať podľa vzoru amerických technologických spoločností a zároveň tak, aby sa ochránil severský sociálny ekonomický model.
Francúzska ekonómia teda vyzerá ako laboratórium toho najlepšieho z ekonomického myslenia. Keby boli výkonnosť HDP a riadenie štátnych financií dané počtom laureátov tejto ceny, Francúzsko by bolo ekonomickou veľmocou zažívajúcou neustálu hospodársku konjunktúru.
Skutočný obraz je však iný. Francúzsko je v hlbokej kríze, ktorú spôsobil predovšetkým zlý prístup k chápaniu ekonomických princípov. Zadlžený štát, rastúce nerovnosti, stagnujúci rast a trvalé napätie medzi verejným a súkromným sektorom ukazujú, že ani krajiny s najvyšším teoretickým výkonom nedokážu vyriešiť svoje praktické rozpory.
Je to paradox, ktorý vystihuje samotný charakter ekonómie: disciplínu, ktorá dokáže popísať svet, ale len ťažko ho mení. Možno práve v tom spočíva kúzlo aj slabosť ekonómie. Vie merať, vysvetľovať a oceňovať, ale len zriedka chápať samu seba. A tak zatiaľ čo ekonómovia dostávajú Nobelove ceny, ich národy sa učia žiť s ekonomickými paradoxnými dôsledkami ich teórií.
