Rast je výsledkom neustálej inovácie a tvorivého ničenia. Philipp Aghion ukazuje recept na zmenu

Aktuálne poňatie ekonomiky vychádza zo syntézy dvoch protichodných prístupov. Prvý je matematický. Opiera sa o ekonometriu a rôzne modely, ktoré sa snažia predpovedať a vysvetľovať ľudské správanie. Tento prístup je však nedostatočný. Človek nie je čisto racionálna bytosť, jeho správanie je silne ovplyvnené vierou a hodnotami. A práve táto viera formuje aj jeho ekonomické konanie.

Ekonómia sa preto pokúša nájsť zmierenie medzi dvomi nezlučiteľnými princípmi. Na jednej strane stojí determinácia, na druhej sloboda. Tento paradox odráža klasickú filozofickú otázku o povahe človeka. Človek je do značnej miery určený okolnosťami, a napriek tomu v ňom zostáva priestor, ktorý všetkým determináciám vzdoruje. Rovnaký rozpor sa premieta aj do samotnej podstaty ekonómie – a nakoniec aj do Nobelovej ceny, ktorá ju symbolizuje.

V 20. storočí sa ekonómia usilovala o vedecký status. Chcela byť braná rovnako vážne ako fyzika alebo biológia. Nobelova cena za ekonómiu vznikla až v roku 1969, teda o 68 rokov neskôr ako ostatné nobelovky.

Jej pôvod je však zvláštny. Založila ju Švédska centrálna banka, ktorá dodnes financuje peňažnú časť ocenenia. Formálne ju udeľuje Švédska kráľovská akadémia vied. Rozhodovací proces teda pôsobí akademicky, ale samotný pôvod ceny leží mimo akademickej sféry – v rukách centrálnej banky.

Tento paradox ovplyvňuje aj samotné smerovanie ocenenia. Medzi laureátmi prevládajú teoretici efektivity, rastu a trhovej rovnováhy, teda princípov, ktoré udržujú menový poriadok nedotknutý. Cena, ktorá sa hlási k vedeckej nezávislosti, pritom vzišla z inštitúcie, ktorej poslaním je udržiavať dôveru v stabilitu peňazí a v poriadok, ktorý trhy predpokladajú.

Od Tinbergena po Hayeka

Chronológia laureátov Nobelovej ceny za ekonómiu vypovedá predovšetkým o tom, ako táto veda, ktorá je multidisciplinárna, vníma najmä samu seba. Prvými ocenenými boli v roku 1969 Ragnar Frisch a Jan Tinbergen za vývoj a aplikáciu dynamických modelov na analýzu ekonomických procesov.

Títo prví laureáti udali ekonómii smer prísnej vedeckej teórie. Tinbergen bol jedným z hlavných priekopníkov ekonometrie. O rok neskôr bol ocenený ekonóm Paul Samuelson. Ten ju vnímal ako univerzálny systém zákonov, ktorý má analogicky veľmi blízko k fyzike.

Zlom v tejto vedeckej ekonómii aj v prístupe k danej cene nastal v roku 1974, keď boli spoločne ocenení Friedrich August Hayek a Gunnar Myrdal. Každý z týchto ekonómov vychádzal z úplne odlišného prístupu k ekonómii.

Myrdal bol švédsky sociálny demokrat, zástanca štátnych zásahov, rovnosti a sociálneho plánovania. Hayek, naopak, predstavoval liberálnu vieru v spontánny trhový poriadok. Spoločné ocenenie týchto dvoch protikladov ukázalo, že ekonómia nie je iba objektívnou vedou, ale aj poľom ideových sporov. Ekonóma totiž nemožno oddeliť od jeho presvedčenia – každý model v sebe nesie určitú predstavu o tom, ako má svet fungovať.

Po ocenení ekonóma a filozofa Hayeka sa však akademická obec opäť priklonila k matematickému poňatiu ekonómie. Začala znovu hľadať istotu v modeloch a rovniciach. Ani táto vízia ekonómie ako čisto teoretickej disciplíny nevydržala dlho.

V posledných rokoch sa ekonómia vydala iným smerom – k empirickým dátam, terénnym experimentom a metodológii kauzálnych vzťahov. V skutočnosti sa tým len znova otvorila stará epistemologická otázka: čo je vlastne východiskovým bodom poznania – model alebo skúsenosť?

Tu sa dostávame možno k najzaujímavejšiemu bodu celého hľadania zmyslu Nobelovej ceny za ekonómiu. V ideálnom svete by mal byť ekonóm ten človek, ktorý dokáže výborne analyzovať ekonomickú situáciu a nájsť praktické riešenia. Vývoj udeľovania cien nám tento prístup len potvrdzuje.

Ekonómia by nemala byť iba abstraktná veda, ale aj praktická disciplína, ktorá by sa mala naplniť v ekonomickom riadení štátov či firiem. Ako sa teda laureátom, ktorí sú väčšinou akademici, darí premieňať svet?

Krajina troch nobeloviek a nulového rastu

Okrem USA a Veľkej Británie je krajinou, ktorá vyniká v počte laureátov Nobelovej ceny za ekonómiu, Francúzsko. V poslednom období hneď traja francúzski ekonómovia získali túto cenu: Jean Tirole, Esther Duflová a Philippe Aghion. Ten sa stal posledným laureátom v roku 2025 za teóriu udržateľného ekonomického rastu prostredníctvom kreatívnej deštrukcie.

Všetci traja francúzski ekonómovia vykonávali veľmi precízny výskum, ktorý je navyše veľmi prakticky uplatniteľný. Tirole hľadal rovnováhu medzi trhovou mocou a štátnou reguláciou. Duflová skúmala, ako konkrétne zásahy môžu zmierniť chudobu. Aghion ukazuje, že rast je výsledkom neustálej inovácie a tvorivého ničenia.

Francúzski ekonómovia tak hľadajú cestu, ako inovovať podľa vzoru amerických technologických spoločností a zároveň tak, aby sa ochránil severský sociálny ekonomický model.

Francúzska ekonómia teda vyzerá ako laboratórium toho najlepšieho z ekonomického myslenia. Keby boli výkonnosť HDP a riadenie štátnych financií dané počtom laureátov tejto ceny, Francúzsko by bolo ekonomickou veľmocou zažívajúcou neustálu hospodársku konjunktúru.

Skutočný obraz je však iný. Francúzsko je v hlbokej kríze, ktorú spôsobil predovšetkým zlý prístup k chápaniu ekonomických princípov. Zadlžený štát, rastúce nerovnosti, stagnujúci rast a trvalé napätie medzi verejným a súkromným sektorom ukazujú, že ani krajiny s najvyšším teoretickým výkonom nedokážu vyriešiť svoje praktické rozpory.

Je to paradox, ktorý vystihuje samotný charakter ekonómie: disciplínu, ktorá dokáže popísať svet, ale len ťažko ho mení. Možno práve v tom spočíva kúzlo aj slabosť ekonómie. Vie merať, vysvetľovať a oceňovať, ale len zriedka chápať samu seba. A tak zatiaľ čo ekonómovia dostávajú Nobelove ceny, ich národy sa učia žiť s ekonomickými paradoxnými dôsledkami ich teórií.