Barometer v Osle: dvojité poňatie mieru v rozkolísanom svete

Každý rok 10. decembra, teda v deň výročia úmrtia Alfreda Nobela, sa v nórskej mestskej sále Oslo City Hall schádza svetová elita na odovzdávaní Nobelovej ceny za mier.

V posledných rokoch však túto udalosť sleduje čoraz viac ľudí z iného dôvodu ako z obdivu: stala sa barometrom geopolitického napätia. Od ruskej invázie na Ukrajinu sa svet znovu mení na vojnové bojisko a s ním sa transformuje aj samotné poňatie mieru. Éra Pax Americana, ktorá po roku 1989 určovala svetové usporiadanie, sa chýli ku koncu.

Na jej mieste vzniká multipolárny svet, v ktorom o mieri hovorí každý, ale každý ho chápe inak. Na definícii mieru dnes čoraz viac záleží krajinám, ktoré sa stavajú proti americkej hegemónii – od Číny a Ruska po regionálne mocnosti globálneho Juhu – a ktoré chcú presadiť vlastnú predstavu spravodlivosti a poriadku.

V posledných rokoch navyše samotní laureáti čoraz častejšie naznačujú, kde Pax Americana potrebuje posilniť svoj vplyv alebo otvoriť nové bojisko o moc a priazeň. Nobelova cena za mier tak ukazuje, ako je potrebné prostredníctvom soft power podporiť západnú demokraciu na miestach, kde už nemožno priamo zasiahnuť vojenskou silou.

Stratený ideál Alfreda Nobela

Myšlienku dvoch druhov Nobelovej ceny za mier nepriamo evokuje aj oficiálna stránka Nobelovej nadácie, kde je opísaná jej krátka história. Prvý druh ceny zodpovedá slovám zo závetu objaviteľa dynamitu: „Kto vykonal najviac alebo najlepšiu prácu pre bratstvo medzi národmi, pre zrušenie alebo obmedzenie stálych armád a pre organizovanie a podporu mierových kongresov.“

Nobelova cena za mier, ktorú po prvýkrát udelili v roku 1901, mala ako hlavný účel podporovať mierové hnutia vo svete.

Môžeme sa pripojiť k Stefanovi Zweigovi, ktorý vo svojich pamätiach Svet včerajška. Spomienky jedného Európana píše, že Bertha von Suttnerová ovplyvnila založenie tejto ceny tým, že presvedčila Alfreda Nobela, aby napravil „zlo, ktoré spôsobil svojím dynamitom“.

Vykúpiť si svedomie za zlo dynamitu však nebolo ľahké. Dvadsiate storočie spoznalo dve svetové vojny a daná cena nedokázala premeniť toto vedomie.

Prvý typ ceny by mal byť zameraný na snahu znižovať množstvo zbraní a budovať mosty medzi národmi či civilizáciami. Aj v posledných dekádach nájdeme laureátov, ktorí túto vznešenú myšlienku mieru stále napĺňajú.

V roku 2024 získalo ocenenie japonské hnutie Nihon Hidankjó, združujúce preživších po atómovom bombardovaní Hirošimy a Nagasaki. Cenu dostalo „za úsilie o vytvorenie sveta bez jadrových zbraní a za to, že prostredníctvom svedectva dokazuje, že sa jadrové zbrane už nikdy nesmú použiť“.

Podobne v roku 2017 získala cenu organizácie Medzinárodná kampaň za zrušenie jadrových zbraní (ICAN). Aj v tomto prípade sa však ukazuje paradox dneška. Jadrové zbrane nezmizli, naopak, stali sa kľúčovým prvkom súčasnej geopolitickej rovnováhy. Rusko aj Francúzsko sa snažia definovať nové doktríny ich použitia, aby zodpovedali „realite 21. storočia“, a iránsky jadrový program sa medzitým stal rozbuškou otvoreného konfliktu s Izraelom.

Keď mier znamená hodnoty Západu

Druhú definíciu Nobelovej ceny za mier naznačuje ten istý zdroj. Po druhej svetovej vojne sa cena začala udeľovať nielen tým, ktorí sa usilujú o odzbrojenie, ale aj tým, ktorí bojujú za demokraciu a ľudské práva – predovšetkým v ich západnom poňatí.

Táto ideológia ľudských práv však zároveň vylučuje iné tradície, napríklad koncept prirodzeného práva. Len ťažko si dnes možno predstaviť, že by cenu získal človek, ktorý sa otvorene stavia proti potratom. Hoci formálne obmedzenie názorov neexistuje, Nobelov výbor je napriek svojej „nezávislosti“ pevne zakotvený v kultúrnych a politických hodnotách liberálnej demokracie. Matka Tereza by za svoje konzervatívne postoje dnes pravdepodobne ocenenie nedostala.

Kultúrna rovina je len jednou z tvárí soft power. Nobelova cena za mier ide ďalej. Stala sa súčasťou diplomatickej symboliky, nástrojom, ktorým Západ vysiela svetu signály o tom, kto stojí na „správnej strane dejín“.

Keď v roku 2009 získal cenu Barack Obama pár mesiacov po nástupe do úradu, nešlo o uznanie činov, ale o investíciu do nádeje, ktorá sa nenaplnila. Keď si ju v roku 2012 prevzala Európska únia, bolo to uistenie o zmysle európskeho projektu v čase dlhovej krízy.

Keď ju v roku 2019 dostal etiópsky premiér Abiy Ahmed, výbor sa hrubo prepočítal. Z reformátora sa čoskoro stal „veliteľ vojny“. V roku 2020 rozpútal krvavý konflikt v Tigray s tisíckami obetí a humanitárnou katastrofou. Cena mu zostala, Nobelova cena sa totiž udeľuje na doživotie.

To možno vysvetľuje, prečo po nej Donald Trump tak veľmi túži.

Aj meno tohtoročnej laureátky, venezuelskej opozičnej političky Maríe Coriny Machadovej, zapadá do súčasnej logiky ceny. Dlhoročná odporkyňa režimu Nicolása Madura sa stala symbolom demokratickej opozície, ktorú Západ otvorene podporuje.

Jej ocenenie prichádza v čase, keď sa Venezuela znova ocitla v hľadáčiku americkej politiky. Nobelova cena tak aj tento rok potvrdzuje svoju úlohu diplomatického signálu, morálneho ocenenia, ktoré sa číta ako geopolitické oznámenie.

Návrat k svedomiu

Možno by stálo za to, aby sa nórsky Nobelov výbor znovu vrátil k pôvodnému zmyslu ceny, tak ako ju chápal Alfred Nobel. K oceneniu tých, ktorí sa skutočne usilujú o odzbrojenie, zmierenie a ľudskú dôstojnosť.

Myšlienka, že kontroverzie posilňujú prestíž alebo soft power ceny, už dávno prestala byť presvedčivá. Mier sa neudržuje marketingom ani geopolitickými signálmi, ale činmi, ktoré prekračujú hranice mocenských blokov.

Nobelova cena by mohla znovu získať svoju váhu práve vtedy, keby sa vrátila k tej prvej, zabudnutej definícii, k ideálu, ktorý nehľadá vplyv, ale svedomie.

Téma týždňa