Šéf plynárov: Európa by mala byť nezávislá. Nielen od Ruska, ale aj Spojených štátov

Richard Kvasňovský je výkonným riaditeľom Slovenského plynárenského a naftového zväzu (SPNZ). V rozhovore vysvetľuje, aké dôsledky bude mať pre Slovensko, ale aj širší región, odhodlanie Bruselu zastaviť od roku 2028 všetky dodávky ruského plynu do členských štátov Európskej Únie.

Spomína však aj mnoho ďalších zaujímavých skutočností. Vysvetľuje napríklad aj to, aké náročné je odhaliť pôvod plynu, a aké jednoduché je obchodovať s ním pod inou vlajkou.  

Zhruba v takom čase pred rokom sme debatovali o tom, či sa predĺži zmluva medzi Ukrajinou a Ruskom a rozoberali sme vplyv, ktorý bude mať finálne rozhodnutie. Tranzit cez Ukrajinu sa nakoniec zastavil. Čo to spôsobilo?

Bohužiaľ, musíme konštatovať, že viaceré naše obavy sa potvrdili. Jeden z vážnych dôvodov, pre ktoré mal tranzit cez Ukrajinu veľký význam, bola bezpečnosť tamojšej plynovej sústavy.

Kým tiekol cez krajinu plyn, Rusko sa zameriavalo najmä na elektrickú infraštruktúru, jediný väčší incident sa odohral na jar 2024, armáda vtedy bombardovala zásobníky na západe Ukrajiny. Neskôr boli nejaké fyzické výpadky dodávok z dôvodu bojov o prečerpávaciu stanicu v ruskej Sudži.

Po ukončení tranzitu sa však tento obraz výrazne zmenil. Vo februári sa začala séria veľmi silných útokov na ukrajinskú ťažobnú infraštruktúru, pretože krajina si z veľkej časti zabezpečovala svoje potreby vlastnou ťažbou. Dnes sa dá povedať, že polovica tej infraštruktúry je vyradená a Ukrajina si teraz musí zabezpečovať svoje potreby inak, prostredníctvom dovozu.

Tu sa dostávame k tomu, čo to znamená pre nás...

Áno, ďalšia vec, ktorú sme komunikovali, je rast cien. Zhruba od jari dochádza v rámci EÚ k určitému roztváraniu cenových nožníc.

Rozdiely medzi cenou, ktorá je na holandskej burze [aktuálne 32 eur za megawatthodinu, pozn. red.] a tým, čo platia odberatelia v našom regióne, sa vyšplhali až na šesť eur. V priemere je to okolo tri až  päť eur, čo je určitá riziková prirážka.

Takže to je okolo 10 až 15 percent.

Povedzme. Okrem rizikovej prirážky to súvisí aj s tou prvou hrozbou, ktorú sme komunikovali. Práve to bombardovanie spôsobilo, že Ukrajina v našej oblasti zvýšila dopyt po plyne. Dostať sa k nemu môže cez tri prepojenia so spojencami – cez Poľsko, Maďarsko alebo Slovensko. Najviac sa využíva druhý a tretí.

Samozrejme, ten dopyt vytvoril paradoxnú situáciu. Ukrajinci síce zastavili tranzit ruského plynu, no komodita, ktorú dostávajú zo Západu, má z veľkej časti ruský pôvod. Táto situácia pre nich nie je príliš šťastná, boli by sme radšej keby tranzit pokračoval a krajina tomu nebola vystavená...

Spotreba plynu na Slovensku sa dlhodobo hýbe okolo 4,5 miliardy kubíkov, vlani prišlo veľa z tohto objemu z Ruska. Došlo po zastavení ukrajinskej trasy k poklesu dovozu ruského plynu?

Momentálne ho na základe dlhodobého kontraktu [platí do roku 2034, pozn. red.] dostávame.

Celý zazmluvnený objem?

Nedostávame celý objem. Prúdi z juhu, ide primárne cez plynovod TurkStream, ktorý ďalej pokračuje cez Balkán až do Maďarska a na naše územie. To pokrýva približne polovicu našej spotreby, zvyšok prichádza z diverzifikačných kontraktov. Tento plyn je zo Západu, pochádza buď z Nórska, alebo od dodávateľov LNG.

Aký dodávateľ u nás najviac supluje úbytok plynu z Ruska?

Najviac LNG do Európy dodávajú Spojené štáty. Nedá sa predpokladať, že by ten skvapalnený plyn, ktorý prichádza na Slovensko, bol prevažne iného pôvodu. Samozrejme, dodávateľov LNG je viac, ale dominantnú pozíciu majú USA.

Sú teraz naplno využívané všetky diverzifikačné kontrakty? Prichádza všetok zazmluvnený plyn fyzicky na Slovensko, alebo stále dochádza aj k tomu, že sa časť dohodnutého objemu okamžite predáva ďalej?

Je to rôzne. Sú aj fyzické dodávky, sú aj výmeny, swapy, záleží od aktuálnych obchodných príležitostí.

Treba vychádzať aj z toho, že sa blíži zimná sezóna, čo znamená, že spotreba je vyššia a plynu treba fyzicky doviezť viac.

Každopádne chcem zdôrazniť, že všetci spotrebitelia na Slovensku budú uspokojení a niet sa čoho báť pred nadchádzajúcou zimou.

Pred touto možno nie, ale tá v roku 2028 môže byť ešte zaujímavá... Pred letom prišiel Brusel s tým, že EÚ sa má do konca roka 2027 kompletne zbaviť ruských energií. Ministri energetiky ho 20. októbra odhlasovali. Čo to znamená pre plynárenský sektor na Slovensku? Budeme sem vedieť doviezť dostatok plynu?

Dodal by som, že ten plán ešte nie je definitívne schválený. Odobrili ho ministri a dva výbory v európskom parlamente schválili dokonca ešte prísnejšiu verziu. Hlavné slovo však budú mať členské štáty, ale tá procedúra je taká, že tam stačí...

Kvalifikovaná väčšina...

Áno, čiže dá sa reálne očakávať, že do konca roka tento plán schválený bude. My predpokladáme, že sa schváli verzia, v ktorej sa ukončí dovoz ruských energií aj na základe dlhodobých kontraktov od roku 2028, aj toho, ktorý má uzavretý s Gazpromom spoločnosť SPP.

Takže dovtedy nás to v podstate neovplyvní.

Áno. My však s celým rozhodnutím nesúhlasíme. Vychádzame z niekoľkých faktov.

V prvom rade nebola prezentovaná žiadna relevantná analýza dosahov tohto rozhodnutia na jednotlivé členské krajiny. Existujú prepočty, ktoré sa týkajú celej Európy, ale dobre vieme, že ak sa zoberú čísla, čo sa týkajú naplnenosti zásobníkov za celú Európu, tak je to iné, ako keď sa pozeráme na krajinu po krajine a ich špecifiká..

Toto je podobné. Európa ako celok s tým možno problém mať nemusí, no určité regióny s tým problém mať môžu a je celkom pravdepodobné, že taká situácia nastane.

Druhý problém je, že EÚ zakáže jedného z dodávateľov, ktorý vlani dodal na kontinent 50 miliárd kubických metrov plynu, ktorý treba nahradiť. A nie je jednoznačné, či LNG dodávky dokážu naplniť týchto 50 miliárd kubíkov.

Zrejme však nejde o to, že by na trhu nebol dostatok plynu...

Samozrejme, skôr ide o to, že sa môžu vyskytnúť trhové prekážky.

LNG sektor napríklad prudko expanduje, ale samotní veľkí hráči spomínajú, že jedným z rizík tejto expanzie je nedostatok lodí a ich výrobcovia nestíhajú napĺňať dopyt.

Ďalšou prekážkou je, že kontrakty na dodávku skvapalneného plynu budú musieť byť dlhodobé. Pokiaľ by sa európske krajiny mali zásobovať spotovými kontraktmi, ako sa deje teraz, tak ste vystavení riziku, že príde veľmi silná zima v niekde v Ázii a v tom cenovom konkurenčnom boji o dodávky môže Európa ťahať za kratší koniec.

Okrem toho vstupujete pri týchto dodávkach na globálny trh, na ktorom môže cena klesnúť len do určitej úrovne. Pri LNG hovoríme o nákladoch na prepravu, skvapalnenie, následné splynenie dodávky a nie je reálne, aby ceny klesli pod 20 eur za megawatthodinu [aké boli pred vojnou, pozn. red.]

Zároveň už teraz vidíme, že takéto rozhodnutie môže lokálne zvýšiť ceny plynu. My vidíme, že platíme za zemný plyn viac, ako odberatelia v západnej Európe.

Krátkodobo, či skôr z dlhodobého pohľadu?

To je to, čo sa deje práve teraz, v tomto roku. Je to dôsledok toho, že sa zastavil tranzit z východu, Ukrajina zvýšila svoj dopyt a jednotliví dodávatelia vidia potenciálne riziko, že v tomto regióne môže byť v blízkej budúcnosti plynu menej, takže si zapýtajú viac.

Samozrejme, existujú nové LNG projekty v Severnom a Baltskom mori, prípadne na juhu Európy, ktoré by potenciálne mohli byť využité pre dodávky plynu aj do vnútrozemských krajín, ako je Slovensko, Česko, Rakúsko alebo Maďarsko, lenže môže pri nich dôjsť k časovému nesúladu.

Napríklad, dodávky z Ruska sa skončia v roku 2027, ale dôležité projekty sa dokončia až v priebehu roka 2028, alebo aj neskôr. A to je obdobie, kedy môžeme byť v problematickej situácii.

A ďalším faktorom, ktorý hrá rolu, je výhodný dlhodobý kontrakt s Gazpromom. Hoci sa veľa spomína lacný ruský plyn, jeho hodnota sa od cien plynu na európskej burze až tak nelíši. To, čo robí naozaj významný rozdiel sú tranzitné poplatky, ktoré neplatíme my, ale Gazprom. Ten sa musí postarať o dodanie plynu na územie Slovenska.

Keby sme sa zásobovali inak, tieto poplatky by sme hradili my. Ich výška by, samozrejme, závisela od rôznych faktorov, napríklad dĺžky trasy...

Čo sa momentálne javí ako najvhodnejšia alternatívna trasa?

Najmä západná cesta z Nemecka cez Česko. Má to však háčik. V minulosti sa s touto trasou nepočítalo. Prím mal hrať Nord Stream, ktorý ústí na východe Nemecka, lenže veľké LNG terminály, ktoré sa postavili v ostatných rokoch a sú vhodné pre zásobovanie Slovenska skvapalneným plynom, sú v západnej časti okolo Hamburgu.

Nemecká plynovodná sústava sa pripravovala na plyn z Nord Streamu, ktorý mal prúdiť cez Česko, Slovensko najmä do Talianska. Táto trasa je mimo hry a tá nová západná nie je pripravená, aby v plnej miere zásobovala nemecké regióny, Českú republiku a ešte aj Slovensko či niekoho ďalšieho. Na trase stále chýbajú dve kompresorové stanice, hoci Nemecko na nich už pracuje.

Ich výstavba je otázkou akého časového rámca?

Jedna by mala byť dokončená v budúcom roku, ale druhá až v priebehu roku 2028.

Kým nebudú hotové, je to problém. Plyn, ktorý aktuálne prúdi z Nemecka, objemovo stačí pre český trh, ale ani zďaleka by ho nebolo dosť na plné zásobovanie toho slovenského.

Táto alternatíva je však preferovaná, pretože tranzit by bol z pohľadu poplatkov najvýhodnejší.

Celá táto problematika však len odhaľuje to, že na úrovni EÚ chýbajú kvalitné dopadové štúdie, ktoré by toto všetko popísali a zobrali do úvahy.

Najmä pre náš región...

Áno. Zároveň v celom tom návrhu chýba akási flexibilita. Napríklad, aby opatrenia obsiahli aj to, že ak nastane k 1. januáru 2028 problém, tak sa jednotlivým krajinám umožní pokračovať v dodávkach ruského plynu na nejaké prechodné obdobie.

Tak ako dostal výnimku Slovnaft, ktorý doteraz odoberá ruskú ropu...

Presne tak. Videli sme, že to ide v prípade ropy, z nejakého dôvodu je to však pri plyne inak.

Keď už sme pri tom, pri ruskej rope sa našlo riešenie aj čo sa týka tranzitu cez Ukrajinu. Stále tadiaľ tečie. Na bielorusko-ukrajinskej hranici sa stáva jej vlastníkom spoločnosť MOL [aby tak obišla ukrajinské sankcie na spoločnosť Lukoil, pozn. red.], ktorá si ju cez Ukrajinu prepravuje ďalej do Maďarska.

Spoločnosť SPP mala pripravený rovnaký model. Založila dcérsku firmu SPP plus, ktorá pôsobí na Ukrajine, ale nejde to. V prípade plynu tento model nefunguje.

Čím to je?

Neviem.

Prepravné trasy sme prebrali, od koho budeme môcť teoreticky dovážať plyn po roku 2027? SPP má momentálne diverzifikačné kontrakty na zhruba 50 percent potrieb, toto číslo však bude musieť ísť ku stovke... Kto sú naši dodávatelia budúcnosti?

Napríklad tie spoločnosti, s ktorými spolupracuje spoločnosť SPP už teraz. [BP, Shell či ExxonMobil, pozn. red.]

Skôr som narážal na to, z ktorých krajín. Či to budú napríklad dodávky neruskej ropy z Ázie cez TurkStream...

Plynovody (ako TurkStream) stoja a fungujú, takže od neruských dodávateľov môžu nejaký plyn prijať. V podstate je jedno, odkiaľ príde, podstatné je, aby ho bol dostatok.

Pomerne málo sa hovorí o tom, že Rusko je v podstate jediným plne flexibilným dodávateľom plynu. To znamená, že vie operatívne dodať menší, ale aj väčší objem, podľa potreby.

Pri iných dodávateľoch to nie je také ľahké. Jednak nedisponujú takým veľkým voľným objemom plynu, ale môžu čeliť aj istým kapacitným limitom pri preprave. Pri východnej trase cez Ukrajinu je potenciálny objem, ktorý môže prísť na Slovensko, na úrovni okolo 90 miliárd kubických metrov ročne. Ešte v roku 2019 prichádzalo na Slovensko cez 60 miliárd.

Iné trasy takúto lukratívnu kapacitnú rezervu nemajú.

Na stole je teda otázka, či po roku 2027 bude pre každého dostatok plynu, a ak aj áno, či ho reálne vieme dostať z rôznych smerov do tej-ktorej krajiny.

Ak sa pozrieme na cezhraničné profily, tak prepojenie Slovenska s Maďarskom sa zvyšuje na úroveň 4,3 miliardy kubických metrov ročne, čo takmer zodpovedá ročnej spotrebe Slovenska. Z Poľska je to zhruba päť miliárd. Z Česka je to omnoho viac, tam hovoríme až o 50 miliardách kubíkov.

Teda potenciál je do budúcna veľký, no otázka je, či sa k tým najbližším susedom dostane dostatok plynu aj po roku 2027.

Turecko môže byť potenciálnym dodávateľom cez TurkStream, takisto Azerbajdžan, ale je otázkou, či bude plynu dosť pre jednotlivé krajiny po trase k nám.

A nebude sa diať to, že nám Azerbajdžanci pošlú svoj drahší plyn, ktorý vyťažia a pre seba nakúpia lacnejšiu ruskú komoditu?

To sa pokojne môže stať. Prečo by to napríklad nerobilo aj Turecko...

Muselo by to prebiehať len fyzicky, teda že Azerbajdžanci nám pošlú svoj plyn a zoberú si ruský? Alebo by im stačilo kúpiť ruský plyn, sfalšovať jeho pôvod a ďalej nám ho s prirážkou predať ako svoj? Pretože návrh momentálne obsahuje, že pôvod plynu sa má kontrolovať. Ako ťažko sa falšuje?

Tie molekuly nemajú nálepku jednotlivých krajín. Veľmi ťažko to skontrolujete. Keď plyn príde do Turecka, ktoré samo komoditu ťaží, a povie, že je to jeho plyn, tak to nemáte ako vyvrátiť.

Takže stačí, že ruský plyn odkúpia a bude takmer nemožné dokázať jeho pôvod...

Aj ten koncept dodávok ruského plynu cez Ukrajinu bol postavený v podstate na tomto princípe. Na rusko-ukrajinskej hranici by sa stal majetkom spoločnosti SPP, a potom by to bol aký plyn?

A to isté môžu Rusi kedykoľvek spraviť s Azerbajdžanom, Tureckom...

Presne tak. Pred dvoma rokmi Česká republika deklarovala, že už neodoberá ani molekulu plynu z Ruska, lenže prišlo chladné jesenné obdobie a zrazu nastala situácia, že v regióne strednej Európy bolo pomerne dosť plynu pôvodom z Ruska, cena bola priaznivá, a tak obchodníci dodávali tento plyn aj do Českej republiky.

Je to predsa voľný trh...

Jednoznačne. A preto by sa mal riadiť zákonom dopytu a ponuky. Subjekty hľadajú najvýhodnejšiu cenovku a keď je v tej chvíli pri ruskom plyne, tak ho jednoducho dovezú. Firmy sa na to spravidla nepozerajú ideologicky.

Pokiaľ príde k nejakému rozhodnutiu, že sa ruský plyn zakáže, tak sa konkurenčná situácia zhorší, keďže odíde jeden z dodávateľov a určité oblasti v Európe môžu mať aj problémy s fyzickými dodávkami.

Netvrdím, že to bude dlhodobý problém, keďže LNG terminály budú naozaj pribúdať, infraštruktúra sa zlepšovať a úzke miesta odstraňovať. Skôr je otázka, od ktorého dátumu to bude reálne, aby dostatok plynu (aj) z LNG terminálov prúdil na Slovensko.

Pokiaľ by sme mali byť dlhodobo zásobovaní skvapalneným plynom, tak určite by bolo zodpovedné a dôležité rozmýšľať o dlhodobých kontraktoch, ktoré predstavujú väčšiu istotu. Spotové kontrakty môžu na istý čas fungovať, ale potom môže prísť nejaký trhový výkyv...

Pri tých dlhodobých kontraktoch však takisto nie sú ceny presne zafixované.

Tie zmluvy sa líšia, často sú k nim rôzne doložky, ale ich najväčším prínosom nie je jedna cena, ale garancia dodávok. To je tá bezpečnosť. Objem je garantovaný, cena sa môže hýbať.

Majú slovenskí plynári vypracovanú nejakú dopadovú štúdiu, ako sa môžu zvýšiť ceny po roku 2027? Web Politico napríklad nedávno citoval analytika Erste bank, ktorý kalkuloval, že zdraženie by sa mohlo pohybovať okolo päť až desať percent, pričom ak by Európska komisia pritlačila na členské krajiny, aby boli solidárne a limitovali tranzitné poplatky, mohlo by to byť okolo troch až šiestich percent. To neznie až tak fatálne...

To, že by Európska komisia zatlačila na členské krajiny je veľmi vágne konštatovanie.

V minulosti sme boli skôr svedkami opačných krokov. Môžeme tu pripomenúť takzvané poplatky za skladovanie plynu, anglicky neutrality charge. Tie Nemecko účtovalo iným členom Únie, ktorým prepravovalo plyn, aby si kompenzovalo škody za to, že v roku 2022 prestala tiecť komodita z Ruska.

Jasne tým išlo proti duchu európskeho voľného trhu. A hoci s tým prestalo, poplatky zhruba dva roky v praxi fungovali. Čiže spoliehať sa na Brusel, nie je v tomto smere istota.

Isté prepočty si robila spoločnosť SPP, ktorá zohľadňovala nielen vplyv na ceny komodity, ale aj nárast nákladov na prepravu a ďalšie faktory. Odhadla, že celkový dosah na slovenský trh by sa mohol šplhať cez 400 miliónov eur ročne, čo vôbec nie je zanedbateľné. Vzniká tu otázka, kto to zaplatí...

Hlavne to nevyplýva z vývoja na trhu, ale ide o čisto politické rozhodnutie. Európa niečo lokálne schváli a táto prirážka ide nad rámec trhových pohybov. Potom sa čudujeme, že strácame konkurencieschopnosť.

Áno, presne tak. V prípade Slovenska to totiž nie je len o vykurovaní, ale 50 percent zemného plynu ide do priemyslu.

Momentálne je navyše relatívne priaznivé obdobie. Ceny nie sú zlé a sú celkom stabilné, ale vždy môže prísť nejaký externý faktor. Aj pri tom LNG sa môže stať, že niektorý z veľkých dodávateľov bude mať na istý čas problém.

Presne to sa stalo pred dvomi-tromi rokmi, keď cenami plynu v Európe zamával štrajk robotníkov v LNG termináli v Austrálii, čo by nás za iných okolností nemalo zaujímať.

V lete, keď bol konflikt medzi Iránom a Izraelom, reálne hrozilo, že Hormuzský prieliv bude zablokovaný. Ak by sa také niečo stalo, bol by to obrovský problém. Odtiaľ totiž vyváža skvapalnený plyn Katar, ktorý je momentálne druhým najväčším dodávateľom LNG na svete.

Sú to faktory, ktoré môžu prísť znenazdajky, nečakane, ale s cenou môžu zahýbať výrazne.

Dnes je trend taký, vyplýva to napríklad z analýz Medzinárodnej plynárenskej únie, že dopyt po plyne aj jeho spotreba na jednotlivých kontinentoch rastie.

Aj v Európe?

Aj v Európe. Mierne.

A je vidieť, že tento rastúci dopyt je z veľkej časti uspokojovaný LNG dodávkami, pretože globálny trh so skvapalneným plynom rastie už jedenásť rokov po sebe.

Čím to je? Flexibilitou?

Áno, ale aj tým, že štáty v tom vidia príležitosti. Pribúda krajín, ktoré sú prímorské, majú zásoby zemného plynu a dodávajú.

Zrejme sa im neoplatí stavať rúry z dôvodu menších objemov...

Oni si jednoducho zabezpečia svoje potreby a majú plyn naviac, tak sa ho touto cestou snažia na svetovom trhu speňažiť.

Ide o krajiny, ktoré by sme medzi dodávateľmi v minulosti nečakali, no postupne sa etablovali na tomto rastúcom trhu. Napríklad Mozambik, Nigéria či Mauretánia.

A vidia v tom veľkú príležitosť aj vďaka tomu, že sa Európa odklonila od ruského plynu a odoberá čoraz viac LNG. Pritom toto rozhodnutie je pomerne prekvapivé, pretože kontinent vôbec nemusí byť odkázaný na túto alternatívu. V porovnaní s juhovýchodnou Áziou a obrovskými trhmi ako Japonsko či Južná Kórea, ktoré nemajú ako inak doviezť plyn, je v úplne inej situácii. Európa má vybudovanú robustnú plynárenskú infraštruktúru.

Nie je práve toto ten paradox, že sa bavíme o zastavení ruského plynu, napríklad z obavy o to, aby nás Putin nemohol vydierať, no ak krajiny majú zabezpečené dostatočne veľké diverzifikačné kontrakty, tak prečo by ruský plyn nemohol naďalej prichádzať.

Pozícia Európy na trhu bola riziková v roku 2021, keď z Ruska odoberala viac ako 40 percent dodávok, čo sa aj zneužilo. Ale momentálne, keď sa bavíme o 12 až 13 percentách, zďaleka to nemá tú moc.

A z tejto situácie vyplýva aj ďalšia lekcia – Európa by do budúcna nemala dopustiť, aby nielen Rusko, ale hocijaký iný dodávateľ získal takúto dominantnú pozíciu. Ani Spojené štáty.

Ich vplyv rastie, ale naším najväčším dodávateľom sú stále Nóri.

Áno, Spojené štáty momentálne pre Európu zabezpečujú viac ako polovicu dodávok skvapalneného plynu.

Z pohľadu celkového trhu s plynom (v Európe) platí, že Nórsko dodáva zhruba tretinu, pričom ďalšiu tretinu, možno aj o niečo viac, tvorí LNG. Takže Spojené štáty môžu obsluhovať okolo dvadsať percent európskeho trhu.

Tu mierne odbočím, pretože treba poukázať na ďalší paradox. Európa kedysi z environmentálnych dôvodov zamietla ťažbu bridlicového plynu [získavaný frakovaním, pozn. red.], no v Spojených štátoch si z toho ťažkú hlavu nerobia. A teraz aj tak víta tieto molekuly.

Základ energetickej bezpečnosti je však najmä schopnosť zabezpečiť si všetko vo vlastnej réžii. Kedysi bolo dôležitým európskym producentom Holandsko, ktoré utlmuje ťažbu. Zaujímavou krajinou sa teoreticky môže stať Rumunsku, ktoré štartuje ťažbu v Čiernom mori, kde objavilo pomerne významné ložisko. Pokojne sa môže stať, že stredná Európa bude okolo roku 2030 zásobovaná predovšetkým z tohto ložiska.

Pokiaľ Azerbajdžan bude schopný zvýšiť svoj export, tak určite nebude všetko smerovať do Talianska, tak ako teraz, ale môže časť odbočiť na Balkán (a prípadne ďalej na Slovensko). To všetko je možné, nie však z krátkodobého hľadiska.