Prázdne miesto po Vladovi Ďurikovičovi

Blíži sa návšteva Svätého Otca na Slovensku, človek občas myslí na tých, ktorí tam s nami už nebudú. Ako Vladimír Ďurikovič.

Mal 80, keď nás v marci opustil, bol vysokoškolský pedagóg na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave, bývalý námestník ministra školstva, mládeže a športu SR, neskôr dekan a prorektor na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave.

Ďurikovič patril k úzkemu kruhu spolupracovníkov spoločenstva Fatima, ktoré založil Vladimír Jukl a Silvester Krčméry. Bol otcom piatich detí, zakladateľom Hnutia kresťanských rodín na Slovensku a tiež nositeľom pápežského ocenenia Rytier rádu sv. Gregora Veľkého.

Vlada som poznala ako svojho vysokoškolského učiteľa na terajšej Fakulte matematiky, fyziky a informatiky (vtedajšej Prírodovedeckej fakulte) UK v Bratislave pri vedení cvičení z matematickej analýzy. Nenapadlo mi, že tento múdry a trpezlivý odborník na limity, derivácie a integrály je hlboko veriaci človek. Na začiatku 80. rokov bola viera a jej verejný prejav často prenasledované. Keď som sa v druhom ročníku štúdia matematiky zoznámila so skupinou mladých nadšených ľudí, ktorí sa snažili žiť svoju vieru a medzi ktorými som sa cítila doslovne ako v nebi, môj život zrazu dostal iný rozmer. Po počiatočnom bližšom zoznámení sa na turistických výletoch ma pozvali na „stretká“, ktoré sa konali pravidelne raz týždenne v byte u Ďurikovičovcov na Ondrejovovej ulici.

Stretnutia viedol Vlado Ďurikovič. Na stretkách sme si prečítali úryvok zo Svätého Písma a po chvíli ticha, kedy sme sa zahĺbili do jeho obsahu, každý povedal, čo ho oslovilo, a zakončili opäť modlitbou. Potom sme si vyrozprávali naše novinky a to, čo sme počas týždňa zažili. Vlado nám zase povedal o nových udalostiach zo života Cirkvi, ktoré často neboli nikde zverejnené – o tých z Ríma, ale aj o tých zo Slovenska, napríklad kto bol na výsluchu a podobne. Dozvedeli sme sa tiež o ďalších akciách, výletoch a púťach, ktoré mohli byť pre nás zaujímavé. Tieto informácie pravidelne raz mesačne dostávali tí, ktorí sa venovali vysokoškolskej mládeži, na stretnutiach pre vedúcich vysokoškolských stretiek, ktoré organizoval Vlado Jukl a Silvo Krčméry. Tretia časť našich stretnutí bola venovaná štúdiu oficiálnych cirkevných dokumentov – či to už boli encykliky, dokumenty II. vatikánskeho koncilu, alebo knihy vysvetľujúce hlbšie napríklad Starý zákon. Túto časť mal na starosti výlučne Vlado. S logikou a presnosťou matematika mal všetko premyslené a pripravené. Z jeho očí žiarilo nadšenie a istota z viery v Toho, ktorému uveril. Ukázal nám, že viera a veda sú dve vzájomne sa doplňujúce skutočnosti života, ktoré si nielenže neprotirečia, ale sa navzájom dopĺňajú. S nadšením a nebojácne nám otváral srdcia a mysle, a tak formoval naše životné postoje.

Vedeli sme, že v byte je počas stretiek aj jeho manželka Mária (ktorá ho mimochodom predišla do večnosti iba o pár dní skôr) a deti, ktoré sme vďaka jej starostlivosti väčšinou takmer ani nepočuli. Napriek tomu, že v tom čase bol Vlado jediným živiteľom rodiny, z jeho postojov som nikdy nezbadala, že by si nechával otvorené zadné dvierka. Pomáhal nám dostať sa k náboženskej literatúre, dovolil nám, ale aj iným, robiť si výlety na jeho chalupu v Zázrivej a pomáhal s vydávaním a distribúciou náboženských časopisov. Toto všetko boli činnosti, ktorých odhalenie zo strany Štátnej bezpečnosti by znamenalo takmer iste stratu zamestnania (bol predsa pedagóg) a veľmi pravdepodobne aj stratu slobody. Vzhľadom k „svetonázorovej nespôsobilosti“, disidentskej angažovanosti a viacnásobnému vyšetrovaniu ŠtB mu boli v rokoch 1969 – 1989 pozastavené pedagogické i vedecké postupy. Na pracovných previerkach v rokoch 1972, 1974, 1976 mu bola obmedzená pedagogická činnosť, znemožnené cesty do zahraničia (prednáškový pobyt do Zambie, účasť na konferenciách v zahraničí). V roku 1974 bol Prírodovedeckou fakultou daný návrh na pozastavenie pedagogickej činnosti a vylúčenie z fakulty pre šírenie „nevedeckého svetového názoru na škole“. V roku 1990 bol dekanom MFF UK rehabilitovaný.

Vlado Ďurikovič spolu s manželkou Máriou neskôr založili Hnutie kresťanských rodín, ktoré vytvorilo rámec pre pravidelné stretávanie sa manželských párov a ich rodín a ktoré existuje dodnes. Tejto činnosti sa venoval spolu so svojou manželkou do konca svojho života. Zorganizoval desiatky duchovných obnôv a výletov pre rodiny, vydával časopisy Rodinné spoločenstvo a Família.

Vlada a jeho manželku som naposledy stretla pri odovzdávaní Ceny Fóra kresťanských inštitúcií na jeseň v roku 2019, kde som mu sľúbila, že ho navštívim u neho doma v júni 2020, keď sa dožil osemdesiatich rokov. Návštevu som, žiaľ, kvôli pandémii neuskutočnila.

Vlado svojou ústretovosťou k ľuďom, skromnosťou, ochotou pomôcť a nefalšovaným záujmom o tých, s ktorými sa stretával, ukázal, že Kristus naozaj žije v tých, ktorí ho vyznávajú. Že život s Ním má zmysel, cieľ, začiatok a koniec. Vlado, vďaka!