Hlasovanie o dôvere Ficovej vláde: koalícia má väčšinu, no bude bojovať s ústavou

Vláda Roberta Fica má za sebou rok, v ktorom sa otázka dôvery stala opakovaným motívom domácej politiky. Nie však len v symbolickom zmysle, ale aj v tom najdoslovnejšom – ústavnom. Opozícia sa opakovane pokúšala zvolať mimoriadne schôdze k odvolaniu premiéra, no zatiaľ bez výsledku.

Prvý pokus z 21. januára sa skončil skôr administratívne než politicky. Schôdzu zrušili pre spory o jej režime. Opozícia to nazvala ďalším dôkazom o „zatváraní dverí pred verejnosťou“, koalícia zasa hovorila o jej divadle.

Kritika sa pritom zo strany oponentov nemení. Kabinetu vyčítajú zahraničnopolitický odklon od Západu, domáce zlyhania, legislatívne experimenty a premiérovi, že jeho rétorika osciluje medzi cynizmom a sebavedomím.

Fico tieto výpady vníma ako súčasť politickej rutiny a vie, že parlamentná matematika je na jeho strane. No to, čo prichádza v novembri, už nebude len o číslach koaličnej väčšiny, ale aj o ústave. Na stole je totiž povinnosť premiéra požiadať parlament o vyslovenie dôvery z dôvodu kritického prekročenia dlhovej brzdy.

Dlhová brzda ako spúšťač dôvery

Aj keď minister pôdohospodárstva Richard Takáč v relácii TA3 V politike avizoval, že vláda prijatím rozpočtu verejnej správy na roky 2026 až 2028 zrejme nebude musieť požiadať Národnú radu o vyslovenie dôvery, jeho predpoklad Rada pre rozpočtovú zodpovednosť svojím výkladom vyvracia.

Podľa nej po 21. novembri 2025 vstupuje Slovensko do fázy, keď sa ekonomické pravidlá menia na ústavný mechanizmus. Inštitúcia avizuje, že krajina prekročila hranicu najvyššieho sankčného pásma dlhovej brzdy a tým sa automaticky spúšťa povinnosť vlády požiadať parlament o vyslovenie dôvery.

„Keďže na splnenie tejto povinnosti nie je formálne stanovená lehota (čo ani v ústavných textoch nebýva bežné), vláde prináleží splniť ju bezodkladne, a to do konca roka,“ konštatuje.

Podľa právnika Jozefa Onačillu, lehota, o ktorej hovorí RRZ, nie je upravená v ústavnom zákone o rozpočtovej zodpovednosti, ani v inom všeobecnom predpise. Napríklad v Ústave SR ani v bežných zákonoch. Rozpočtová rada interpretuje túto povinnosť ako takú, ktorú má vláda splniť „bezodkladne“, no ide o však o interpretačné odporúčanie, a nie o zákonom stanovenú lehotu.

V tomto prípade teda nepôjde o politický manéver opozície, ale o ústavný príkaz. Politická prax však pozná viacero ciest, ako takýto tlak zmierniť. Najjednoduchšia je rekonštrukcia vlády, čiže výmena premiéra alebo časti kabinetu, po ktorej by parlament opäť hlasoval o dôvere.

Tým by znova začala platiť nová dvojročná „imunita“ voči najprísnejším sankciám dlhovej brzdy. Tá súčasnej vláde končí už spomínaného 21. novembra.

Druhou možnosťou je schválenie rozpočtu v predstihu, ktoré síce len odloží niektoré sankcie, ale môže vláde kúpiť čas. A práve k tejto alternatíve sa koalícia prihlásila tým, že rozpočet verejnej správy na roky 2026 až 2028 schválila už 21. októbra.

Tretím variantom je formálne plnenie povinností, teda predkladanie opatrení, ktoré pôsobia ako reakcia na rast dlhu, no reálne nemenia nič. Teoreticky existuje aj možnosť zmeny ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, čo by však vyžadovalo 90 hlasov v parlamente.

V dnešnom rozložení síl však ide o scenár skôr hypotetický.

Medzi mocou a matematikou

Slovenská politika sa tento mesiac dostane do bodu, keď sa politická moc stretne s rozpočtovou matematikou. Doteraz sa Ficovej vláde darilo prežívať vďaka pevnému jadru podpory, no hlasovanie o dôvere po spomínanom dátume už nebude otázkou lojalít.

Podľa analytikov rady bude musieť v budúcom roku 2026 znova požiadať parlament o vyslovenie dôvery bezodkladne po zverejnení výšky dlhu za predchádzajúci rok, ktorú Štatistický úrad SR zverejní v apríli 2026.

K 15. októbru tak bude povinná predložiť do parlamentu návrh na vyrovnaný či prebytkový rozpočet s nerastúcimi výdavkami. Tento scenár predpokladá inštitúcia aj na rok 2027.

Roky 2025 až 2027 budú podľa nej prvým obdobím, keď sa sankcie dlhovej brzdy stanú pravidelnou súčasťou politického kalendára. Nie je to už len otázka fiškálnej disciplíny, ale aj ústavného rytmu vládnutia, a to s každoročnými hlasovaniami o dôvere, s obmedzením výdavkov a so zmrazenými rezervami vlády a jej predsedu.

V praxi to znamená, že ak kabinet nenájde spôsob, ako predĺžiť svoju funkčnú „imunitu“, či už rekonštrukciou alebo legislatívnym manévrom, Slovensko môže vstúpiť do paradoxnej situácie. Vláda bude mať politickú väčšinu, no bude bojovať s ústavnou legitimitou.