Brusel zatrúbil na likvidáciu našich poľnohospodárov

Slovensko si totiž pri dovoze ukrajinských poľnohospodárskych produktov ponechalo vlastné obmedzenia. A to aj napriek tomu, že od minulého týždňa platí nová obchodná dohoda medzi EÚ a Ukrajinou, ktorá síce čiastočne reaguje na obavy z dôsledkov ukrajinského dovozu na náš agrosektor (má priniesť postupné zosúladenie ich výrobných noriem s EÚ), no zároveň má posilniť liberalizáciu obchodu.

Eurokomisia sa skrátka rozhodla, že v tomto smere viac neexistujú dôvody na ďalšie národné reštrikcie.

To je však pravda len sčasti. Ukrajina je svetová obilnica s obrovskou produkciou, ktorá v dôsledku fatálne mylnej západnej politiky prišla o časť svojich odbytových trhov. Rusko sa totiž dlhodobo pripravovalo na západné sankcie, preto podporilo svoj domáci poľnohospodársky sektor, ktorý z neho následne urobil nielen sebestačnú krajinu, ale dokázal Ukrajinu vytlačiť zo severoafrických trhov.

Ukrajina tak musí hľadať nové trhy. Obetovať sa mala Európa. Slovenskí poľnohospodári očakávajú, že dovozy ukrajinských agrárnych komodít zásadne ovplyvnia cenový vývoj na trhoch a ich stabilitu.

Dochádza dokonca k preskupovaniu trhov. Slovenskí producenti kvôli ukrajinskému tovaru strácajú aj svoje tradičné odbytištia v EÚ. Čelia pritom pretlaku komodít na európskom trhu, preto je ťažšie stratený export nahradiť.   

V porovnaní s rozsiahlym územím Ukrajiny, ktorá nečelí prísnym európskym výrobným štandardom, má náš agrosektor slabý výrobný potenciál a konkurencieschopnosť. Ukrajina s nami susedí, preto sú obavy nášho domáceho poľnohospodárskeho sektora viac ako oprávnené.

Je preto prirodzené, že Slovensko by malo odmietnuť ďalšiu liberalizáciu obchodu za cenu zničenia vlastného národného agrohospodárstva.

Napokon, podobne postupuje nielen údajne „protiukrajinské“ Maďarsko, ale aj Poľsko, teda najväčší podporovateľ vojnou zmietanej Ukrajiny.

Brusel sa však rozhodol, že Ukrajine bude pomáhať za každú cenu. Platí to nielen v geopolitike, vývoze zbraní, podpore pokračovania vojny, ktorú Ukrajina prehráva, ale obetavosť musíme prejaviť aj pri prijímaní ukrajinskej poľnoprodukcie s otáznou kvalitou – a obetovať sa má okrem iného aj Slovensko. Podobne ako pri zákaze ruských energonosičov. Aj tam platí, že Slovensko má nižšie možnosti náhrady, ako ostatné prímorské krajiny, ktoré môžu ropu a plyn prijímať odkiaľkoľvek.

V prípade poľnohospodárskej produkcie je situácia podobná. Náš domáci sektor má oslabené schopnosti brániť sa a hľadať nové trhy. Jeho hlas – podobne ako hlas Maďarska a Poľska – zostal nevypočutý a obídený.

Márny poľský zápas

Keď Brusel po tlaku Poliakov síce v júni minulého roka zaviedol opätovné clá na ukrajinský dovoz, ukrajinský prezident Zelenskyj označil Poliakov – svojho najväčšieho podporovateľa a obhajcu – za podporovateľov Ruska. Poliaci pritom len reagovali na vlastné existenčné ťažkosti a na vzbúrený domáci agrosektor. Ten sa obával nekontrolovateľného prílevu ukrajinského a ruského obilia na európsky trh.

Brusel však napokon našiel spôsob, ako Poľsko obísť. Poliaci Európsku komisiu kritizujú za to, že k uzavretiu novej obchodnej dohody s Ukrajinou došlo bez predchádzajúcich konzultácií s členskými štátmi a samotnými poľnohospodármi. Aj napriek opakovaným výzvam z Poľska ich do procesu radšej nezapojili.

Z nášho pohľadu je problematický aj postoj eurokomisára pre obchod Maroša Šefčoviča, ktorý sa odtrhnutý od reality hujersky rozplýva nad dohodou, ktorá „otvára novú kapitolu v obchodných vzťahoch medzi Európskou úniou a Ukrajinou“ a ktorá bude vraj prospešná pre „poľnohospodárov na oboch stranách“.

Slovenská vláda síce deklaruje podporu pre našu domácu produkciu, ale hlavu svojho nominanta v Bruseli zjavne nedokáže stiahnuť z ružového obláčika svetlých zajtrajškov.   

Všetko je skrátka podriadené integračným ambíciám Ukrajiny. Jej urýchlený vstup do EÚ má byť podľa dezorientovaných európskych politikov najnovšie dokonca jedným z bodov „mierového riešenia“.

Mercosur z Južnej Ameriky

Naši poľnohospodári pritom musia čeliť aj ďalším problémom s úniovou politikou. Jedným z nich je aj dohoda s krajinami takzvaného Mercosuru o liberalizácii exportu z Južnej Ameriky.

Aj tento dovoz má, vďaka podstatne nižším výrobným nákladom – spôsobeným aj tým, že v tejto časti sveta nemajú také prísne regulácie, akými je povestná Európska únia – potenciál prevalcovať náš domáci agrosektor.   

Je v tom veľký paradox. Keď do Únie vstupovali krajiny východnej Európy, poľnohospodári vo Francúzsku a Španielsku mali obavy, že ich prevalcujeme lacnou produkciou a prídu o silné značky (syry, vína...), na čo sú obzvlášť vo Francúzsku veľmi citliví. Bola to oprávnená obava.

Aby krajiny ako Slovensko, Maďarsko alebo Poľsko mohli vstúpiť do Únie, Brusel zagarantoval západným poľnohospodárom mamutie dotácie, aby v novej EÚ prežili. Aj preto tvoria poľnohospodárske dotácie najväčšiu časť rozpočtu EÚ (na roky 2021 až 2027 ide o 387 miliárd eur, teda 38 percent rozpočtu).

Pritom naši poľnohospodári pri produkcii čelia rovnakým štandardom a reguláciám ako ich západní kolegovia.

Našich poľnohospodárov to poškodilo. Ale dnes, keď im hrozí podobné prevalcovanie kvôli produkcii dovezenej mimo EÚ, Brusel ich ochotne hodí cez palubu.

Environmentálna politika EÚ sa už dlho správa podľa jedného pochabého princípu: prísnymi obmedzeniami urobíme produkciu v Európe nekonkurencieschopnou, aby sme dotyčnú výrobu presunuli do krajín s podstatne nižšími klimatickými štandardami.

Následne si tie produkty dovezieme cez pol sveta, čím životné prostredie zaťažujeme ešte viac. Ako bonus dostaneme likvidáciu európskej produkcie. Veľmi radi sa pritom moralisticky sebaidentifikujeme ako záchrancovia planéty.

Ťažko povedať, či ide len o ideologický fanatizmus, nepríčetnosť alebo implicitnú snahu zničiť Európsku úniu.

Každopádne, v ich vlastných kruhoch sa na takýchto ľudí používa jeden výraz: „Putinov trol“.