Daško: Nech si nikto nemyslí ani Rómovia, ani samosprávy, že my to za nich vyriešime

Alexander Daško pôsobí vo funkcii splnomocnenca vlády pre rómske komunity dva roky. V rozhovore pre Štandard sa vyjadril k naliehavým témam, ktorých riešenie je dlhodobo v nedohľadne. Hovorí, že za ním prišli ľudia, ktorí kritizovali, že jeho úrad nemá správne nastavenú metodiku napríklad ohľadom princípov 3D – destigmatizácie, desegregácie a degetoizácie.

„Hovorím: dobre, nastavte metodiku. Ale mám podmienku - poďte to aj realizovať. Máte na to týždeň, aby ste sa vyjadrili. Dám vám všetky podmienky, aby ste ukázali v praxi, ako sa to robí. Hádajte, či sa niekto ozval. Ubehol rok a nikto sa mi neozval,“ konštatoval Daško.

Rómska problematika je na Slovensku dlhé roky kritická, niekedy sa zdá, že až neriešiteľná. Ako to vidíte vy?

Rómsky problém naozaj trvá veľmi dlho. Jedným z dôvodov je, že riešenie nebolo komplexné a vždy sa to len lepilo a lepilo a, samozrejme, výsledky nie sú také, aké by mohli byť. Aby to zafungovalo, musí každý subjekt spolupracovať, či to je Európska komisia, štát, samospráva, samozrejme, náš úrad, ale aj samotní Rómovia.

Niektorí politici na margo vášho úradu vravia, že práve vy ste povinní sa o Rómov starať.

Nie, my sme povinní im dať pomocnú ruku a prispieť k tomu, aby sa im žilo lepšie. Ja som z trinástich detí a keby som nemal rodičov, ktorí na nás tlačili, tak dnes žijem v osade, v komunite, som prastarý otec a nepohnem sa nikde.

Dajú sa dnešné najväčšie problémy Rómov, o ktorých sa hovorí ako o neriešiteľných, nazvať chudoba, nezamestnanosť, nedostupnosť vzdelania, diskriminácia, sociálne vylúčenie?

Nie je to len o chudobe. Poriadok, ktorý si môžu urobiť v chatrčiach, nie je vecou chudoby. Na to človek nepotrebuje ani eurofondy, ani asistentov. Na druhej strane je tu určitá forma diskriminácie, či to je trh práce, zdravotníctvo alebo vzdelávanie. Celkovo však rozprávame stále o desegregácii a toto je najväčší kameň úrazu.

Na jednej strane majorita nadáva, že Rómovia sa nikde nepohnú a keď sú Rómovia, ktorí naozaj niečo dosiahnu a chcú sa niekde zamestnať, tak je problém, lebo keď zamestnávatelia počujú už len priezvisko, tak ich do práce nezoberú. 

Myslím si, že aj toto je jeden z dôvodov - určitá forma diskriminácie - prečo sa komunita ďalej neposúva. Ak vidím, že ma zamestnávateľ nechce, lebo som Róm, tak už ďalej ani nebojujem. Čiže Rómovia ostanú na tej istej úrovni.

Problémy, o ktorých sa rozprávame, sa však netýkajú všetkých Rómov. Existujú nejaké dáta - koľko Rómov žije v biede, v chudobe a potrebuje pomoc v takzvaných vylúčených komunitách?

Na Slovensku žije zhruba okolo pol milióna Rómov. Tých, ktorí žijú v okrajových častiach, v osadách, je zhruba okolo 100-tisíc.

Sú Rómovia, ktorí v živote nepotrebovali eurofondy, nepotrebovali pomoc a vedeli sa uplatniť, aj keď ťažšie. Mám informácie zo strany majority, že si ich nevedia vynachváliť, že sú naozaj veľmi šikovní, spoľahliví, čiže je to vec uhla pohľadu, ako sa na nich kto pozerá. Myslím, že systém, ako sme nastavili teraz, tu mal byť nastavený už pred 20 rokmi. Aj Európska komisia hovorí, že takýmto spôsobom sme mali postupovať už pred 20 rokmi.

Vyrastali ste v rómskej osade. Keď porovnáte vtedajšie osady s dnešnými, ako sme na tom? 

Nie všetko, čo bolo voľakedy za socializmu, bolo zlé. Keď som bol chlapec, môj otec bol komunitným pracovníkom v teréne, len vtedy sa to tak nevolalo. A ja si pamätám ako každú sobotu povedal: Rómovia o deviatej ráno čakajte s hrabľami a lopatami. A oni boli o deviatej pri každom dome. Otec chodil a hovoril, kde treba urobiť poriadok. Tak si zvykli, že už každú sobotu čakali automaticky. 

Tie osady síce neboli bohaté, ale vyzerali čisto. Žiaden neporiadok aký vídame teraz. S nelegálnymi gigantickými skládkami máme v lokalitách najväčší problém. Vtedy sa pristavil kontajner a Rómovia vedeli, čo treba robiť. Keď začala moja mama rýľovať, všetci Rómovia vedeli, že je čas rýľovať, tak všetci
rýľovali. Keď bolo treba sadiť, tak pozerali, čo sa najprv sadí, či zemiaky alebo zelenina a všetci Rómovia potom podľa nej sadili.

Osobne si myslím, že vtedy bolo pre Rómov ďaleko lepšie obdobie. Nebola taká chudoba, každý mal prácu, každý musel chodiť do školy a tým pádom bola aj vzdelanostná úroveň so súčasnou neporovnateľná. Dnes sa niektoré osady postupne menia a rozvíjajú, niektoré naopak výrazne upadajú. Ukazuje sa, že tam, kde je zabezpečená práca komunitných centier a terénna sociálna práca, stúpa komunita hore.

Pri nástupe do funkcie ste ako jednu z priorít považovali vytvorenie priestoru na prácu pre Rómov. Posunulo sa to k lepšiemu?

S ministerstvom práce spolupracujeme, aby sme nastavovali pracovné pozície v sociálnych podnikoch, ktoré budú podporovať profesie, ktoré nepotrebujú vyššiu vzdelanostnú úroveň. Prioritou je - namiesto dávok - Rómov zamestnať. 

Samozrejme, tak ako medzi majoritou, aj medzi Rómami sa nájdu darebáci, ktorí nebudú chcieť pracovať, ale bohužiaľ, ak nezoberú výhodnú ponuku, tak buď im budú krátiť dávky alebo časom o dávku v hmotnej núdzi prídu. Čiže toto je spôsob, akým ich dostať na pracovné pozície a zlepšovať život konkrétnych rodín.

Podľa vašich zistení 80 percent dospelých Rómov v osadách vás žiada, aby ste im dali prácu. Na jej vykonávanie však nemajú vhodné podmienky. 

Na to, aby mohol človek pracovať, alebo aby sa dieťa vzdelávalo, potrebuje podmienky. Pokiaľ človek žije v chatrči štyri krát štyri metre a s ním žije v tomto priestore ďalších 15 ľudí, viete si predstaviť, ako sa tam najmä v zime vyspí a či je na druhý deň schopný podať nejaký pracovný výkon.

Alebo dieťa, ktoré sa v takom prostredí má učiť, pričom nemá žiaden kútik. Pokiaľ takýto Róm nemá primerané životné podmienky, je jasné, že sa bude k tomu tak aj stavať. Povie si: veď moji rodičia aj starí rodičia takto žili a prežili, tak prežijem aj ja. Čiže motivácia tam nie je žiadna.

Aké zmeny by pomohli, aby Rómovia dostávali lepšie zamestnania alebo celkovo prácu?

Najväčší problém po revolúcii bol, že sa veľa fabrík, podnikov, jednotných roľníckych družstiev, kde bola väčšina Rómov, zrušilo a dnes musíme hľadať alternatívne riešenia. Ísť pracovať z Košíc do Bratislavy za 700 eur mesačne sa nikomu z nich neoplatí. Pokiaľ si má zaplatiť jedlo, bývanie a všetky poplatky, tak príde domov so 100 eurami. Musíme vytvárať pracovné pozície v regióne, v ktorom bývajú, aby sme ich vedeli zamestnať.

Ako vnímate problémy pri vzdelávaní detí? 

Štatistiky potvrdzujú, že veľa rómskych detí je v špeciálnych školách, aj keď tam nepatria. Tam by som v prvom rade navrhoval rediagnostiku. Stačí sa pozrieť na nedávno medializovaný prípad chlapca, ktorého dali do špeciálnej školy. Keď mu teraz vo veku 25 rokov urobili certifikovaný IQ test, zistilo sa, že má nadpriemerné IQ, omnoho vyššie ako je IQ priemerného Slováka a je to veľmi vzdelaný a šikovný chlapec. Ale roky, ktoré mu takto ukradli, mu už nikto nevráti. A takýchto rómskych žiakov máme veľa. 

Chybu robia aj samotní rodičia detí. V Malom Slivníku sa zrušila segregácia, ktorá je veľmi diskutabilnou témou. Ostatné obce nemali kapacity, kde by deti zobrali a tie, čo kapacity mali, tam majorita povedala, že ak prídu Rómovia, berú svoje deti preč. Vo vedľajšej obci Tulčík, kam ich mali umiestniť, prišli rodičia z majority a povedali, citujem: „Ak tam budú chodiť do školy Cigáni, my svoje deti berieme preč.“

Čiže na jednej strane sa zrušili segregované triedy a na druhej nám vzniknú ďalšie. Chodiť 20 kilometrov do Prešova väčšina z rodičov rómskych detí nechce ani ekonomicky a časovo to nezvládne. Preto je veľmi dôležitá práca s majoritou. Musíme jasne ukazovať, že nie všetci Rómovia sú takí, ako o nich hovoria.

Dá sa tento začarovaný kruh nejako vyriešiť?

Dá, ale nebude to za rok, ani za dva. Otázkou je, či by nemali vzniknúť národnostné školy. Je to segregácia, alebo nie? Máme lokality, kde je v obciach 80, 90, 100 percent Rómov. Ako tam chceme nastavovať inklúziu? Budeme napríklad do obcí Rakúsy alebo Lomnička, kde máme 100 percent Rómov voziť nerómske deti? No nedá sa to. Čiže tu musíme naozaj prejsť na formu národnostného školstva, ale nech sú tam kvalitní pedagógovia, nech sú nastavené dobré metodiky, učebné osnovy a nech je tam kvalitný vyučovací proces.

Čo sa týka Malého Slivníka, nedalo sa takýmto deťom pomôcť? Napríklad vybudovaním škôl s pomocou eurofondov?

To financovalo ministerstvo školstva cez plán obnovy, ale žiaľ, finančných prostriedkov nebolo toľko, aby sa odbúrala v prvom rade dvojzmenná prevádzka a aby nebola segregácia. Čiže uvidíme, čo nám ukáže nové programové obdobie. Predpokladám, že pôjdeme ďalej formou dobudovávania kapacít. Postupne sa to bude odbúravať, ale v tomto momente financie na všetkých neboli.

Ešte sa vrátim k inklúzii. Myslíte si, že je u rómskych detí reálne takéto začleňovanie medzi majoritu?

V prvom rade by sa malo pracovať nielen s Rómami, ale aj s majoritou, aby si uvedomili, že keď nebudú Rómovia vzdelaní, tak aj majorita bude mať problém. Žiaľ, určitú formu nenávisti majority voči minorite a minority k majorite robia aj politici. Napríklad poslanci ako Milan Mazurek alebo Milan Uhrík, ktorí rozprávali, že miliardy idú na Rómov a nič z nich. Mimochodom, žiadne miliardy. Keď som si porátal, tak to je možno nejakých 1,6 miliardy. 

Samozrejme, majorita si povie, že všetko ide Rómom, všetko majú zadarmo a ja musím platiť dane, ja musím platiť úver, aby som normálne žil. Toto je o podnecovaní nenávisti voči Rómom, preto hovorím, že dôležitá je práca s majoritou.

A ešte máme politikov ako je Peter Pollák a spol., ktorí situáciu zneužívajú len pre politické ciele. Budem ho citovať: „Všetci gádže na Slovensku, či primátori, starostovia alebo tí, čo poskytujú služby sú rasisti“. Náš úrad môže potom s rezortmi nastavovať akékoľvek konkrétne národné projekty v rámci inklúzie, ale takíto ľudia nám to celé búrajú a kazia, len preto, aby získali politické body. 

Keď príde problém, kto si to zoberie na zodpovednosť? Úrad splnomocnenca? Potom by práve tí politici mali brať zodpovednosť za to, že burcujú v lokalitách ľudí, aby vznikala medzi nimi nevraživosť.
Toto je najväčší problém.

Čo by inklúzii ešte pomohlo?

Vybudovanie infraštruktúry. Na to však nie je dostatok finančných prostriedkov.

Voľakedy ste - pri deťoch z osád - boli za internátne školy mimo rodiny, v ktorých by dostávali inú výchovu a vzdelanie, ako im ponúka život v osade. 

Vyrastal som v osade. My sme inak boli vôbec prví v osade, ktorí mali auto, telefón, farebný televízor. Keď som zo základnej školy išiel ako 14-ročný na konzervatórium do Žiliny a prišiel som do veľkého mesta, po týždni som volal otcovi, že tam byť nechcem. Chýbala mi komunita. Otec mi vtedy mohol povedať - vieš čo, syn môj, tak príď domov. On však povedal: Opováž sa a uvidíš, čo bude! Ubehlo pol roka a už som domov ani nechcel chodiť, lebo som sa už nechcel vracať do prostredia osady.

Keď som navrhol, že riešením by mohli byť internátne školy, ozývali sa hlasy, že zase budem robiť segregáciu. No, pokiaľ tieto deti nevytiahneme z toho prostredia, aby videli, že existuje aj iný svet, že sa dá žiť lepšie, ako to dokážu urobiť samé? 

Keby som nemal takých rodičov, akí - chvalabohu - boli, tak dodnes by som žil v osade. Bol by som už prastarý otec a žil by som život v komunite, v ktorej som vyrastal. Čiže toto je tiež jedna z ciest, ktorú vidím ako možné riešenie. Ale na to potrebujete súhlas všetkých zainteresovaných, a to sa asi nikdy nedohodneme.

Aký majú život deti vo vylúčenej rómskej komunite? 

Málokto si vie v dnešnej dobe predstaviť žiť v osade. Videl som rómsku ženu, ktorá dokázala nakŕmiť rodinu za tri eurá na deň. Kúpila cestoviny, smotanu, dala soľ, korenie a všetci jedli z jedného hrnca.

Samozrejme, nezakrývam si oči ani pred nezodpovednosťou, keď privedú na svet veľa detí, o ktoré sa nevedia postarať. A to je ďalší problém. Keď sa diskutovalo o zákone, že po treťom dieťati sa už nebudú vyplácať prídavky na deti, Romáčka povedala, ako obísť zákon. „Ta nevadzí, ta bude rodiť dcéra.“

Čiže je nevyhnutná aj osveta medzi Rómami, že mať veľa detí nie je dobré, ak sa o ne nevedia aj postarať tak, aby mali lepší život. Žiaľ, v rómskych komunitách naďalej prevláda patriarchát. Keď otec deti chce, budú. Keď som sa rozprával s Romáčkami, povedali mi, že keby nerodili, tak je problém.

Pomôže povinné predprimárne vzdelávanie od štyroch a neskôr od troch rokov rómskym deťom?

Určite áno. Keď v súčasnosti chodievam do materských škôl, zisťujem, že tieto deti nevedia po slovensky. Rozprávam sa s nimi bežne rómsky. A pýtam sa potom pedagógov, ako to zvládajú. Hovoria, že nemajú ani vhodne vzdelaný personál.

Niektorí hovoria, že deti by mali do troch rokov rozprávať svojou materinskou rečou, rómskou a slovenský jazyk by mali mať ako sekundárny. My sme sa zase naučili rómsky až potom, keď sme vedeli už dobre po slovensky, lebo by sme mali neskôr problém, či v škôlke, či na základnej škole. Predprimárne vzdelávanie od štyroch alebo od troch rokov je pre rómsku komunitu naozaj veľmi dôležité, aby sme s rómskymi deťmi začali včas pracovať. Potrebujeme však k tomu aj infraštruktúru, kvalitných pedagógov, správnu metodiku, akým spôsobom s rómskou komunitou a deťmi pracovať.

Matky, ktoré žijú v osade sa mnohokrát boja dať deti od seba preč. Rodičia inštitúciám nedôverujú a o deti sa boja. A tu je zasa namieste práca s rodičmi. Presvedčiť ich, že je to pre ich deti naozaj dobré. Veď čo s dieťaťom, ktoré chce pomoc od rodiča, ktorý sám nevie písať, čítať a nevie mu poradiť? Dieťa v ňom
nemá ani vzor, ani oporu. Často preto chodia učiteľky k Rómom priamo do komunít a presviedčajú ich, aby deti posielali do škôlky. Vysvetľujú im, že okrem vzdelávania tam majú aj teplo a stravu zadarmo. Jeden, dva dni tam dieťa prišlo a ďalej nič.

Plánujete riešiť aj otázku 14-ročných tehotných dievčat nejakou podporou vzdelávania v sexuálnej výchove? 

Máme národný projekt, v rámci ktorého sa v regiónoch s komunitou pracuje aj v oblasti sexuálneho vzdelávania mladistvých a dievčat, ktoré nám, žiaľ, v skorom ranom veku zostávajú tehotné. Ešte alarmujúcejšie sú informácie, že sa rozmohla v lokalitách aj detská prostitúcia. Okrem toho je tu aj veľké riziko pohlavných chorôb detí. Veľmi dobre si uvedomujeme tento naozaj vážny problém
a momentálne ho aj seriózne riešime.

Nemáme ho iba na Slovensku, majú ho aj v okolitých štátoch, kde je chudobná komunita. K tomu sa ruka v ruke na prostitúciu a pohlavné choroby nabaľujú aj problémy s drogami a ďalším sťažujúcim faktorom je obmedzený prístup k pitnej vode. Tam sa k pohlavným chorobám pridružujú aj rôzne infekčné ochorenia, ako je žltačka.

Pitná voda je zásadnou otázkou v rómskych osadách.

Je smutné, že v 21. storočí nemajú ľudia pitnú vodu, ale za dva roky neviem urobiť zázraky. Nemáme ani zďaleka toľko financií, aby sme vedeli pokryť všetky problémy a potreby Rómov na Slovensku. Keby som bol vo funkcii hoci aj sedem rokov alebo desať - bez peňazí to nepôjde.

Navrhoval som Európskej komisii, aby sme išli do alternatívneho získavania zdroja vody, keďže siete najbližších 20 rokov všade nebudú. Využiť technológie na čistenie vody. Vyčistiť zdroj vody, napríklad potok, urobiť vrt, napojiť technológiu, ktorá tú vodu prečistí a bude kontrolovaná 24 hodín. K tomu v lokalitách s vysokou koncentráciou Rómov napojiť sprchy aj s práčovňou. Toto je tiež cesta. Nestojí to veľa. Neviem, či moji predchodcovia doteraz nerozmýšľali, ale keby sme išli k týmto alternatívnym zdrojom, mohla byť pitná voda v každej lokalite.

Sú obce, v ktorých sú starostovia štyri alebo päť volebných období, ale problém s vodou tlačili pred sebou napriek tomu, že ho pred rokmi mohli dočasne vyriešiť za lacné peniaze. Dostávali na Rómov podielové dane, ale v osadách neurobili ani cestu, ani nezabezpečili studne či výdajníky vody. Možno sa báli, či by ich potom ďalej ľudia z majority volili, keď sa stále venujú Rómom.

Teraz pristávajú problémy týchto obcí na mojom stole, aby som ich vyriešil. Mám pocit, že ako úrad musíme suplovať samosprávy a vyriešiť všetky problémy, ktoré tam majú. A tak sa
často pýtam, čo ste robili 20 rokov? 

Keď vznikne problém, máme v teréne našich ľudí, ale tiež máme len obmedzené kapacity a finančné limity. Takže aj preto nahlas hovorím, nech si nikto nemyslí, ani Rómovia, ani samosprávy, že to za nich vyriešime.

Nedávno ste podpísali aj memorandum o spolupráci s obcami a mestami.

To je Združenie obcí Jekhetane, v rámci ktorého sme sa jasne dohodli na vytváraní politík a hlavne, aby sme adresne vedeli nastavovať v lokalitách financovanie a riešenie rómskych komunít. Čiže nebudeme v Bratislave vymýšľať a špekulovať od stola. Keď budeme mať jasné informácie priamo od obcí, čo sa tam deje a čo by potrebovali, budeme podľa toho vedieť nastaviť priority a opatrenia.

Sú samosprávy naklonené k riešeniu rómskej problematiky?

Ako ktorá samospráva. Sú samosprávy, v ktorých sú nerómski starostovia, ktorí pochopili, že pokiaľ nebudú riešiť problémy teraz, budú im iba narastať. Samosprávy zároveň motivovalo ísť do našich projektov, že tam nie je žiadne spolufinancovanie. Prišlo nám okolo 800 projektov. Dúfajme, že aj v ďalšom programovom období budú na čerpanie pre marginalizované rómske komunity také isté podmienky.

Nelegálne skladky, čo s tým? 

Financujeme aj budovanie zberných dvorov a stojísk. Na to však musia byť vysporiadané pozemky. Tak ako vysporadúvame pozemky pod obydliami a infraštruktúrou. To je základ. Chvalabohu, čo sa týka vysporiadania pozemkov, máme už veľmi dobré výsledky.

S nelegálnymi skládkami súvisí aj projekt „Výstavba stromčekov“, za ktorý ste boli kritizovaný. Vraj míňate financie na nepotrebné veci. 

Áno, verejnosťou zatriasla umelo vytvorená aféra, že idem za 60 miliónov sadiť stromčeky. Bolo to úplne vytrhnuté z kontextu. V skutočnosti išlo o odstraňovanie 25 veľkých nelegálnych skládok, ktoré dlhodobo ťažia mestá a obce s marginalizovanými rómskymi komunitami. 

Sú záťažou pre životné prostredie a samospráva na riešenie ich likvidácie nemá finančné prostriedky. Následná rekultivácia územia spojená s výsadbou stromčekov bola len jednou zo súčastí uvedeného projektu.

V obci Jasov sme už investovali do odstránenia nelegálnej skládky asi 4,5 milióna eur a ešte sme to neupratali. Vznikajú nám v takých lokalitách následne aj choroby. Deti sa nám na tých skládkach hrajú, chodievajú tam zvieratá ako psy, ktoré jedia zdochliny, lebo nemajú čo jesť a následne sú v kontakte s našou rómskou komunitou. Čiže likvidáciou skládok chránime nielen život Rómov, ale aj Nerómov. 

Chceli sme tam postaviť aj nejaké oddychové zóny pre deti, dať tam lavičky, hlavne pre matky s deťmi. Napríklad teraz, keď som vychádzal zo Žehry, tak nám skoro dieťa vybehlo pod auto. Deti sa tam hrajú na cestách. Aj keď sú lokality, v ktorých sú športoviská, rómske deti tam pustiť nechcú, takže sa nemajú kde hrať, len na ceste. Toto bol zámer. Nie, že ja idem sadiť za 60 miliónov stromčeky.

Poslanci vás kritizovali aj za Mediálny dom pre rómsku komunitu.

V skutočnosti išlo o štyri televízne štúdiá v Košiciach, Bystrici, Bratislave a Dunajskej Strede, ktoré by hovorili o Rómoch z dobrej praxe. Plus mali vzniknúť internetové portály, rádio a rómska tlačová agentúra, ktorá mala byť prepojená cez všetky tlačové agentúry štátov Európskej únie. 

Musíme jasne ukázať, že už je veľa Rómov, ktorí sú naozaj veľmi prospešní, ktorí napĺňajú spoločnosti kasu. Na druhej strane musíme meniť aj myslenie samotných Rómov. Ktoré médium sa bude tomuto venovať? 

To, že centrála má byť v Banskej Bystrici, bolo z dôvodu, že sme chceli spoluprácu s katedrou filmu, dokumentaristiky a réžie, aby nám vychovala minimálne 20 redakčných tímov, aby sme mali svojich strihačov, publicistov, dramaturgov a tak ďalej.

V Maďarsku majú už svoju rómsku televíziu podporovanú štátom takisto aj rádio. Podobne aj Česko, Rumunsko. A Slovensko nič. 

My takéto inštitúcie vybudované nemáme. Pýtam sa všetkých odborníkov na rómsku problematiku, ktorí sa 30 rokov tvára, že riešia Rómov, koľko inštitúcií ste vybudovali? Či len vtedy sú aktívni, keď sú napojení na eurofondy? Keď skončia eurofondy, odrazu nie je nikto. To je najväčší kameň úrazu.

Aká je vaša predstava o efektívnom využití financií z eurofondov?

Myslím si, že treba prepojiť infraštruktúru s mäkkými aktivitami tak, ako máme nastavený národný pilotný projekt Rozvojové tímy. Nemôžeme chcieť od dieťaťa, aby sa vzdelávalo, keď nemá svoju izbu alebo nemá kde bývať. Nemôžeme chcieť, aby chodilo čisté do školy, keď sa nemá kde umyť, ani aby nechodilo zablatené, ak nemá z osady do obce cestu alebo chodník. Rovnako, aby sa dospelí starali o svoje zdravie a zdravie detí, keď musia cestovať za lekárom desiatky kilometrov, ale do osady im nechodí žiaden spoj.

Čiže musíme prispôsobiť infraštruktúru potrebám, a musí byť v súčinnosti aj práca aj osveta, či s majoritou alebo s minoritou. A, samozrejme, nelegálne pozemky. To je alfa a omega, pokiaľ nemáme vysporiadané pozemky, môžeme o všetkom iba snívať.

Na margo bývania v osadách prichádzate s riešením modulových domov. O čo ide?

Odštartovali sme projekt výstavby modulových domov, ktoré vieme rýchlo postaviť z nehorľavých materiálov, ktoré sa nedajú rozobrať a predať.

Myslím si, že toto je cesta. Inšpirovali sme sa v Holandsku, kde podobný projekt funguje dlhodobo. Musím zdôrazniť, najmä ľuďom z majority, že tie domy nebudú zadarmo. Rómovia budú na ich výstavbe participovať a budú si za nájom riadne platiť. Systém sa nastaví tak, že všetko bude na kartu, aby ich mohli spoločnosti ako elektrárne a vodárne pripojiť. Čiže - ak dostane kartu, tak koľko si "nabije" elektriny, vody, toľko bude mať, aby nevznikli spoločnostiam dlžoby. 

Ideme tam nastaviť určité benefity. Obec urobí zmluvu s budúcim majiteľom s mesačným nájmom napríklad 350 eur. Ale pokiaľ nájomník nebude mať dlžobu voči obci, napríklad za smeti, obec mu dá bonus 100 eur. Ak nebude mať okolo domu bordel a deti budú chodiť do školy, môže sa mu nájom znížiť o ďalších 50 eur. Čiže 200 eur bude garancia, pod ktorú nepôjdeme. Po pätnástich rokoch mu dom obec predá za zostatkovú sumu, ale financie, ktoré bude platiť obci, musí starosta využiť na ďalší rozvoj komunity. Pokiaľ ten, ktorý tam bude žiť, nebude dodržiavať zmluvné podmienky, môže o modulový dom prísť.

Ako plánujete znížiť kriminalitu spojenú s agresívnym správaním Rómov? 

Najnovšie sa teraz vo veľkom v spoločnosti riešia miestne občianske a preventívne služby (MOaPS), lebo pomaličky projekty končia. Viaceré organizácie preto alarmujú, že ak nebudú naďalej v teréne pôsobiť, dôjde ešte k vyššiemu nárastu kriminality. Aj samotná polícia potvrdila, že tieto občianske hliadky sú veľmi nápomocné. My vieme, že sú.

Popritom zdôrazňujem, že už by do štátnej služby mali prijať aj rómskych policajtov. Samozrejme, takých, ktorí spĺňajú konkrétne kvalifikačné predpoklady. Musia mať minimálne stredoškolské vzdelanie s maturitou, nejaké fyzické predpoklady a musia prejsť psychotestami.

Stávajú sa prípady, keď prídu policajti do komunity, nedajbože je to väčší zákrok, tak ho následne označia za rasistický. Ak by bol aj rómsky policajt s nerómskym, tak možno nikto nemôže povedať, že to bol rasistický zákrok.

Rómovia poznajú lokality, poznajú ich samotných, vedia, ktorí sú darebáci, ktorí nie a vedia si to rýchlo zanalyzovať. Budem tlačiť na to, aby financie na občianske hliadky boli aj naďalej. Informoval som o tom už aj samotného premiéra, takže čakám, čo príde.

Ak by ste mali povedať úprimne, myslíte si, že je reálne zdvihnúť úroveň rómskych občanov vyššie?

Určite áno. Aj keď sme zaspali dobu. Po týždni vo funkcii (v roku 2023) si ma zavolala Európska komisia do Bruselu. Hovorili mi, že už v roku 2021 mali ísť von výzvy na infraštruktúru. Opýtal som, čo s mojimi predchodcami robili, či pili kávu.

Celý proces nastavenia od zámerov až po podpis zmluvy s prijímateľom trvá dva roky. To sa nedá urobiť za tri týždne. Ani za dva roky neviem všetko vyriešiť a ani to nevyriešim. 

Napriek tomu sa stále ozývajú kritické hlasy, že sa dá v rómskych otázkach robiť viac. Dá sa?

Prišli za mnou ľudia, ktorí kritizovali, že nemáme nastavenú dobrú metodiku ohľadne princípov 3D [destigmatizácie, desegregácie a degetoizácie, pozn. red.]. Ja hovorím, dobre, nastavte metodiku, ale mám podmienku - poďte to aj realizovať. Máte na to týždeň, aby ste sa vyjadrili, ja vám dám všetky podmienky na to, aby ste to realizovali a ukázali mi v praxi, ako sa to robí. Hádajte, či sa ozval niekto. Ubehol rok a nikto sa mi neozval. Ľahko sa zobďaleč kritizuje. Vždy hovorím - chceš kritizovať? Máš na to svoje know-how? Tak príď a ukáž mi to.