Šimečka v novej knihe: fašisti, kde sa len pozrieš

Sledovať myslenie novej vetvy ideológov, ktorí formujú spôsoby a myslenie, ako postupne poprieť základné demokratické metódy a inštitúcie, má svoj vlastný zmysel. Nepomenovaným cieľom podobných publikácií je totiž manipulovať ľudí, aby volili správnu stranu, ktorá nás vyvedie z množstva síce vymyslených, no o to vážnejších apokalyptických hrozieb. 

Šimečka sa o knihe rozrozprával v rozhovore so šéfredaktorom Denníka N. V úvode vysvetlí, že knihu napísal po tom, ako si uvedomil, že situácia je taká zlá, že už nemôže mlčať. Nepamätáme si síce, kedy naposledy Šimečka mlčal, keď šípil akútne nebezpečenstvo spôsobené slovenským fašizmom. Tentoraz už naozaj musel vyjsť s pravdou von a odhaliť, aké strašné veci pripomínajúce temnú minulosť nám fakt hrozia. 

Šimečka vraj predtým stretol zahraničnú novinárku, ktorá sa chystala písať knihu o nástupe autoritárskych režimov v krajinách, ktoré sa vyvíjajú zle (rozumej cúvajú od režimovej progresívnej propagandy). Keďže najväčšie nebezpečenstvá ohrozujúce ľudské práva sa ako obvykle dejú v západnej civilizácii, spomenul príklad takejto krajiny – USA po nástupe Trumpa.

Ctená autorka tú knihu ale napokon nenapísala, a tak sa musel do práce pustiť on. Nie je to prekvapenie. Ak niekto trpí poruchou sebaidentity a je o sebe skutočne presvedčený, že je povolaným, teda záchranárom demokracie – a Šimečka o sebe takto presvedčený zjavne naozaj je –, táto utkvelá predstava musí ísť von.

Rýchla rota záchranárov demokracie nesmie otáľať, každá stratená minúta môže mať fatálny dôsledok.

Šimečka a bizarné konšpirácie

Keďže maľovanie fiktívnych hrozieb je pre aktuálnu dezinformačnú žurnalistiku core biznisom, rôzne bizarné konšpirácie v tomto rozhovore nemali konca. Šimečkovi sa nedá uprieť, že v tejto disciplíne vyniká.  

Jeho vysvetlenia a analýzy aktuálnej politickej situácie však dokážu zaujať aj pobaviť. Keď bol na Slovensku problém s premnoženými medveďmi, ktoré útočia na ľudí, Šimečka odhalil skutočné pozadie, prečo „konzervatívci“ nemajú radi medvede a chcú ich strieľať. Pretože sú to vraj slobodné bytosti.

Keď slovenský parlament ústavnou väčšinou presadil zmenu ústavy, s ktorou súhlasí 75 percent populácie, Šimečka to komentoval slovami, že muži sú v neistote, a preto si dali „ten penis do ústavy“.    

Aké je však jeho odhalenie v novej knihe? Fašisti sú naozaj všade okolo nás. Ako sa to prejavuje? Šimečka postupuje nepriestrelnou logikou: ak je niekto voličom fašistickej strany, je predsa fašista. Hlási sa predsa k strane, ktorá je fašistická. Pozor, Šimečka nehovorí len o nejakých voličoch Republiky, kde sme si na to už zvykli, ale hovorí o KDH (ústavné zmeny).

Ako sa definuje, že je strana fašistická? Tak, že nesúhlasí s progresívcami. So Šimečkovou logikou však prichádza jeden problém. Ústava jasne vylučuje, že by takáto strana (potláčajúca základné práva a slobody) mohla byť vôbec pripustená k voľbám.

Problém je však rýchlo vyriešený. Fašizmus definuje Šimečka, nie ústava. Ťažko povedať, prečo samotný aktuálny politický režim na Slovensku Šimečka nenazve fašistickým, ak samotná ústava umožňuje kandidovať toľkým fašistom rôznych druhov, ktorí tu voľne pobehujú.

Použijúc šimečkovskú logiku, malo by z toho plynúť, že samotný náš režim podporuje nástup totality. To by malo byť najvážnejším dôsledkom jeho úvahy. Túto vážnu tému však Šimečka podozrivo obchádza, pritom sa hrdí tým, ako „jasne a jazykovo presne“ sa snažil dotyčný fenomén pomenovať.

Ďalším dôkazom o všadeprítomnom fašizme je podľa neho to, že títo ľudia, ktorí volia nesprávne strany, sú skrátka „luza“: „Nacizmus vyrástol na luze, na uliciach boli davy plné nenávisti.“ Tak je to i dnes. A je to všade.

Nové vlny totality na Západe

Keďže fašizmus okrem Ruska vo svete hrozí najmä v západnej civilizácii, Šimečka otvára tému USA, kde je to vraj akútne.

Šéfredaktor Matúš Kostolný mu nadhadzuje loptičky asi takto: „Celosvetovo beží debata, či je správne hovoriť napríklad o Donaldovi Trumpovi, Vladimirovi Putinovi alebo u nás na Slovensku o Robertovi Ficovi, že sú fašisti. Časť historikov tvrdí, že akékoľvek porovnanie je nepresné a že sa to nemá hovoriť. Prečo si myslíš, že je správne hovoriť o fašistoch?“

Šimečkovi viac netreba a odpovedá odkazom na Timothyho Snydera a podobných, podľa ktorých Rusko je fašistický štát a v Amerike fašizmus nastupuje. Tých znakov je skrátka veľa a veľa ich je aj na Slovensku, vraví Šimečka.  

U nás a v Amerike sa vraj dá hovoriť o kresťanskom nacionalizme. „Novela ústavy nie je nič iné, ako zadefinovanie kresťanského nacionalizmu priamo do ústavy,“ tvrdí a hneď aj pripomenie, že šlo o hlavnú ideológiu vojnového Slovenského štátu: „Ten však bol zároveň aj fašistický alebo klérofašistický.“

Logický dôkaz uzavretým kruhom je dokonaný.

Preto treba byť v strehu. „Dokedy sa budeme presviedčať, že ide len o populizmus a ešte to nie je fašizmus?“ pýta sa Šimečka: „Vidím tie znaky tak jasne, že hovorím, že fašizmus je už tu.“ Ak by sa vám náhodou zdalo, že to, čo okolo seba vidíte, nie je fašizmus, autor knihy Výnimočný stav vysvetlí, že veci, tak ako sa javia, môžu miasť: „Nie je to totiž fašizmus z roku 1938, ale skôr ten z roku 1925, keď už bol pri moci v Taliansku Mussolini... Problém s fašizmom je, že už poznáme jeho následky. Holokaust. Vojnu. Preto sa bojíme ten termín používať.“

Radšej veci pomenujme skôr, než bude neskoro, znie Šimečkov odkaz. 

Nesloboda je tu už dnes

Hoci dnes máme väčšiu slobodu, ako počas totality, Šimečka varuje: „A napriek tomu začína byť pocit neslobody podobný. Fascinuje ma, že aj s oveľa jemnejšími prostriedkami dosiahneš, že sa ľudia lámu a prispôsobujú.“ No Šimečka vidí nádej: fascinuje ho, koľko ľudí sa neohne – umelci, policajti, prokurátori, novinári. Je to príjemné prekvapenie a ako sa so šéfredaktorom zhodol, týchto ľudí, nasledujúcich ideológiu Denníka N, je tak veľa, že sme ako krajina zjavne za 35 rokov od pádu totality dospeli.

Šimečka to vidí takto: „Slovensko je v niektorých veciach bahno, hnojisko, proste príšerné. Na tom hnojisku však vyrastú nádherné kvety.“

To, že ľudia ešte aj dnes volia Roberta Fica a Igora Matoviča, je pre neho dôkazom, že ako mladý národ prežívame ešte len zrod. Lenže Šimečka nevie, či sú to „predsmrtné kŕče alebo kŕče pôrodné“. Zistíme to vraj tak za 50 rokov.

Buď sa presadí politická ideológia, ktorú reprezentuje on a strana jeho syna, alebo bude koniec všetkému – to je jeden z nepriamych odkazov novej knihy.   

Keďže ľudia ako Šimečka (a čitatelia Denníka N) prežívajú v dnešných časoch vo svojej duši hlbokú temnotu z tej apokalypsy, čo sa okolo nás deje, šéfredaktor autora knihy ocení, že v nej ponúka aj recept, ako dnes napriek všetkému byť šťastný. Skrátka, ako sa „z celej tej temnoty okolo nás nezblázniť“.

Je chvályhodné, že Denník N po tom, ako presvedčil svoju čitateľskú obec, že prežívame kolaps civilizácie a vohnal ju do depresie (aktuálne nevyhnutný stav, ktorým musíte trpieť, ak chcete byť v tejto bubline považovaný za osvieteného človeka), snaží sa mu aj prísť na pomoc.

Keďže jeden z ľudí, ktorý sa pravidelne vykrmoval konšpiráciami tohto denníka sa volá Juraj Cintula, ide nepochybne o správnu iniciatívu. 

Lenže o šťastí hovoriť Šimečka nechce, to je podľa neho iba hlúposť, je to iba „bonus, ktorý prísť môže, ale nemusí“. Optimistom je skôr v tom zmysle, že „veľa ľudí nájde spôsob, ako žiť slobodne“:

„Základným predpokladom je pochopiť, že musíme hľadať zmysel svojej existencie. Moja celoživotná skúsenosť je, že to je ťažká cesta.“ Keď však vystúpime z komfortnej zóny..., potom prežívaš niečo, čomu hovorím výnimočný stav, ktorý môže byť veľmi pekný.“

Paralelná polis

Hodné pozornosti je aj to, že filozof Šimečka tento recept odvodil z konceptu takzvanej paralelnej polis, s ktorou v 80. rokoch prišiel český katolícky disident Václav Benda (slovo katolícky v rozhovore spomenuté nie je).

Bendov „celosvetovo preslávený“ koncept je podľa Šimečku veľmi zaujímavý a v roku 1989 sa ukázalo, že bol aj úspešný. „Na paralelnej polis dnes fičia v rôznych krajinách, kde sú ľudia utláčaní.“

Pripomeňme, že Václav Benda bol katolícky disident. Šimečkov odkaz na neho je pozoruhodný najmä preto, že k Bendovmu konceptu sa dnes obracajú najmä kresťanské kruhy, ktoré hľadajú spôsob, ako si zachovať identitu v modernej západnej spoločnosti ovládanej na kultúrnej a mediálnej úrovni čoraz agresívnejším progresivizmom.

Bendov syn Marek sa pred dvoma rokmi ako poslanec za ODS snažil o ústavné zakotvenie manželstva muža a ženy (fašizmus par excellence).

Za ďalšieho významného pokračovateľa Bendovho odkazu v aktuálnej českej politike sa považuje bývalý disident a súčasný kritik progresivizmu Alexander Vondra, blízky spolupracovník Václava Havla, v dospelosti konvertovaný a pokrstený katolík. 

Šimečka však všetky tieto súvislosti nespomína a koncept paralelnej polis vníma výlučne ako vytvorenie „spoločenstva slobodných ľudí v neslobodnom systéme alebo spoločnosti, ktorá je väčšinovo nastavená proti tebe“.

Šimečka pripomína, že súčasťou paralelnej polis za komunizmu boli aj ľudia s úplne odlišnými názormi: „Boli tam konzervatívci aj liberáli.“ Dnes je to však iné: „Dnes veľa ľudí hovorí o koncepte zmierenia. Znie to veľmi pekne: poďme sa zmieriť. Ale pozrime sa, kam to speje. Nič proti tomu nemám, nech to skúša, kto chce.“

Následne Šimečka dodáva: „Ja si s fašistom k sebe cestu hľadať jednoducho nebudem. Podľa mňa je to strata času.“ Tie slová znejú trochu tajomne, no následne sa vyjaví, o koho ide. Ide o tých, ktorí hlasovali za zmeny v ústave.

Ako je však možné, že za komunizmu bol súčasťou spoločenstva s budúcimi fašistami a fungovalo to? „Všetci chápali, že komunizmus láme slobodu. To ich spájalo. Vtedy nemali politické možnosti. Dnes ich fašisti majú a využívajú ich napríklad na zmenu ústavy.“

Podľa Šimečku sa s kresťanskými konzervatívcami smie spolupracovať iba vtedy, keď svoj názor nemohli presadiť. Dnes majú politický hlas aj oni a už je to problém.

V tejto úvahe je vlastne pomenovaný princíp, ako progresívci dlhodobo pristupujú ku KDH. Potrebujeme vás, preto spolupracujeme a tolerujeme vás. Ale nesmiete presadzovať svoje názory: „Nie som si istý, či by mohli patriť do paralelnej polis,“ hovorí o kresťanských konzervatívcoch, ktorý presadili zmeny v ústave.  

Šimečka sa teda obracia na Bendovu paralelnú polis ako recept budovania spoločnosti, ale jeho nasledovníkov označuje za fašistov, ku ktorým si nechce „hľadať cestu“:

„Ja o takom človeku nerozmýšľam ako o menejcennom. Naopak. Fašista je pre mňa autonómna bytosť. Je to jeho právo byť fašistom, voliť fašistov. Preto tam nie je možnosť porozumenia, kým nepochopí, že sa mýlil.“ Teda kým sa nestane progresívcom.

Kam emigrovať? Iba do vlastnej slobody

Nevýhoda frustrovaných ľudí, ako je Šimečka, spočíva aj v tom, že dnes niet kam ujsť. Je to paradox, na rozdiel od 80. rokov môže človek z totality slobodne odísť. Lenže nemá kam. Šimečkovci sú totiž presvedčení, že fašizmus nastupuje aj na Západe (USA, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko...):

„Teraz som však čítal vo Financial Times pekný text o tom, že na Západe je panika a veľa ľudí uvažuje, že by aj odišli, ale nemajú kam. Planéta dnes naozaj neposkytuje veľa možností, kam odísť, aby si sa tam cítil naozaj dobre.“

Ide o brilantné zistenie. Najprv frustrovaných Slovákov progresívci presviedčajú, aby nenávideli svoju krajinu a aby radšej zdrhli. Potom zistia, že všade smerom na Západ je situácia podobne fašistická ako u nás, len všade na inom stupni vývoja k fašizmu.  

Osobitnou kategóriou sú naši nedávni emigranti do Česka, kde podľa progresívcov po víťazstve Babiša nastane autoritatívny režim slúžiaci Rusku. Šimečka sa pokúša uvažovať, čo sa s tým dá robiť, ale ďaleko nezájde: „Možno by sa dalo ísť na Nový Zéland, ale tam by ti povedali, že to tiež nie je ružové.“ Zmysel bytia by vraj v emigrácii nenašiel. Je odkázaný žiť na Slovensku, v temnote. Asi preto nerád hovorí o hľadaní šťastia, ktoré je len „hlúposť“.