V tomto kontexte sa oplatí pozrieť, čo znamená – prakticky aj teoreticky – fungovanie systému, v ktorom má právo silný islamský základ.

Šaría je nezlúčiteľná s demokraciou

Právny a kultúrny systém šaría nie je len súborom náboženských odporúčaní, ale v určitých kontextoch slúži ako štátny právny rámec.

Islamské právo šaría neoddeľuje náboženstvo od štátu. V takzvanej Káhirskej deklarácii ľudských práv v islame sa otvorene píše: „Všetky práva a slobody uvedené v tejto deklarácii podliehajú islamskej šaríi.“ To znamená, že práva človeka nevyplývajú z jeho prirodzenej dôstojnosti, ale z poslušnosti náboženským predpisom.

Európsky súd pre ľudské práva však už v minulosti konštatoval, že „pravidlá šaríe sú nezlučiteľné s demokratickým režimom“.

„Šaría, ktorá verne odráža dogmy a božské pravidlá stanovené náboženstvom, je stabilná a nemenná. Princípy ako pluralizmus v politickej oblasti či neustály vývoj verejných slobôd v nej nemajú miesto," píše Európsky súd.

Ak by právny rámec šaríe začal prenikať do spoločenského poriadku nášho štátu, znamenalo by to posun od občianskeho štátu k náboženskej doktríne.

Ako to vyzerá v praxi

V Iráne od roku 2024 platí zákon o ochrane rodiny prostredníctvom podpory kultúry hidžábu a cudnosti, ktorý umožňuje polícii a dronom sledovať ženy, ktoré podľa nich nie sú „primerane oblečené“. V Saudskej Arábii napríklad naďalej funguje model mužského poručníctva a v roku 2024 bola aktivistka Manahel al-Otaibiová odsúdená na 11 rokov väzenia za online vyjadrenia podporujúce práva žien.

Tieto prípady ilustrujú, že tam, kde náboženská doktrína islamu vstupuje do verejného práva, môže byť základná rovnosť mužov a žien výrazne obmedzená.

V Pakistane sa zákony proti rúhaniu systematicky zneužívajú proti menšinám. Správa Ministerstva zahraničných vecí USA o náboženskej slobode dokumentuje útoky na kostoly a tlak na kresťanov.

Americká komisia pre medzinárodnú náboženskú slobodu vo svojej Výročnej správe 2025 odporučila zaradiť Pakistan medzi „krajiny osobitného záujmu“ pre vážne a systematické porušovanie náboženskej slobody.

Organizácia Human Rights Watch venuje osobitnú pozornosť aj Afganistanu, vládnuci radikáli z Talibanu tam obmedzujú práva žien – zakázali im vzdelávanie, väčšinu zamestnaní a slobodu pohybu. OSN označila tieto represie za formu rodového apartheidu.

Zákaz zamestnania žien v humanitárnych organizáciách sťažil distribúciu pomoci, čím sa prehĺbila už aj tak vážna humanitárna kríza – akútnou podvýživou tam trpia milióny ľudí. Taliban zároveň cenzuroval médiá, zadržiaval novinárov, aktivistov aj bývalých predstaviteľov vlády. Misia OSN zdokumentovala desiatky mimosúdnych popráv a prípadov mučenia.

„Pravoverní“ homosexuáli

V Afganistane, ale aj v časti Pakistanu sa prejavuje fenomén bacha bazi. Starší muži pri ňom sledujú mladých mužov či dokonca chlapcov prezlečených za ženy, ktorí tancujú „zvodné“ tance.

Nekončí to však len pri tanci. Mladíci sú sexuálne zotročovaní a zneužívaní. Obete zneužívania často pochádzajú z chudobných alebo rozvrátených rodín. Rodiny ich predávajú v nádeji na materiálne zabezpečenie, no deti končia v zajatí, bez akejkoľvek právnej ochrany.

Napriek tomu, že zvyk je oficiálne zakázaný, je nadmieru praktizovaný a podľa U.S. TIP Report aj spoločensky tolerovaný. Podľa dokumentu existujú „vierohodné dôkazy, že sa na zneužívaní podieľajú aj niektoré štátne zložky a regionálne ozbrojené štruktúry“.

Napriek medzinárodnému tlaku Taliban túto prax nikdy systematicky nepotlačil. Na otázku prečo, existuje odpoveď bez reálneho riešenia. V roku 2023 OSN zaznamenala viacero správ, podľa ktorých miestne úrady tieto incidenty „riešia vnútorným napomenutím“, čo v praxi znamená tiché tolerovanie.

Ide o extrémny príklad spoločnosti, kde náboženský aparát zakrýva zločin morálnym mlčaním. V tomto prípade je na mieste nazvať tieto činy de facto zotročovaním detí.

Bacha bazi je v rozpore s islamským učením, no v praxi pretrváva ako bežný jav. V spoločnosti, kde sexualita a pohlavné roly podliehajú prísnej kontrole, obete nemajú možnosť domôcť sa spravodlivosti. Náboženské autority väčšinou mlčia – či už zo strachu, alebo z presvedčenia, že zverejnenie týchto prípadov by „poškodilo povesť islamu“.

Texty, ktoré formujú mentalitu

Niektoré verše Koránu majú nielen z historického hľadiska následky prekračujúce hranice mierumilovného sveta, ale v krajných podobách vedú aj k páchaniu násilia. „Bojujte proti tým, ktorí neveria v Alaha," vyzýva údajný prorok Mohamed moslimov.

„Zabite ich všade, kde ich dostihnete, a vyžeňte ich z miest, odkiaľ oni vás vyhnali... lebo taká je odmena neveriacich,“ burcuje radikálov Mohamed v ďalšom zo svojich veršov.

Rovnako aj Hadís, ktorý je akýsi súbor tradovaných správ o skutkoch a výrokoch Mohameda, hovorí o tom, že príde masaker posledného času. Židia sa podľa neho budú schovávať za kamene a stromy. Kamene a stromy budú volať: „Ó, moslim, služobník Alahov, za mnou sa schováva Žid, poď a zabi ho!"

Zradikalizované moslimské skupiny môžu na základe veršov proroka – ktorý mimochodom predpovedal svoj spôsob smrti, ak by bol falošným prorokom (prerezaná aorta) – začať hlásať svoju dominanciu. V takom prípade využívajú tieto texty v politickej praxi na legitimizáciu nerovnosti.

Keď sa politické hnutia alebo štátne autority rozhodnú čítať sporné pasáže doslovne a bez kontextu, môžu byť texty v konfliktných situáciách využívané na ospravedlňovanie násilia, segregácie alebo právnej nerovnosti voči náboženským menšinám.

Investujme radšej do našich

Premiér argumentuje nedostatkom pracovníkov v priemysle či službách a ako riešenie ponúka dovoz pracovníkov z krajiny s odlišným civilizačným zázemím a vierovyznaním, ktorí majú úplne odlišnú kultúru. Preto by sme sa mali vážne zamyslieť, či je to skutočne cesta, ktorou chceme ísť.

Slovensko má tisíce mladých ľudí, ktorí odchádzajú do zahraničia, pretože doma nevidia perspektívu. Nezodpovedne prehliadame dôsledky demografickej krízy, máme tiež regióny, kde je nezamestnanosť stále vysoká, a množstvo ľudí, ktorí by mohli pracovať, keby dostali lepšie možnosti vzdelania, rekvalifikácie a motivácie.

Namiesto toho, aby sme vkladali energiu do integrácie cudzincov s odlišným hodnotovým systémom, investujme do vlastných občanov. Do ľudí, ktorí tu žijú, zdieľajú našu kultúru, jazyk a kresťanské korene.

Z histórie aj zo skúseností západnej Európy vieme, že kultúrna integrácia nie je samozrejmosť. Kde sa zanedbala, prišli getá, no-go zóny, napätie a stret hodnôt. Na Slovensku si jednoducho nemôžeme dovoliť experimenty, ktoré inde zlyhali.

Západné európske štáty sa často spoliehali na multikulturalizmus. V praxi však dochádza k prípadom, kde komunity fungujú s vlastným právnym alebo kultúrnym kódom, mimo rámec platného zákona.

Byť kresťanom neznamená odmietať ľudí, ale brániť pravdu o človeku. Projekt, kde islam a jeho šaría tvoria zákon, je nezlučiteľný so slobodou a demokraciou tak, ako ju poznáme na Západe. Odmietnutie politickej šaríe tak znamená obranu slobody pre všetkých.

Kresťanská civilizácia stojí na rozdelení moci a na úcte k slobode jednotlivca. Islamské právo šaría však kladie náboženstvo nad človeka. Preto nemôžu dlhodobo fungovať vedľa seba bez konfliktu.

Cesta k posilneniu krajiny nevedie cez dovoz lacnej pracovnej sily, ale cez budovanie hrdosti, prehlbovanie vedomostí a schopností vlastných občanov. Slováci si zaslúžia krajinu, kde sa neboja povedať, že sú kresťania. Ak ju dnes neochránime, zajtra už nemusíme mať čo brániť.