Suroviny, ktoré formujú budúcnosť. Nie je ich málo, no majú cenu zlata

Keď sa hovorí o kritických surovinách alebo mineráloch, mnohokrát sa z dôvodu jednoduchosti zlučujú a miešajú pojmy. Zorientovať sa v nich nemusí byť úplne triviálne – najmä preto, že každá krajina si sama určuje, ktoré prvky či zlúčeniny považuje zo strategického pohľadu za kritické.

Terminologicky sa dajú zo súboru najľahšie vyňať prvky vzácnych zemín. Patrí medzi ne 15 prvkov periodickej tabuľky, ktoré sú označované ako lantanoidy, ako aj skandium a ytrium. Keď sa hovorí o kovoch vzácnych zemín, zdôrazňuje sa len to, že sú tieto prvky technologicky spracované – najprv vyťažené vo forme rúd, z ktorých sa chemicky oddeľujú oxidy vzácnych zemín, aby následne ďalšou redukciou vznikol finálny čistý produkt.

Mnohé z nich považujú krajiny naprieč svetom – vrátane Európskej únie či Spojených štátov – za strategicky kľúčové. Okrem toho však na takýto zoznam zväčša zaraďujú aj prvky ako lítium, kobalt, nikel, grafit, meď či platina, ale aj menej známe germánium, gálium alebo paládium.

Vzácnymi ich nerobí zriedkavý výskyt

Hoci sa o kritické suroviny zvádzajú tvrdé politické a obchodné boje – najmä medzi USA a Čínou –, ich hodnota nespočíva v tom, že sa ich na zemskom povrchu vyskytuje málo.

Veľké ložiská vzácnych zemín sa okrem Číny (44 miliónov ton) nachádzajú aj v Brazílii (21 miliónov), Indii (6,9 milióna) či Austrálii (5,7 milióna) a v jednotkách miliónov aj v ďalších štátoch.

V porovnaní s tým, koľko sa ich vlani na celom svete vyťažilo (390-tisíc ton), ide o obrovské množstvá, ktoré by pri súčasnej spotrebe stačili ľudstvu na stovky rokov. Navyše medzi rezervy sa nezvyknú počítať celkové odhadované zásoby týchto prvkov. Ide len o známe ložiská, z ktorých sa už vzácne zeminy ťažia, prípadne sú do budúcnosti ekonomicky „životaschopné“.

Podobne to platí aj pri ďalších surovinách. Rezervy lítia by vystačili na ďalších 120 rokov, v prípade grafitu, paládia či platiny ešte viac.

O niečo pesimistickejšie pôsobí pohľad na rezervy kobaltu, niklu či medi, ktoré by pri súčasnej rýchlosti ťažby stačili zhruba na 30 až 40 rokov. Odhadované zásoby v zemskej kôre sú násobne vyššie ako rezervy.

Kľúč k zeleným zajtrajškom či vojenskej a ekonomickej prevahe

Dôležitosť a hodnota kritických surovín spočíva v niečom úplne inom. Dalo by sa hovoriť o troch podstatných rozmeroch.

Po prvé, mnohé prvky sa v zemi nevyskytujú v dostatočne koncentrovanej podobe na to, aby sa dali lacno a efektívne ťažiť. Navyše pre mnohé štáty, ktoré nemajú ložiská rentabilné na ťažbu, môže byť náročné tieto suroviny doviezť. Najmä ak dodávateľský reťazec ovláda pri danej surovine geopolitický rival.

To je pritom realitou pre väčšinu západných štátov na čele s USA, keďže kritické suroviny má pod palcom Čína. Z globálneho pohľadu ťaží zhruba pätinu lítia, dve tretiny prvkov vzácnych zemín a bezmála 90 percent grafitu.

Samotná ťažba je však len malým ohnivkom v celom reťazci, omnoho podstatnejšia je dominantná rola Číny v jeho strede – pri spracovaní vyťažených rúd na jednotlivé prvky vo forme potrebnej na výrobné účely. Čína spracováva takmer všetok grafit na trhu, viac ako 90 percent kovov vzácnych zemín, približne 80 percent kobaltu a zhruba 70 percent lítia.

Stále však v celej mozaike chýba najpodstatnejší rozmer, prečo sa celý svet za kritickými surovinami naháňa. Ten sa dá čoraz ľahšie pozorovať – sú priam nevyhnutné na fungovanie najvyspelejších digitálnych technológií a umelej inteligencie, pričom sú zároveň základným kameňom na ceste k vysnívaným zeleným zajtrajškom.

Lítium, kobalt, nikel a grafit tvoria chrbticu moderných batérií – ich využitie siaha od elektromobilov až po veľkokapacitné úložiská energie.

Na ilustráciu, výroba jednej LFP (lítium-železo-fosfátovej) batérie do elektromobilu s kapacitou 30 kilowatthodín (kWh) si vyžaduje podľa prepočtu okolo 29 kíl grafitu, 15 kíl medi, tri kilá čistého lítia a zopár ďalších surovín. Na výrobu NMC (nikel-mangán-kobaltovej) batérie s rovnakou kapacitou zase treba okolo 26 kíl grafitu, tri a pol kila čistého lítia a štyri kilá kobaltu.

Dodajme, že batéria s kapacitou 30 kWh je v podstate spodnou hranicou, výkonnejšie modely majú kapacitu aj na úrovni okolo 100 kWh, takže sa možno poľahky dostať pri spomenutých číslach aj na trojnásobné hodnoty. Jednoduchou matematikou sa dá zrátať, že ak sa vlani v Európe predali zhruba dva milióny elektrických áut, na uspokojenie dopytu treba desaťtisíce až státisíce ton spomenutých surovín. A to sú batérie pre elektroautá len v Európe.

Meď a hliník sú zase nevyhnutné na rozvodové siete, káble či elektromotory, zatiaľ čo vzácne zeminy ako neodým a dysprózium poháňajú magnety veterných turbín. Gálium a germánium sa zasa využívajú pri výrobe polovodičov, najmodernejších čipov, optických káblov alebo radarov.

Vzácne zeminy majú široké využitie nielen v komerčnom, ale aj vo vojenskom priemysle. Rôzne zdroje uvádzajú, že pri výrobe jednej stíhačky F-35 sa ich použije viac ako štyristo kilogramov a ešte viac pri výrobe torpédoborcov či ponoriek. Dajú sa totiž nájsť v navádzaných raketách, radaroch alebo motoroch.

Pre širokú využiteľnosť kritických surovín v moderných technológiách dvojakého použitia sa nemožno čudovať, že dopyt po nich zásadne rastie. Po lítiu vlani až o 30 percent, po vzácnych zeminách, nikli, kobalte či grafite o šesť až osem percent. A nič nenasvedčuje tomu, že sa tento trend v najbližších rokoch zmení. Skôr naopak, keďže boj Západu o nezávislosť od Číny a snaha o rozvoj vlastných kapacít sa bude len zintenzívňovať.