Ľudská dôstojnosť je na predaj. Ako reality šou spôsobujú morálny úpadok

Československý filmársky priemysel, ktorý kedysi stál za filmami ocenenými Oscarom, sa v súčasnosti prepadol do bahna reality šou, v ktorých sa človek stáva predmetom určeným na predaj a spotrebu.

Najnovším príkladom tohto úpadku je relácia, ktorú vysiela Joj Play, Naked Attraction – program, ktorý bez zábran vystavuje nahotu ako tovar na obrazovke a divákovi podsúva myšlienku, že človeka možno hodnotiť podľa tvaru tela.

V šou stojí niekoľko ľudí doslova obnažených pred kamerami a miliónmi divákov. Jeden z účastníkov si z nich následne vyberá spriaznenú dušu rovnakým spôsobom, ako si vyberáme tovar v supermarkete. Ide o výber partnera či partnerky z piatich úplne nahých tiel, ktoré sa postupne odhaľujú odspodu nahor.

Z úst podporovateľov tejto relácie miestami zaznievajú slová, ktoré ich konanie obhajujú ako snahu o úprimnosť či odvahu, no v skutočnosti ide o cynickú exhibíciu, ktorá ničí prirodzený pocit cudnosti a súkromia.

Tieto pocity pri tom netreba prekonávať ako prežitok minulosti, je to súčasť ľudskej dôstojnosti, ktorá chráni vnútornú intimitu človeka pred zneužitím a zosmiešnením.

V tejto relácii sa však všetko stáva predmetom hodnotenia – nohy, torzo, pohlavné orgány. Človek je rozdelený na časti, akoby išlo o výrobok na pásovej linke. Moderátor sa usmieva, publikum sa zabáva a účastníci ponúkajú vlastné telo na posúdenie.

Kde zostal človek ako duchovná bytosť, v prípade religióznych ľudí ako osoba stvorená na Boží obraz?

Strata dôstojnosti za pár minút slávy

Účastníci týchto relácií často hovoria o „otvorenosti“, o „autenticite“, o tom, že sa „nehanbia za svoje telo“. No v pozadí týchto slov je túžba po pozornosti a rýchlej sláve. Človek, ktorý sa nechá zredukovať na svoje telo, stráca viac než len odev – stráca seba samého.

Psychologicky aj duchovne ide o proces sebadehonestácie. Človek, ktorý sa nechá hodnotiť ako objekt túžby či posmechu, prijíma cudzie kritériá hodnoty – miesto vnútornej istoty a vedomia vlastnej dôstojnosti.

Relácie ako Naked Attraction, ale aj relácie na Markíze Love Island, Ruža pre nevestu či Party Shore sú teda nielen obscénne, ale aj kruté: využívajú ľudskú zraniteľnosť, hlad po prijatí a láske a pretvárajú ho na produkt, ktorý sa dobre predáva.

Pod zámienkou „hľadania lásky“ sa v týchto programoch predvádza opak – láska zbavená hĺbky, obety a zodpovednosti. Naked Attraction nie je o vzťahoch, ale o vizuálnej príťažlivosti, Love Island o emocionálnej manipulácii, Ruža pre nevestu o povrchných súbojoch o pozornosť muža a Party Shore o opitosti, vulgárnosti a morálnom rozklade.

Tieto relácie vytvárajú ilúziu „autenticity“, no v skutočnosti sú dokonale zrežírované. Ich cieľom nie je sprostredkovať pravdu o ľudskej láske, ale udržať diváka v napätí medzi túžbou a pohoršením.

Vytvárajú lacný haló efekt, ktorý má obrovský mediálny dosah, keďže následne zažíva rozmach na sociálnych sieťach. To prináša ďalších divákov a logicky aj vyššie zisky. S rovnakou nádejou sa do nich hrnú účinkujúci, ktorým vidina finančného prilepšenia zaslepila oči.

Z televíznej obrazovky sa tak vytráca umenie a nastupuje jeho spustnutá atrapa.

Zrkadlo spoločnosti bez hraníc

Médiá sú zrkadlom spoločnosti, ale aj jej učiteľom. Ak dnes televízia bez zábran ukazuje nahotu, ponižuje či redukuje lásku na úroveň telesnej výmeny a zosmiešňuje čistotu, robí to preto, že spoločnosť to dovoľuje a možno už aj očakáva. Strata cudnosti je znakom kultúrnej krízy, ktorá presahuje obrazovku.

Vzniká nebezpečný trend, ktorý svojou jednoduchosťou vábi ľudí. Je poľutovaniahodné, že práve takéto excentrické prejavy priťahujú k obrazovkám čoraz vyššie percento populácie, dokonca aj tej vysokoškolsky vzdelanej.

Čo sa však stane, keď sa sebaúcta stratí úplne? Keď sa z intimity stane verejné predstavenie a z ľudskej dôstojnosti len smiech divákov?

Spoločnosť, ktorá stratí úctu k telu, skôr či neskôr stratí aj úctu k duši. Keď si prestaneme ctiť to, čo je sväté a súkromné, stratíme schopnosť rozlišovať medzi tým, čo je posvätné, a tým, čo je lacné.

Nie je náhoda, že televízie čoraz častejšie ponúkajú podobný obsah. V zápase o sledovanosť víťazí to, čo je šokujúce, rýchle a ľahko stráviteľné. Divák sa už nepozýva k premýšľaniu, ale k reagovaniu, v tomto prípade k smiechu, k pohoršeniu, k súdeniu. To, čo kedysi bolo považované za vulgárnosť, sa dnes maskuje za odvahu.

Takáto zábava však človeka neobohacuje, ale otupuje. Zvyká si na to, že hranice už neexistujú. Keď hranice prestanú byť v televízii, čoskoro sa strácajú aj v reálnom živote, v rodinách, vo vzťahoch, vo verejnom priestore.

Kultúra v ohrození

Slovenský a český audiovizuálny priemysel kedysi prinášal filmy, ktoré niesli myšlienku, hodnotu a umenie. Dnes ich nahrádzajú projekty, ktoré sa predávajú len vďaka šoku. Je smutné sledovať, ako televízne stanice namiesto hľadania talentov a podpory umeleckej tvorby investujú do projektov, ktoré dehonestujú človeka.

Zdá sa, že jednotlivé televízie stratili úctu k tvorbe ako takej a ich cieľom je vyťažiť čo najväčší finančný zisk vďaka prezentovaniu kvázi kultúry, ktorá nabáda k zábave prostredníctvom zosmiešnenia človeka.

Ak sa rozhodneme takýto druh nevkusnej zábavy tolerovať či nebodaj podporovať a propagovať, musíme sa pripraviť na následky, ktoré zasiahnu morálku a aj kultúru národa.

Človek je stvorený na obraz Boží. Jeho telo i duša sú posvätné.

Nahota vo svojej podstate nie je hriešna, ale má svoj prirodzený kontext, a to lásku, manželstvo, dôveru. V televíznych reláciách sa však nahota raketovou rýchlosťou oddeľuje od týchto hodnôt, vytrháva sa z posvätného rámca a stáva sa prostriedkom zisku.

To, čo je najintímnejšie, sa stáva verejným tovarom. A to je tragédia nielen jednotlivca, ale celej spoločnosti. Lebo ak sa z človeka stane produkt, z lásky sa stane služba a zo vzťahu len dohoda.

Netreba však automaticky vyvesiť bielu vlajku, akceptovať a ticho tolerovať dehumanizáciu človeka v priamom prenose.

Je načase hlasno, rázne no slušne a kultivovane vystúpiť proti podobným zvrhlostiam. Je načase konať.

Potrebujeme návrat k hodnotám

V modernom mediálnom priestore aj v spoločenskom živote sa čoraz častejšie stretávame s fenoménom, ktorý by sme mohli nazvať emóciokraciou – vládou pocitov nad rozumom. Emócie a pocity sa stali mocnými kompasmi, ktoré riadia naše správanie a spoločnosť sa stáva autentickou diktatúrou emócií. 

Nadmerná citlivosť vedie k riadeniu človeka cez jeho pocity a nie rozum. Hodnota rozumu, vôle a objektívnej pravdy je neoddeliteľná od viery. Boh stvoril človeka ako bytosť s rozumom, schopnú rozlišovať medzi dobrým a zlým, krásou a hanbou, pravdou a klamom. Ak mediálny diskurz stavia emóciu pred pravdou, riskujeme deformáciu tejto podstaty.

Naked Attraction a podobné programy sú symptómom hlbšieho ochorenia kultúry. Nejde len o nahotu, ale o stratu úcty k človeku. Televízia, ktorá kedysi rozprávala príbehy o hrdinstve, láske, viere či nádeji, dnes ukazuje len to, čo je povrchné a krátkodobé.

Je načase znovu si pripomenúť, že ľudská dôstojnosť nie je predmetom voľby ani hry. Nezáleží na tom, či ju niekto „dobrovoľne“ odovzdá kamere, jej strata je vždy stratou celku. Ak chceme, aby médiá formovali kultúru, a nie ju rozkladali, musíme od nich žiadať viac než len šok a nahotu.

Západnú civilizáciu výrazne formovali kresťania a ich hodnoty, aj keď sa to mnohým ľuďom z opačného tábora nepáči a chceli by históriu prepísať. Vidíme však, že pri trende potláčania hodnôt dochádza aj k otupeniu človeka, ktorý akoby prichádzal o zdravý rozum a zabúdal práve na to, čo civilizáciu posúvalo a posúva vpred.

Na miesto kultúrneho vyžitia prichádza lacný produkt, ktorý podvedome podsúva verejnosti pocit, že morálne hodnoty už nie sú potrebné a elitou ľudstva sú tí, ktorí sa neváhajú pred kamerami vzdať ľudskej dôstojnosti.

Takýto ľudia sa neskôr vo veľa prípadoch stávajú celebritami, influencermi či vzormi aj pre mladú generáciu. To má za následok mentálne aj duchovné chradnutie národa.

Človek musí byť zobrazovaný ako bytosť hodná úcty, a nie ako marketingový produkt. Iba tak sa môžeme ako spoločnosť kultúrne posunúť z kalných vôd nekultúry.

Spoločnosť, ktorá to pochopí, sa začne opäť dvíhať od nahoty k cudnosti, od povrchnosti k hodnotám, od zábavy k skutočnému umeniu.