Na druhej strane tu máme Júliusa Jakaba z Hnutia Slovensko, ktorý v Lajčákovej sedem rokov starej e-mailovej komunikácii s Epsteinom vidí dokonca dôvod na pád vlády. Čítate dobre: pre sedem rokov staré e-maily poradcu premiéra má skončiť aktuálna vláda. Lajčák je pritom reprezentantom skôr opozičnej medzinárodnej politiky, je niečo ako druhá verzia Maroša Šefčoviča. Doma predstavujú „národné“ krídlo, v zahraničí eurohujerov na všetky spôsoby.
Túto debatu by sme mohli uzavrieť tak, že sledujeme spor dvoch bublín, ktoré žijú na rozdielnych planétach, pričom z nich ani jedna nie je planéta Zem. Keďže je to bežný štandard, ide teda o obyčajný folklór našej politickej „debaty“, na ktorý sa najneskôr o dva týždne zabudne.
Čo iné by sme si mali na Lajčákovi všimnúť
O Lajčákovej výbornej „zorientovanosti“ má však zmysel uvažovať z iného uhla pohľadu. Jeffrey Epstein nemal žiadnu verejnú funkciu, napriek tomu sa s ním Lajčák rozpráva ako s mocným mužom, a to preneseným spôsobom: „Priateľu, poraď, ako mám v závažných nadnárodných témach definovania politík západného civilizačného okruhu postupovať, aby som bol poslušný a konal správne.“
Konkrétne sa bavili o presadení globálneho paktu o migrácii. Lajčákovi sa zdalo, že stojí na správnej strane dejín, keď ho presadzoval. Mal však starosť, ako to vezmú domáci slovenskí voliči, keďže ako na potvoru bol zároveň ministrom vo Ficovej vláde (v tejto pozícii ho počas jeho výletov na pôde OSN v tom období zastupoval Ivan Korčok). Samozrejme, Ficova vláda globálny migračný pakt odmietla, čo bola ironická hanba, keďže sám Lajčák bol jeho autorom.
Opozičné hlasy, ktoré spolu s Epsteinom a Lajčákom podobné pakty velebili, sa tak dnes prirodzene snažia upútať pozornosť na Epsteinovu toxicitu.
Vráťme sa však k podstate, ktorú sme naznačili. Hoci Epstein nemal verejnú funkciu, bol natoľko mocný, že sa s ním Lajčák radil, ako pri definovaní západnej politiky správne konať a ktoré pochabé politiky treba aktuálne poslušne presadzovať.
Podobných politík (klimatických, dúhových, migračných, energetických, hospodárskych či vojenských) na hrane mentálnej imbecility sme za posledné roky sledovali množstvo.
Všetky sa nám predstavovali ako moderný humanizmus. My, občania zdola, by sme radi vedeli, kde to všetko pramení a kto ten stroj s neobmedzenou schopnosťou prichádzať s čoraz väčšími hlúposťami vlastne spravuje.
Lajčák bol predseda Valného zhromaždenia OSN. Z jeho komunikácie s Epsteinom vlastne vyplýva, že ľudia ako on veľmi dobre vedia, na akých oligarchov sa treba obrátiť, aby vedeli vo svojej funkcii postupovať poslušne a správne. Skrátka, ako byť podľa komsomolského slovníka „správne zorientovaný“, respektíve kam sa treba odplaziť, aby sa dotyčný ocitol „na správnej strane dejín“.
Kto nám tu na Západe panuje?
Otázky, či Lajčák vedel o Epsteinovi a jeho toxickosti, sú teda druhoradé. Na Lajčáka by mal smerovať úplne iný typ otázok. Podstatne závažnejších.
Ktorí ľudia na Západe skutočne vládnu? Na ktorých oligarchov sa treba obracať, keď treba komunikovať so skutočnými lídrami našich zahraničných partnerov?
Lajčák by mohol prezradiť, v akom politickom režime vlastne žijeme.
Západné oligarchie, ktoré si vzletne hovoria liberálne demokracie, majú zjavne mocných mužov, ktorí sú nevolení, nik o nich verejne nevie (alebo sa o ich vplyve len šušká), a napriek tomu človek ako Lajčák – v tom čase významná postava nadnárodných inštitúcií – presne vie, kam sa treba obrátiť po radu a na aký e-mail napísať.
Ak by médiá na Lajčáka zatlačili, mohol by nám poodhaliť, ako to funguje v tomto chlieve.
Iste, Epstein napokon padol. Ak si získate moc tým, že inštrumentalizujete mladé dievčatá ako nástroj sexuálneho pôžitku pre mocných politikov, bude to síce fungovať na všetky strany (demokrati a republikáni majú rovnaké potreby), skôr či neskôr sa to však zosype.
Nemusíme však pochybovať o tom, že Epstein má v oligarchických štruktúrach svojich kolegov a nasledovateľov, ktorých moc je trvanlivejšia, keďže moc nenadobúdajú spôsobom, pre ktorý musíte potom v base spáchať samovraždu.
Staré politologické poučky hovoria o tom, že politický režim v danom štáte je definovaný tým, ako sa v ňom kreuje moc a kto je jej nositeľom. V západných „demokraciách“ ju zjavne minimálne sčasti vlastnia oligarchovia, o ktorých verejnosť veľa netuší.
V súčasnosti, keď na Západe sledujeme čoraz viac pokusov o oslabenie demokratických štruktúr, pričom prebieha plazivý pokus o vnútornú dewesternizáciu a o nastolenie riadenej demokracie ruského typu (vláda oligarchie a bezpečnostných štruktúr, po rusky silovikov), bude dôležitosť tejto otázky narastať.
A práve ľudia ako Lajčák zjavne vedia viac. Patril medzi lídrov nadnárodných inštitúcií, na ktorých pôde prebiehajú tie najvážnejšie pokusy o obmedzenie demokracie.
Na nadnárodné štruktúry národné štáty dnes postupne presúvajú čoraz viac svojich kompetencií. Tam o nich následne rozhodujú nikým nevolení byrokrati, ktorí sa nikomu nezodpovedajú.
Pardon, podľa všetkého sa predsa len niekomu zodpovedajú. Ľuďom, ako je Epstein. Aj preto by sme potrebovali informáciu, kto na Západe vlastne vládne.
Ideálne ešte predtým, ako sa tento proces výmeny demokracie za nadnárodnú oligarchiu zavŕši aj u nás.
