Fotky, protesty a zákazy nepomáhajú. Chrániť klímu treba inak

Klimatický samit COP30 sa v brazílskom amazonskom meste Belém skončil. Aktivisti sa po dvoch týždňoch, ktoré boli plné fotiek z dažďového pralesa, protestných akcií a zanietených prejavov o znižovaní emisií, rozchádzajú. Účastníci však prehliadli tvrdú realitu: kroky západných krajín vrátane Slovenska majú čoraz menší vplyv na vývoj globálneho otepľovania.

Obrovské náklady, minimálny efekt

Západné vlády, najmä v Európe, už desaťročia uprednostňujú znižovanie emisií pred hospodárskym rastom. Investovali bilióny dolárov, aby presvedčili ľudí kupovať elektrické autá a prijímať drahšiu, menej spoľahlivú energiu z vetra a slnka. Napriek obrovským nákladom tieto snahy priniesli len minimálny efekt.

Miera dekarbonizácie (meraná ako množstvo emisií CO₂ vzhľadom na HDP) sa od 60. rokov minulého storočia prakticky nezmenila, a to ani po Parížskej dohode z roku 2015. Globálne emisie, naopak, prudko rastú a v roku 2024 dosiahli nový rekord. Aktivisti však stále požadujú, aby svet štvornásobne zrýchlil tempo dekarbonizácie – čo je podľa odborníkov nereálne.

Prečo emisie stále rastú, aj keď EÚ a USA v roku 2024 investovali viac ako 700 miliárd dolárov do „zelenej“ energie – napríklad do solárnych panelov, veterných turbín, batérií, vodíka, elektromobilov alebo modernizácie sietí? Pretože emisie bohatých krajín majú v 21. storočí len obmedzený význam.

Uhlíkové colné dane zvýšia náklady všetkým

Zatiaľ čo Západ dominoval emisiám v predchádzajúcich storočiach, drvivá väčšina budúcich emisií bude pochádzať z krajín, ktoré sa usilujú vymaniť z chudoby. Sú to najmä Čína, India, Afrika, Brazília a Indonézia. Jedna nedávna prognóza ukazuje, že pri pokračovaní súčasných politík bude do konca tohto storočia len asi 13 percent všetkých emisií CO₂ pochádzať z bohatých krajín OECD.

Sľub liberálneho Západu dosiahnuť uhlíkovú neutralitu do roku 2050 si vyžiada stovky biliónov dolárov, no prinesie len obmedzený efekt. Je totiž veľmi pravdepodobné, že táto politika jednoducho presunie energeticky náročnú výrobu do zvyšku sveta, čo celkové globálne emisie takmer neovplyvní. Ide o jav, ktorý už môžeme pozorovať: výroba batérií pre elektrické autá sa vo veľkej miere presúva do Číny, kde stále dominuje uhlie.

Ak sa bohaté krajiny pokúsia tento problém vyriešiť uhlíkovými colnými daňami, náklady ešte viac porastú tak pre bohaté, ako aj chudobné krajiny, pričom chudobné štáty pripravia o šancu rásť prostredníctvom exportu.

Klimatické samity riešia iba emisie bohatých

Aj keby Západ do roku 2050 úplne odstránil svoje emisie a nič by sa nepresunulo do iných krajín, globálne emisie CO₂ by sa v priebehu storočia znížili len o osem percent. Podľa klimatického modelu OSN by to znamenalo zanedbateľný efekt: do roku 2050 by sa globálne otepľovanie spomalilo len o 0,02 °C a aj do konca storočia by bol rozdiel menší ako 0,1 °C.

Napriek tomu sa na klimatických samitoch a medzi aktivistami neustále rieši najmä to, čo by mali urobiť bohaté krajiny. Demonštranti blokujú cesty v Európe a USA, zatiaľ čo Čínu väčšinou ignorujú a Indiu, Afriku a ďalšie regióny úplne prehliadajú.

Nie je to náhoda. Ich požiadavky na obmedzovanie sa a znižovanie spotreby by v krajinách, ktoré potrebujú rásť a zlepšovať životnú úroveň, nenašli žiadnu podporu. Chudobnejšie štáty sa určite nechcú inšpirovať Nemeckom, ktoré sa kvôli klíme zadlžilo, Španielskom, ktoré zažíva výpadky elektriny, ani Britániou s rekordne drahou energiou.

Potrebujeme nové riešenia namiesto zákazov

Existuje lacnejší a oveľa účinnejší spôsob: inovácie. Počas celej histórie ľudstvo veľké problémy neriešilo zákazmi, ale novými riešeniami. Keď Los Angeles v 50. rokoch 20. storočia zahalil smog, nezakázali sme autá, ale vynašli sme katalyzátor, vďaka ktorému boli čistejšie. Keď v 60. rokoch hrozil hladomor, nebolo riešením nútiť ľudí jesť menej, ale vyšľachtiť plodiny s vyšším výnosom.

Dnes potrebujeme podobné prelomové inovácie v oblasti zelenej energie. No svet ich takmer ignoruje. V roku 1980 po ropných šokoch bohaté krajiny investovali viac ako osem centov z každých sto dolárov HDP do výskumu a vývoja alternatívnych zdrojov. Keď fosílne palivá zlacneli, investície klesli. Neskôr, keď rástli obavy z klimatických zmien, namiesto podpory inovácií sme sa sústredili na dotovanie neefektívnych solárnych a veterných technológií. Výsledok? V roku 2023 bohaté krajiny investovali do výskumu zelenej energie menej ako štyri centy zo sto dolárov HDP. Celkovo ide iba o približne 27 miliárd dolárov, čo je menej ako dve percentá všetkých výdavkov na zelenú energiu.

Západ by mal investície do výskumu a vývoja zelenej energie zvýšiť na približne 100 miliárd dolárov ročne. To by umožnilo sústrediť sa na prelomové technológie. Mohli by sme investovať do vývoja jadrovej energie štvrtej generácie s malými modulárnymi reaktormi so schváleným typom, podporiť výrobu zeleného vodíka spolu s čistením vody, skúmať batérie novej generácie, CO₂-neutrálne palivá z rias, technológie na zachytávanie CO₂, jadrovú fúziu, biopalivá druhej generácie a tisíce ďalších možností.

Žiadna z týchto technológií zatiaľ nie je dostatočne efektívna, no stačí, aby sa jedna alebo niekoľko z nich stali lepšími ako fosílne palivá a všetky krajiny na ne prejdú. Navyše, inovácie si vyžadujú iba zlomok nákladov v porovnaní s aktuálnymi a budúcimi výdavkami na dosiahnutie uhlíkovej neutrality. Výskum a vývoj v oblasti zelenej energie nám teda umožňuje dosiahnuť oveľa viac pri podstatne nižších nákladoch.

Nanešťastie, lídri, ktorí prileteli do brazílskeho dažďového pralesa na klimatický samit, zostávajú fixovaní na príkazy a dotácie, čím prehliadajú silu rozumného výskumu a vývoja. Nastal čas, aby Západ uznal svoje obmedzené možnosti a namiesto plytvania začal investovať do prelomových technológií, ktoré skutočne prinášajú výsledky.