Katarína Hatráková: Deti prichádzajú o rodiča, nový Občiansky zákonník to zásadne nezmení

Dôležitým momentom, ktorý by mal systém neustále zdôrazňovať, je, že tá rodičovská rola tu ostáva napriek rozpadu rodiny. Systém tak nastavený je, len to tak nerealizuje. Nepodáva pomocnú ruku, nepodporuje rodiny po rozvode, nepomáha riešiť všetky situácie, s ktorými sa rodičia stretnú.

Aká je teda filozofia vnímania rozvodu a rozpadu rodiny dnes v porovnaní s ideálnym príkladom, ako by to mohlo v čase po rozvode pri starostlivosti o deti vyzerať?

Ťažko dnes hovoriť o filozofii, ona nie je jasne pomenovaná. Ani nikto nad „filozofiou“ porozchodovej starotlivosti nerozmýšľa. A to je obrovský problém, pretože systém máme nastavený tak, že rodinu podporuje. Máme preventívne programy, aby sa rodina nerozpadla, máme programy sprevádzania tým procesom, keď sa rodina rozpadá a nastavené systémové kroky aj po rozpade rodiny.

To je nastavenie. Akurát, že ono to vôbec v praxi nefunguje. Zlyháva na všetkých úrovniach, ktoré som spomenula. A jedným z dôvodov je, že systém má nastavenie, ale nie filozofiu, myšlienku.

Priblížili by ste, ako to vyzerá v praxi?

Napríklad, čo sa rozvodu týka, máte právo podať žiadosť o rozvod, súd vás rozvedie. Mal by skúmať dôvody rozvodu, lebo v záujme štátu nie je, aby sa rodiny rozpadali. Realita však je, že súd dôvody neskúma alebo len veľmi povrchne, a ak ste ten, ktorý sa rozviesť nechce, vysvetlia vám, že predsa nemôžete niekoho nútiť, aby s vami žil. Takže jasnú nemáme odpoveď, či mám právo sa nerozviesť.

Pri otázke zlyhávania hovoríte o každodennom porušovaní rodičovských práv.

Mnoho rodičov (skoro všetci) má v rukách právoplatné rozhodnutie súdu, ktoré sa však nedodržiava a štát nevie nič urobiť s tým, aby sa dodržiavalo. Tam je filozofia, že mali by sme dodržiavať zákon, ale nedodržiavame ho a vôbec nikomu to nevadí. A to je za mňa nesmierne zlý postoj.

Teda, aby som bola presná, občas je rodičovi, ktorý rozhodnutie súdu nedodržiava, udelená pokuta, ale iba niektorými sudcami, na niektorých súdoch a niektorým rodičom.

S čím sa stretávajú manželia v prípade, ak sa rozvádzajú a majú deti? Kde sú už dlhodobo úskalia, pre ktoré trpia deti pri rozvodoch a po nich najviac?  

Rozvod je často jednostranné rozhodnutie, ten druhý sa akosi „pridá“. Vo vzťahu panujú silné negatívne emócie – partnera si prestanete vážiť, prestanete mu veriť, prestanete sa mať radi, vnášate do toho partnerského vzťahu veľa obranných mechanizmov. To všetko sa deje ešte takpovediac doma v kuchyni, to ešte nikto nevie. 

To je práve moment, kde by tí ľudia potrebovali pomoc – potrebujú o svojom probléme komunikovať, niektorí vyhľadajú niekoho blízkeho, prípadne odbornú pomoc, psychológa, mentora, terapeuta. Nemáme tu úplne jasne definované, ako by tá pomoc mala vyzerať a, žiaľ, často sa stáva, že v tej línii pomoci je skôr zdôrazňovaná individuálna rovina, teda „ty máš právo žiť inak“ či „od tohto sa odstrihni“. Málo sa fokusuje na vzťah partnerský a rodičovský.

Keď je podaná žiadosť o rozvod, ľudia sa už dostanú do systému?

Tí, ktorí sú manželia. Máme však veľa párov, ktorí nie sú manželia, iba spolu žijú a rozídu sa, a z môjho pohľadu, toto sú prípady, ktoré by sa do systému nemali dostať vôbec. Tu súd nemá čo riešiť. Nie je tu manželstvo, ktoré by súd rozvádzal, máme rodičovstvo, s ktorým si súd – pri všetkej úcte, a príklady z praxe to potvrdzujú – nevie dať rady.

Rozumejme, posledných 10 až 15 rokov je realizácia systémových krokov v právnej i sociálnej rovine tak fatálne zlá, že už dnes je ubližujúca voči rodičom aj deťom. 

Ako to vyzerá v realite?

Rodičia si nájdu advokátov, ktorí im zdôraznia ich práva. Niekedy rodičia – jeden alebo obaja – navštívia aj príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, kde vyrozprávajú svoj príbeh, zo svojho pohľadu, samozrejme. Sociálny pracovník, ktorý ich prijme, mal podľa dnes už neplatnej metodiky aj funkciu akéhosi „preventistu“, mal teda na stretnutie prizvať oboch rodičov a spolu s nimi hľadať cestu, ako by v kríze, ktorú rodina žije, dokázali spolu komunikovať a vychovávať deti. To sa už nedeje.

Ako to teda je?

Spravidla sa dozvedia, že úrad nemôže konať, lebo nemá poverenie od súdu. To dostane až po nejakom čase, keď príslušný súd ustanoví príslušný úrad práce, odbor sociálno-právnej ochrany detí a sociálnej kurately do funkcie kolízneho opatrovníka maloletého dieťaťa.

Vtedy by mal tento realizovať takzvaný informatívny pohovor, oboznámiť rodičov dieťaťa s krokmi, ktoré bude realizovať, aby rodinu sprevádzal týmto náročným obdobím tak, aby vždy hľadel na najlepší záujem dieťaťa. Má na to niekoľko nástrojov.

Naznačujete však, že je to inak.

Všetky kroky má popísané v metodických pokynoch a interných normách, akurát, že tie ústredie práce minulý rok zrušilo a zatiaľ ničím nenahradilo. To situáciu v realite ešte viac zhoršilo, lebo dnes sa rodičia pri nekonaní kolízneho opatrovníka ani nemajú na čo odvolať.

Čo nasleduje?

Systém sociálno-právnej ochrany detí je naozaj v zúfalom stave. Z mesiaca na mesiac stúpajú počty rodičov, ktorí v procese rozpadu rodiny prišli o akýkoľvek kontakt so svojimi deťmi. Máme tisíce detí, čo vyrastajú bez milujúceho rodiča, ktorý sa chce starať, chce svoje dieťa vychovávať, má priznané rodičovské práva a nemôže sa domôcť spravodlivosti a zákonnosti.

Dieťa je zmanipulované, rodiča odmieta a ľudia zo systému bezradne rozpažia ruky a povedia, že sa nedá nič robiť. Zúfalý rodič sa na nečinnosť či neplnenie si povinností sťažuje na nadriadené orgány a odpoveďou ústredia práce je, že stiahlo metodiku zo svojich webových stránok, aby sa v sťažnostiach nebolo o čo oprieť. Je to moja hypotéza, zatiaľ mi ju nikto z ústredia nevyvrátil.

Vy ste pritom na Ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny na Odbore poradensko-psychologických služieb pracovali.

Áno a máme tam mnoho ľudí, ktorí naozaj tú prácu vykonávajú dobre, sú vzdelaní, kompetentní, majú záujem. Ich pracovné podmienky sú ale nezávideniahodné. Minimálna podpora od vedenia, nulové zaškolenie, zlé finančné podmienky, chaos v kompetenciách...

To všetko je dôvodom vysokej fluktuácie zamestnancov, čo sa v realite prípadov, ktoré riešia úpravu práv a povinností vo vzťahu k dieťaťu, prejaví tak, že na súdnom pojednávaní sedí kolízny opatrovník, ktorý o prípade nič nevie, dokonca nevidel deti, o ktorých sa pojednáva, netuší, čo je v ich najlepšom záujme.

Títo zamestnanci nemajú žiadne ošetrenie, nemajú supervíziu, nemajú metodické vedenie, nemajú vzdelávanie – a toto celé sa pretavuje do paralýzy systému, jeho neschopnosti pomôcť rozvádzajúcim sa rodičom ich problém riešiť, ale ho v systéme ešte eskalujeme.

Aká forma osobnej starostlivosti je najviac pri rozvodoch zastúpená? 

V istom momente som takéto štatistiky prestala čítať, lebo nereflektujú realitu. Keď nám totiž príde rozhodnutie o úprave práv a povinností vo vzťahu k dieťaťu po ôsmich rokoch toho, čo sú oni v systéme, dostanú sa k striedavke.

Pritom sa začali rozchádzať alebo rozvádzať, keď malo dieťa štyri a kedy by to bolo o zverení dieťaťa do výchovy matke, lebo bola ťažiskovým rodičom [rodič, ktorý je pre dieťa hlavnou oporou, hlavným zdrojom bezpečia, istoty a každodennej starostlivosti, pozn. red.]. Ale keď už príde k tomu rozhodnutiu, dieťa má dvanásť.

A striedavá starostlivosť, ak správne rozumiem, už nie je najvhodnejšia.

Tá sa už nevie realizovať, lebo dieťa je veľké a už sa nevie prispôsobiť. Do akej kolónky by sme to teda zaradili? V poradni vedieme klientov, aby si čo najviac zachovali rodičovský vzťah a aby skôr smerovali k spoločnej porozvodovej starostlivosti.

V najlepšom záujme dieťaťa je, aby sa oň v čase po rozvode starali obaja rodičia. Toto však často nefunguje.

Nefunguje to automaticky – predovšetkým pre konflikty, ktoré viedli k rozpadu partnerského vzťahu. Prvým krokom je pomôcť im vystavať si obranné mechanizmy, aby tými konfliktami a negatívnymi emóciami nekontaminovali aj svoj rodičovský vzťah.

Veľmi náročné je to v prípade, že rodičia vyhľadajú pomoc po niekoľkých rokoch sporu, keď už systém rezignoval a nechal ich namočených vo vyeskalovanom konflikte, keď sú zničení psychicky, často zruinovaní finančne. Sú tak zdecimovaní procesom, že vlastne ani nerozumejú, keď po piatich rokoch hádok a zdôrazňovania ich rodičovských práv jedným a druhým advokátom príde sudca, ktorý povie „poďte sa o tie deti starať spoločne“. Nebudú chápať prečo, však to im doteraz nikto nepovedal.

Je aj iný dôvod, pre ktorý vidia spoločnú starostlivosť ako nedosiahnuteľnú?

Áno, je to v prípadoch, keď boj o dieťa je taký hlboký a celé prežívanie rozpadu vzťahu tak subjektívne a individuálne, že rodičov oberá o akúkoľvek mieru nadhľadu či empatie voči tomu druhému. A často aj voči dieťaťu, ktoré má predsa aj druhého rodiča – rodiča, ktorého mu nikdy nenahradím. Nechcem byť otcom svojich detí. Som ich matkou. A rovnako to platí aj naopak.

Vy ste v roku 2023 priniesli návrh zákona o spoločnej osobnej starostlivosti. 

Ten zákon neprešiel v podobe, v akej som si to predstavovala. Z mojej skúsenosti psychológa hovorím, že by bolo dobré, keby sa spoločná starostlivosť stala preferovanou formou starostlivosti. Treba zdôrazniť to, že rodičmi ostávame obaja. A nielen o tom rozprávať a mať to na papieri, ale urobiť všetko pre to, aby sa to dostalo do života. 

Aké je aktuálne nastavenie?

My sme dnes iba v rovine deklaratívnej. Keď sa akéhokoľvek štátneho úradníka opýtate, či my ako štát chránime rodinu a máme záujem, aby sa po rozvode o deti starali obaja rodičia, tak každý vám kývne, že áno, akurát, že nič pre to neurobí.

Dnes to budú za chvíľu tri roky, čo ten zákon máme v platnosti, a dodnes si ho mnohí sudcovia ani neprečítali. Ani netušia, že existuje. Nevedia to mnohí advokáti. Mnohým advokátom, s ktorými komunikujem, som to musela vysvetľovať – lebo do ich predstáv o tej právnej úprave vstupuje veľa predsudkov, neodbornosti a neznalosti. 

Chýba edukácia?

Všetky tie otázniky sú zodpovedané v dôvodovej správe, ktorú excelentne spracoval doktor Dobrovodský, súčasný Verejný ochranca práv. Takže ja si myslím, že keby si to kompetentní prečítali a keby sa príslušné ministerstvá, teda ministerstvo spravodlivosti a ministerstvo práce postarali o nejaké adekvátne vzdelávanie v tomto zmysle pre všetky tie profesie, tak by sme dnes boli inde.

Striedavá starostlivosť je tu teda už 20 rokov, ale nefunguje, ako by mala. 

V čase, keď prišla myšlienka striedavej starostlivosti, keď sa dostala do zákona a implementovala, nikto by nebol predpokladal, že z nej vytvoríme takúto príšernosť. Prvotná úvaha o novej forme porozvodovej starostlivosti nebola v zmysle striedavej starostlivosti. Bola v zmysle zdieľanej starostlivosti. Zahraničné zákony, ktoré boli inšpiráciou, v angličtine, v nemčine, vo francúzštine používali termín „sharing”, teda súhlasné vychovávanie, nie striedanie.

O čom je takáto starostlivosť? 

Zdieľané rodičovstvo je to, v čom sme rástli, čo žijeme doma v takzvaných tradičných rodinách. Veľmi hrubý príklad: keď mám napríklad doma dvojmesačné dieťa, tak sa nebudem baviť o tom, že môj muž sa oňho stará rovnako ako ja. Nestará. A keď mám pätnásťročného syna, s ktorým môj muž chodí na tréningy a hrá s ním futbal a ja mu akurát upečiem buchty, tak kvantitatívne je to dieťa viac so svojím otcom a asi aj kvalitatívne, lebo ja sa s ním neviem rozprávať o tom futbale. 

Čiže rodičovstvo nie je spravodlivé v zmysle kvantitatívnom – jedna ku jednej. A my sme to dostali do tejto podoby. Deti v striedavej starostlivosti, v takzvanej tvrdej striedavke, majú týždeň v osobe matky aj otca, a týždeň v osobe otca aj matku. A to je chaos.

Určite máte pre predstavu aj konkrétne príklady.

Od detí počúvam, že „veď, ja si tie úlohy píšem, ale mama mi vždy vynadá, že si ich mám písať po škole, ale vtedy ja nestíham a otec povie, že však hlavne, aby som ju mala napísanú“. To dieťa teraz nevie, kedy si ju má vlastne napísať. V podstate schytáva aj od jedného aj od druhého. 

Čiže v tej striedavke najviac trpia deti, ktoré tú nahromadenú frustráciu a vnútornú tenziu riešia veľmi zlými kompenzačnými mechanizmami, najviac sebapoškodzovaním. 

Nedostatky pri striedavej starostlivosti vidíte aj v tom, keď musí zrazu rodič dokazovať, či je dobrým rodičom?

Áno. A to sa deje hlavne na súde. Keď máte deti a staráte sa o ne doma s manželom, tak v zásade vám žiaden systém ani nikto veľmi nevstupuje do toho, že či vy zrovna teraz napĺňate svoje rodičovské práva a povinnosti dostatočne.

Napríklad či chodíte so svojím dieťaťom na pravidelné preventívne stomatologické prehliadky. V zásade to nikto nerieši, je to na vás, ale aj takéto úplne banálne situácie dokážu napĺňať spisy ich absurdným popisom. 

Napríklad?

Druhý rodič vo vyššie spomenutom prípade napíše na súd, že ten prvý rodič je nezodpovedný, lebo Komora stomatológov uvádza, že treba chodiť na preventívne prehliadky a rodič s dieťaťom nechodí, tak to nie je dobrý rodič a žiada zverenie dieťaťa. A miesto toho, aby súd takéto podanie vyhodnotil ako šikanózne, tak sa ním zaoberá a ten prvý rodič musí dokazovať, že je dobrým rodičom, napriek tomu, že tú prevenciu fakt vynechal. 

Je za mňa absurdné, že na súde nie je nikto, kto pojme nejaký zdravý rozum a  povie, „počujte, stačí“.  Je nehospodárne a nedôstojné riešiť, či škola v prírode v siedmej triede je vhodná alebo nie je vhodná. Ale v spisoch máte traktáty na niekoľko strán podpísané advokátom a rodičom, ktorý vám bude vysvetľovať, že matka dala dieťa do školy v prírode, tak ho vlastne vystavila riziku vzniku infekcií. Proste z normálnych vecí, úplne bežných, sa stane kauza. 

Čiže rodič to musí vysvetľovať nielen druhému rodičovi, ale aj systému, ktorý ho tlačí k obhajobe svojho konania.

Presne tak a dostávame sa do roviny, že systém vlastne tých patologických rodičov do veľkej miery chráni. Vznikajú tak tristné situácie, keď v pojednávacej miestnosti tej šikane nikto nedá stopku – ani sudca, ani jeden advokát, ani kolízny opatrovník. Všetci sú ticho a vy vysvetľujete, že chápete, čo je prevencia, ale že ste nepovažovali za potrebné prehliadku absolvovať, lebo dieťa si pravidelne umýva zuby, nemá žiadne problémy a určite nabudúce pôjdete. A týmto sa zabije celé niekoľkohodinové pojednávanie. A to je za mňa absurdné. 

Ako sme na tom s prípadmi striedavej starostlivosti, keď jeden z rodičov dieťa po rozvode vôbec nevidí a nevie sa k nemu vlastne po tom rozvode dostať?

To je téma, ku ktorej štát doposiaľ nezaujal vôbec žiadne stanovisko. Mňa by tiež zaujímalo, čo si o tom tento štát myslí, lebo je to dennodenná nezákonnosť, ktorá je aj vo vzťahu k tomu rodičovi, ktorý to dieťa nevidí, a aj vo vzťahu k tomu dieťaťu, ktorému nie je napĺňané jeho právo na oboch rodičov. Je to v podstate nezákonnosť, ktorú štát podporuje tým, že rodič, ktorý takto koná, nie je vystavený žiadnym reštriktívnym opatreniam. Vnímam to ako inštitucionalizované násilie v gescii štátnej moci.

Hovoríte, že na tohto rodiča nie sú „páky“?

Dokonca je takýto rodič často chránený advokátom a aj na pojednávaní sudca, ktorý by mal chrániť zákon, v takejto situácii odporučí „však sa teda dohodnite“, namiesto toho, aby zákon vymohol. Povie, aby sa rodič, ktorý dieťa päť rokov nevidel, s druhým rodičom sám dohodol, prípadne vyšší level takéhoto pohŕdania je „počkajte, keď bude dieťa dospelé, ozve sa samo“. Takýto výrok je za mňa na vyzlečenie z talára. 

Hovoríme o takzvaných vymazaných rodičoch. Ako sa takéto niečo môže stať?  

To sa deje úplne jednoducho podľa jedného jediného vzorca. Jednoducho sa nedodrží zákon a metodika, ktorú nedodržia sudca, kolízny opatrovník a advokát vedie klienta, že vlastne to nemusí tiež.

Spomeniem najčerstvejší príklad pani, ktorú vyhodil jej muž pred mesiacom z domu a ostali tam tri deti v dome, kde on žije v prenájme. Ten človek tri týždne neposlal deti do školy ani do škôlky. Škola apelovala na kuratelu, že tam deti nechodia. Kuratela si ho zavolala, on povedal, že on ich tam dávať nebude.

Matka nič nezmôže?

Tá pani pred tromi týždňami, keď ju vyhodil, dala žiadosť, neodkladné opatrenie na súd, o ktorom má byť rozhodnuté v prípade, že ide o takto ohrozené deti, do 24 hodín. Ubehlo vyše mesiaca a sudkyňa si k tomu ani nesadla. Ona toto robí úplne bežne.

Jej tajomníčka povedala, že v priebehu tohto týždňa si k tomu sudkyňa sadne a vyjadrí sa. Už je to päť týždňov, čo ona koná nezákonne, lebo sa má vyjadriť k neodkladnému opatreniu, kde sú tri malé deti ohrozené prakticky na živote. 

To vyzerá ako začarovaný kruh.

Minulý týždeň sa stalo, že otec tú matku napadol pred očami tých detí, keď ona prišla do dvora toho domu. Bola tam šesťkrát polícia. Povedali, že nech podá na neho trestné oznámenie. Kolízny opatrovník zase tvrdí, že nebude konať, kým mu súd nebude kázať.

Kolízny opatrovník, kuratela, škola, policajti, sudca, všetci o tom prípade vedia a za štyri týždne nie sú schopní nikto nič urobiť.

Každý čaká na rozhodnutie súdu.

Takto sa to deje, a keď to bude trvať ešte ďalšie štyri týždne, tak v januári bude tá sudkyňa pojednávať. Teraz už teoretizujem, ale povie, že obvyklý pobyt detí je u otca, deti sú už podľa znalca zvyknuté, takže matke dáme nejaký limitný vzťah, limitný kontakt. Bude sa s nimi môcť stretávať napríklad dva dni do týždňa, pričom je to matka, ktorá sa do konca septembra o tie deti ťažiskovo starala.

Absurdné.

Ak na to, samozrejme, ona dá odvolanie, on dá tiež a bude sa pojednávať v lete, kde už budú tie deti v lete, keď to jedno dieťa má tri roky? Čiže to sa deje takto potichu. Sudkyňa, ktorá to má na stole, je sudkyňa, ktorá opakovane porušuje zákon, opakovane takýmto spôsobom koná. Vie to disciplinárny senát. Vedia to o nej všetci, ale všetci kompetentní ju kryjú.

A to sa deje bežne?

Takéto veci sa dejú úplne bežne, na každom súde, a to nie je len prípad tejto sudkyne, takých je viac. 

Manipulácia detí pri rozvodoch za účelom napríklad získania majetku, keď dieťa rodič využíva ako „zbraň“, čo nám ukazujú takéto prípady?

Často sa dieťa stane ako keby „dôkazom“ v súdnom procese, rodičia sa dieťaťom vydierajú. Jednak sa to, samozrejme, týka alimentov. Na súde zaznie „keď mi budeš platiť viac, tak ti to dieťa ukážem“ a nikto nepovie, že počujte, ale vy nemôžete dieťa ukazovať, veď to je jeho otec alebo matka. A ja ako matka predsa chcem to dieťa vychovávať, nie že sa idem na neho pozerať. 

To, že z dieťaťa rodičia a ich advokáti urobia dôkazné bremeno, je to cestou k tomu, ako získať viac peňazí, a kolízny opatrovník, ktorý by mal chrániť práva dieťaťa, sa často zaňho nepostaví a nechá ho v tom procese takto „máchať“.

Ako by bolo najlepšie riešiť ťažké a komplikované prípady, keď je dieťa obeťou vojny rodičov? Dá sa to nejako?

V prvom rade nedovoliť, aby sa tou obeťou stalo. My máme dostatok mechanizmov na to, aby sme takejto situácii vedeli zabrániť, ale ich nevyužívame. Čiže úplne prvá základná vec je začať ich využívať – teda stretnutia tých rodičov, parciálne rodičovské dohody, plán práce s rodinou, vyhodnotenie miery ohrozenia dieťaťa, prípadové konferencie, stretnutia rodinného kruhu.

To všetko sú mechanizmy sociálneho pracovníka v roli kolízneho opatrovníka, ktorými vie – každým jedným – zabrániť, aby sa tá vojna medzi rodičmi vôbec rozbehla.

Deti pri rozvodoch trpia aj inštitucionalizovaným násilím. Sú poškodzované v systéme, ktorý by ich mal chrániť.

Keď dovolíme, že dieťa sa stane nástrojom v rukách rodičov, sekundárne ich advokátov a trvá to už nejaký dlhý čas, príde to do bodu, keď sa už ani tí dospelí nedokážu prizerať utrpeniu toho dieťaťa a vo svojej bezradnosti prenesú zodpovednosť za vzniknutú situáciu na dieťa.

Ako to vyzerá v praxi?

Začneme sa ho vypytovať. Názor zisťuje kolízny opatrovník, lebo mu to súd prikáže. Zároveň si ten súd na výsluch prizve to dieťa tiež a zároveň vie, že beží súdnoznalecké dokazovanie, kde sa súdny znalec – psychológ alebo psychiater – pýta dieťaťa tiež.

Keď k tomu pridáme ešte odborníkov akreditovaných subjektov, ktorí sa v rámci realizácie výchovného opatrenia pýtajú dieťaťa tiež, tak máme skupinu štyroch až šiestich ľudí, ktorí sa dieťaťa pýtajú na to isté – s kým chce byť.

Niekedy sa dokonca stane, že keď nám nezapadne do príbehu to, čo dieťa povie, pýtame sa ho opakovane. A tak ho vystavujeme hlbokému konfliktu lojality, ktorý ostáva neošetrený, lebo dieťa tých ľudí stretne raz, povie im, čo chcú počuť a nerozumie, na čo to bolo dobré, lebo jeho realitu to nemení.

Čo to s ním urobí?

Deti sa po týchto vstupoch odborníkov stanú rezistentné voči akejkoľvek pomoci, prestanú dospelým dôverovať. Ako v nich potom ideme budovať dôveru v systém? Aký k nemu budú mať vzťah, keď budú dospelí? Toto je psychologicky veľmi silné inštitucionalizované násilie.

Máme takto mnoho hlboko traumatizovaných detí, ktoré niekedy celé svoje detstvo alebo jeho veľkú časť prežijú v hlboko konfliktom vzťahu voči svojim rodičom, ktorý je generovaný systémom – práve tými „hlúpymi“ a opakovane kladenými otázkami v zmysle „že by si chcela byť radšej s maminkou, však“?

Ani sudcovia, ani kolízni opatrovníci a často, žiaľ, ani znalci, čo sú povolaním psychológovia, nemajú tú zručnosť komunikovať s dieťaťom a už vôbec nie s dieťaťom v takejto traume.

Ako často sa takéto niečo deje alebo sú to ojedinelé prípady? 

Boli to ojedinelé prípady pred 15 až 20 rokmi. Dnes je to bežné a to, či sa to stane alebo nestane, súvisí s takou trochu edukáciou rodičov a silou advokáta. Keď sa tí ľudia dostanú do systému a nemajú zručnosť ho ustáť, tak sa to stane každému.

Sme už, žiaľ, tak ďaleko, že je to bežná prax. Najoptimálnejšie je vyhnúť sa systému sociálno-právnej ochrany detí. Viem, že je to utópia, ale paradoxne je to spôsob, ako zachrániť deti v procese rozpadu rodiny pred inštitucionalizovaným násilím.

Návrh nového Občianskeho zákonníka prináša zmeny týkajúce sa rozvodu manželov. Je tu aj porozvodová starostlivosť o deti. Rieši podľa vás niečo?

Nie. Nerieši. Prináša zmeny BSM-ka [Bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, pozn. red.], čo sa týka predmanželskej zmluvy. Je tam aj jedna klauzula, ktorá však opäť nesúvisí s problematikou, o ktorej hovoríme, a to, za akých okolností manželstvo zaniká, napríklad pri tranzíciách. A potom je tam možnosť  ľahšej formy rozvodu.

Ale to celé nie je o úprave porozvodovej starostlivosti, o už zmieňovanej filozofii starostlivosti o deti po rozpade rodiny. V podstate je tam viac-menej preklopené aktuálne znenie zákona o rodine.

Čiže z pohľadu problematiky, ktorej sa venujete, to neprináša vôbec žiadnu zmenu.

Nemám ilúziu, že situácia bude v budúcnosti lepšia, pretože kým budú vo svojich pozíciách ľudia, ktorí sú dnes kľúčové postavy systému – sudcovia, advokáti, kolízni opatrovníci, znalci – a, samozrejme, všetci tí, ktorí ich kryjú na ministerstve práce, sociálnych vecí a rodiny, na Ústredí práce sociálnych vecí a rodiny, v Súdnej rade, tak sa v tejto problematike nič neposunie smerom k lepšiemu.

Oni totiž nemajú záujem. Niektorým situácia dokonca vyhovuje.

Čo by podľa vás malo byť v novej legislatíve zakotvené, aby veci začali fungovať? 

V prvom rade by mala uchopiť tú filozofiu. Mali by sme sa začať baviť o tom, čo to vlastne ten rozvod je, aké sú fázy rozpadu rodiny, čo je to porozchodová starostlivosť o deti, aké by mala mať parametre. A keď to budeme mať definované, napísať to do paragrafov, ktoré si nebudú odporovať a ktoré budeme vedieť dodržiavať a prípadne vymôcť ich dodržiavanie. 

To sa však nezaobíde bez serióznej odbornej diskusie, v ktorej by boli zastúpení nielen ľudia zo systému, ale aj ľudskoprávne inštitúcie, lebo v máloktorej oblasti sú tak porušované práva rodičov a detí, ako v tejto oblasti.

Občianske združenia návrh Občianskeho zákonníka pripomienkujú.

Občianske združenia vznikli ako skupiny zúfalých rodičov, ktorí sa roky nemohli domôcť svojich práv. Dnes sú to práve oni, ktorí majú z praxe najviac skúseností a dát, a presne vedia, kde sú biele miesta systému, kde vznikajú problematické uzly.

Práve ich analýzou by sme sa v realite systému dozvedeli najviac. To všetko sa, žiaľ, nestalo. Preto nemám ilúziu, že rekodifikácia Občianskeho zákonníka situáciu nejako radikálne zmení k lepšiemu.

V Českej republike po novelizácii Občianskeho zákonníka rozhodli, že starostlivosť rodičov o dieťa po rozvode má byť rovnocenná, odstránili teda termíny ako výlučná a striedavá starostlivosť.

Väčšina párov, ktoré sa rozchádzajú, sú v zásade normálni ľudia, ktorí nechcú konflikty hrotiť až do nepríčetnosti, nechcú sa hádať donekonečna. Často, keby im do konfliktu nikto nevstúpil, by ho v čase svojimi spôsobmi zvládania náročných životných situácií vyriešili aj sami. 

A veľmi hrubo povedané, túto možnosť tam vlastne tí Česi dali. Súd rozhodne, že rozvádzame vás, o deti sa budete starať spolu. Nedovolíme vám eskalovať konflikt, tak trochu vás prinútime hľadať dohodu. Kto to zvládne, ten to má vyriešené, kto nie, vráti sa naspäť do systému.

V čom je benefit?

Už nebude súd riešiť desať prípadov, ale len päť. Možno len tri. A to prináša nádej, že keď sa zníži nával prípadov na súdy a úrady, budú mať priestor a čas sa im venovať.

Veľmi v to dúfam, lebo ako jeden z dôvodov tohto zúfalého stavu kompetentní uvádzajú obrovský počet prípadov. To by sa teda takto vyriešilo. I keď znovu zdôrazňujem – je jasné, že táto úprava nie je pre všetkých. A implementácia takejto filozofickej zmeny bude trvať podľa mňa mnoho rokov. 

Čo v prípadoch s toxickými partnermi a v rovnoprávnosti rodičov pri starostlivosti o dieťa?

Tento problém nerieši ani ich novela, ani naša rekodifikácia. Možno aj preto, že to nie je právny, ale viac psychologický problém. Jeho uchopenie vyžaduje veľmi dobrú multidisciplinárnu spoluprácu – psychológov, sociálnych pracovníkov, psychiatrov, právnikov.

O tom hovoríme roky, realizovalo sa mnoho projektov, minulo sa veľa finančných prostriedkov, výsledok je však nula. Všetko ostalo v deklaratívnej rovine, o komunikáciu zúčastnených strán a odborníkov musíte prosiť, nekomunikujú odborníci jednotlivých profesií, nekomunikujú úrady.

Práve občianske združenia majú snahu túto situáciu naprávať, vyzývajú k stretnutiam v rôznych formách – okrúhle stoly, konferencie, často práve s témou toxických vzťahov, narcistických rodičov a podobne, zatiaľ však bez väčšej odozvy.