Politici predlžených krajín tlačia na ECB, aby im znížila úroky alebo začala vykupovať ich dlh

V súčasnosti silnie tlak politikov na Európsku centrálnu banku (ECB), aby pomohla predlženým krajinám eurozóny, ako je Taliansko alebo Francúzsko, zbaviť sa časti nákladov na ich obrí dlh.

ECB im pritom v určitej miere pomáha už teraz, za čo výraznejšou stratou kúpnej sily svojich úspor či miezd platí obyvateľstvo niektorých krajín eurozóny, ako je Rakúsko, Slovensko, Estónsko, Lotyšsko či Chorvátsko.

Tieto krajiny totiž vykazujú zhruba štvorpercentnú alebo aj vyššiu medziročnú infláciu, hoci napríklad Česko, ktoré má vlastnú menu, malo podľa rovnakých dát Eurostatu v októbri medziročnú infláciu len 2,3 percenta.

Česká národná banka pritom stanovuje svoju základnú úrokovú sadzbu na úrovni 3,5 percenta, zatiaľ čo ECB má svoju základnú depozitnú sadzbu len dvojpercentnú. Ak by centrálna banka stanovila svoju základnú úrokovú mieru vyššie, napríklad bližšie úrovni ČNB, možno predpokladať, že by sa výraznejšie tlmili inflačné tlaky v eurozóne, nielen v spomínanej pätici krajín.

Tlmila by sa tým aj rýchlosť, s akou obyvateľstvo eurozóny prichádza o kúpnu silu svojich úspor či miezd. Lenže politikom predlžených krajín, ako Taliansko či Francúzsko, sa zdajú aktuálne stanovované úrokové sadzby ECB príliš vysoké. Ich apely adresované tejto banke tak obnažujú fundamentálnu slabinu celého projektu eurozóny. V rámci tohto projektu malo v priebehu rokov existencie eura nastať makroekonomické zblíženie krajín, ktoré ho majú spoločné, takže by mohla v celej eurozóne platiť jedna úroková sadzba, ktorá bude vyhovovať všetkým. Teraz je však jasné, že nastavená úroková sadzba vyhovuje len časti členských krajín eurozóny.

Už tento rok v októbri vyzval Európsku centrálnu banku podpredseda talianskej vlády Antonio Tajani. Podľa neho by mala znížiť svoje základné úrokové sadzby a obnoviť program kvantitatívneho uvoľňovania, teda obnoviť výkup štátneho dlhu krajín eurozóny za novovytvárané miliardy, ba bilióny eur.

Tento mesiac sa pridal aj Jordan Bardella, líder francúzskeho Národného združenia, podľa ktorého sa nebude možné vyhnúť diskusii s ECB o francúzskom dlhu. Bardella je pritom podľa prieskumov favoritom francúzskych prezidentských volieb, ktoré sa majú riadne konať v roku 2027. V prvom kole volieb by mohol získať 35 percent hlasov alebo aj viac.

Európska centrálna banka ústami svojej šéfky Christine Lagardovej však zatiaľ výraznejšiu pomoc predlženým krajinám eurozóny odmieta. Zjavne aj preto, že by ešte urýchlila infláciu v tých menovaných krajinách eurozóny, ktoré ju už teraz majú štvorpercentnú či vyššiu. A ktorých obyvateľstvo bez toho, aby si to vôbec uvedomovalo, tak výraznejšou stratou svojej kúpnej sily platí za francúzske či talianske dlhy už teraz – teda napríklad za sociálne programy týchto krajín.

S ďalším predpokladaným rastom najmä francúzskeho verejného dlhu však rastie riziko, že fenomén takzvanej fiškálnej dominancie v rámci eurozóny bude silnieť. Monetárna politika, reprezentovaná ECB, sa teda ešte zreteľnejšie podvolí dominujúcemu fiškálnemu záujmu, ktorým bude to, aby sa krajiny typu Francúzska nedostali do nebezpečnej fázy dlhovej špirály a potenciálne do platobnej neschopnosti. Tá by totiž otriasla samými základmi stále pomerne vratkej konštrukcie celej eurozóny, ktorej členovia sa v rozpore s predpokladmi z prelomu milénia makroekonomicky nezbližujú, ale práve naopak, čoraz zreteľnejšie rozchádzajú. To všetko celospoločenské náklady na udržanie existencie eurozóny zvyšuje a približuje ku kritickej hranici, keď už táto európska menová únia nebude udržateľná.

Text pôvodne publikovali na webe lukaskovanda.cz.