Je nemecká ekonomika „kaput“?

Inovácie sa očakávajú od starých priemyselných gigantov a kultúra startupov je zakrpatená. Veď Nemecko má k aktuálnemu roku toľko „jednorožcov“ (čo sú startupy s hodnotou nad jednu miliardu dolárov) ako desaťkrát menší Izrael. V porovnaní s USA ich má dokonca dvadsaťkrát menej.

K tomu sa pridal rast Číny, v rámci ktorého začali v prvej fáze čínski výrobcovia nahrádzať nemeckých investorov doma a postupne ich vyzývajú aj na medzinárodnom trhu. Covid, energetická kríza, vojna na Ukrajine a colné vojny potácajúcej sa ekonomike už len podrazili nohy.

Paralely s Čínou

Názov knihy vyjadruje Münchauov pesimizmus. Autorov návod na zlepšenie má síce dosť bodov, ale je málo komplexný. Nemecko sa má zbaviť obsesie exportom, investovať viac do digitálnych technológií, lákať vzdelanú pracovnú silu.

Hospodárska politika by nemala byť defenzívna a namiesto neustálej podpory a ochrany upadajúceho starého priemyslu sa musí sústrediť na vytvorenie podmienok na rast nových firiem. Ako príklady udáva Dánsko s jeho flexibilným trhom práce či Holandsko s podstatne diverzifikovanejšou ekonomikou. Tieto veci sa síce ľahko napíšu, ale ťažšie premieňajú na konkrétnu politiku.

Kniha má jeden silný odkaz – reformu nemeckej dlhovej brzdy. To je veľmi časté odporúčanie, ktoré Nemecku smerujú aj iní autori. Ale naozaj by zmiernenie dlhovej brzdy odbrzdilo ekonomiku?

V nemeckom príbehu môžeme nájsť historickú paralelu s dnešnou Čínou. Čínske odvetvie automotive prudko rastie vďaka spolupráci bánk a tamojšej komunistickej strany. Strana rozhodla, že Čína bude automobilová veľmoc, tak ako sa predtým rozhodla, že bude veľmoc stavbárska či oceliarska.

Podarilo sa jej to za cenu obrovského množstva utopeného kapitálu, ktorého dlhodobá návratnosť nie je ani zďaleka istá. Čínski stavbári a oceliari sa dnes trápia s nízkym dopytom rovnako, ako sa s ním trápia nemecké automobilky. Na rozdiel od Nemecka však Čína neživí obrovský sociálny štát, v súťaži nalievania peňazí má preto dlhodobú výhodu.

Otvorenie brán dlhovej brzdy automaticky neznamená, že vyššie deficity a dlh povedú k tým správnym investíciám, ktoré zvýšia produktivitu krajiny. Rovnako sa môže stať, že dodatočné zdroje sa použijú presne na to, čo Münchau kritizuje – na viac či menej skryté dotovanie zastaraných biznismodelov a odkladanie reforiem. Francúzsko či Taliansko nechali fiškálne brány otvorené dokorán, a nedostali za to výkonné a globálne konkurenčné ekonomiky.

Nemecko nie je Kaputt. Stále disponuje veľkým súkromným aj verejným kapitálom, má know-how vo viacerých unikátnych oblastiach, je schopné lákať talenty a jeho fiškálna situácia je na európske pomery solídna. Najlepší prvý krok je preto otriasť sa z ekonomického pesimizmu.