Šimečkova liberálna fikcia. Ako si mýli ústavu s ideologickým manifestom

Nedávna tlačová konferencia Progresívneho Slovenska o verejnoprávnosti STVR priniesla moment, ktorý stojí za hlbšiu reflexiu. Predseda tejto strany Michal Šimečka s absolútnou samozrejmosťou vyhlásil, že v Ústave Slovenskej republiky máme zakotvený politický systém s názvom „liberálna demokracia“.

Keď sa ho novinár vecne a korektne spýtal, kde presne ústava používa termín „liberálna demokracia“, odpoveď bola rozpačitá a uhýbavá. Šimečka neukázal ani jeden článok ústavy, nepredložil jediný citát. A nemôžeme sa čudovať, pretože jednoducho taký text ani neexistuje.

Táto výmena medzi papierovým lídrom opozície a novinárom je dôležitejšia, než sa zdá. Ide totiž o pokus pripísať ústave niečo, čo v nej nie je, a tým predefinovať charakter slovenského štátu.

Šimečkova sebaistota sa po otázkach novinára preklopila do obranného manévru. Keď ho fakty pritlačili k múru, otočil argumentáciu o 180 stupňov a svoje ideologické a hlavne vymyslené tvrdenie obhajoval všemožne.

Snažil sa ho zaobaliť ako politologický termín, vedecký konsenzus a nakoniec sa ohnal doktorátom z medzinárodných vzťahov a politických vied. Práve preto je namieste pomenovať veci jasne a bez ideologického oparu.

Ústava nehovorí o liberalizme

Hneď na začiatku ústavy sa dočítame, že Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Nie liberálny. Nie progresívny. Nie ideologicky podfarbený. Jednoducho demokratický.

Autori ústavy zámerne zvolili termín, ktorý je hodnotovo neutrálny, pretože demokracia má patriť všetkým občanom, a nie jednej konkrétnej ideologickej skupine. Keby mali úmysel zakotviť liberalizmus, urobili by to.

Ústava nie je interpretovaná podľa akademických módnych slov. Ústava je právny dokument, ktorý sa číta podľa textu, a nie podľa želaní politikov. Keď niekto tvrdí, že ústava obsahuje niečo, čo v nej nie je ani spomenuté, prirodzene vzniká otázka: ide o neznalosť alebo o politickú stratégiu?

V Šimečkovom prípade môže ísť o oboje, závisí od toho, aké noty dostal od hlavného ideológa Progresívneho Slovenska s rovnakým priezviskom.

Keď Šimečka zistil, že jeho tvrdenie stojí na vode, snažil sa obhájiť akademicky. Už nepadlo ani slovo o zakotvení v ústave, ale obrátil ho na politologický termín. Napriek tomu znela jeho interpretácia skôr ako ideologický manifest než faktický prejav.

Lenže Slovensko je právny štát, nie seminár politológie. Náš ústavný systém stojí na tom, čo je napísané v ústave, nie na tom, aké názvy používajú profesori.

Kde je jadro sporu

Z vyjadrení predsedu progresívcov vyplýva, že liberálny znamená slobodný. To je však nepresné a zavádzajúce. Liberalizmus nie je to isté čo sloboda a liberálna demokracia sa nerovná pojmu demokracia.

Ak by platila jeho dezinterpretácia v zmysle „liberálny rovná sa slobodný“, potom by konzervatívci boli proti slobode. To je presne ten istý rétorický trik, ktorý liberálni aktivisti používajú už roky v západnej Európe a v USA.

V skutočnosti je sloboda univerzálna hodnota, ktorú uznávajú aj kresťania, aj konzervatívci, aj národovci. Naproti tomu liberalizmus je moderná ideológia, ktorá má svoje veľmi konkrétne (ne)hodnotové nastavenie od etiky až po antropológiu.

Šimečka však zamieňa slobodu za liberalizmus, aby liberalizmus pôsobil ako jediná legitímna forma demokracie, a snaží sa to obhájiť údajným vedeckým konsenzom. Lenže vedecký konsenzus nie je právny záväzok a už vôbec nie obsah ústavy.

Okrem toho v politológii málokedy existuje „konsenzus“. Je to veda plná rôznych škôl, interpretácií a ideových prístupov. Politologická terminológia sa mení, vyvíja, reaguje na aktuálne trendy, na ideologické diskusie, na akademické módy.

Raz je v kurze liberalizmus, inokedy deliberatívna demokracia, inokedy postdemokracia, inokedy multikulturalizmus, inokedy teórie identít. Ak by sa ústava mala interpretovať podľa toho, čo je práve populárne na zahraničných univerzitách, potom by sme nemali stabilný právny rámec, ale pohyblivý piesok.

Ak by niekto tvrdil, že Slovensko je kresťanská demokracia, lebo väčšina rozhodnutí v našom kultúrnom priestore je historicky kresťanská, bolo by to rovnako neopodstatnené. Politik jednoducho nemôže vyhlásiť, že niečo „máme zakotvené v ústave“ len preto, že to zodpovedá jeho politologickému slovníku.

Liberálna demokracia ako hodnotový filter

Šimečka opisuje liberálnu demokraciu ako režim, ktorý okrem volieb zahŕňa ochranu ľudských práv, nezávislosť justície a ochranu menšín. To všetko sú v princípe dobré a správne veci. Tieto prvky však existujú aj v klasickej demokracii.

Nejde o výsadu liberalizmu a fanklubu Progresívneho Slovenska.

Je dôležité upozorniť, že liberalizmus má vlastné definície týchto pojmov. Ochrana ľudských práv zvyčajne znamená kultúrne progresívne zmeny. Ochrana menšín často predstavuje ideologický tlak na väčšinu. Nezávislá justícia sa niekedy mení na politicky aktivistickú justíciu.

Podľa Šimečku je evidentne demokracia legitímna iba vtedy, ak spĺňa liberálne parametre. To však nie je demokracia, ale liberálny monopol na demokraciu.

„Je to štandard západnej civilizácie, do ktorej chceme patriť,“ chváli preferovaný režim Šimečka. Na jeho smolu majú západné civilizácie najmä konzervatívne a kresťanské tradície, nielen liberálne. Šimečkov výklad však navzdory realite tvrdí, že Západ je synonymum pre liberalizmus.

Samozrejme, to nie je pravda. Západ je oveľa viac než ideológia jednej politickej skupiny. Slovensko môže patriť do západného civilizačného priestoru aj vtedy, keď si chráni svoju kultúru, hodnoty či národnú identitu. Nič z toho nie je proti demokracii. Je to len proti liberalizmu.

Ústava patrí národu

V celej tejto výmene nejde o akademický spor. Ide o to, že predseda jednej politickej strany sa pokúša tvrdiť, že jeho ideológia je ústavným základom štátu. A to je mimoriadne nebezpečné zneužitie slobody slova.

Ústava je štít, ktorý chráni stabilitu spoločnosti pred ideologickými vlnami. Ak tento štít prestaneme rešpektovať, ak pripustíme, že význam slov sa určuje podľa individuálneho uváženia politika, potom prestávame byť zvrchovaným štátom – nielen politicky, ale aj intelektuálne.

Demokracia má patriť všetkým, nie jednej ideológii. Ústava je pre všetkých občanov, nielen pre tých, ktorí získali doktorát z politológie. Napokon, pán Šimečka má síce doktorát, ale určite nie z ústavného práva, ktorý by sa mu v tomto momente hodil podstatne viac.

Liberálna demokracia je moderný akademický termín. Slovenská ústava ho nikdy nevidela a ani nepotrebuje. Liberálne nálepky z progresívnych skrípt môžu ostať maximálne na straníckych mítingoch chránenej progresívnej dielne.

Sloboda, dôstojnosť človeka, suverenita národa, rodina ako prirodzený základ spoločnosti – to sú hodnoty, na ktorých môže stáť demokracia, ktorá patrí celému národu, nielen liberalizmu.

Ústava nie je rukopis, ktorý sa má prepisovať podľa toho, ktorá politická strana je práve pri mikrofóne. Slovenská republika nie je liberálny projekt. Slovenská republika nie je progresívna konštrukcia. Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát, ktorý stojí na vôli svojho ľudu.

A ak si niekto myslí, že jediná „správna demokracia“ je tá liberálna, potom nerozumie ani demokracii, ani ústave, ani Slovensku. Ústava patrí národu. Demokracia patrí občanom.