Krízu chce skôr Drucker
Zatiaľ čo sa Pellegrini zastal Kmeca ako skúseného diplomata, predseda Hlasu Matúš Šutaj Eštok si zahryzol trochu silnejšie – kopancom o Miroslavovi Lajčákovi, ktorý aktuálne čelí nepríjemným otázkam vzhľadom na vrelé kontakty so sexuálnym predátorom Jeffreym Epsteinom. Premiéra sa pokúsil zosmiešniť výrokom, že „svojich poradcov by si vyberal ináč“.
To nebol dobrý nápad v čase, keď predseda Hlasu bizarným spôsobom prehral súd s čurillovcami len preto, že nesledoval svoju elektronickú schránku. Premiér mu výhodnú loptičku odsmečoval tak, že z právnika a ministra vnútra urobil právneho analfabeta. Fico je vraj ochotný mu „ponúknuť všemožnú právnu pomoc“.
Šutaj Eštok s Druckerom kritizovali aj Ficove pochabé výroky o Novembri ako o komunistickom puči. Predseda Hlasu spomenul aj politikov, ktorí si „November ‘89 ani nevšimli“, čím odkazoval na Ficove slová z minulosti.
Medzitým sa zjavil predseda SNS Andrej Danko, o ktorom nebolo dlho počuť, a tak pri Lajčákovi využil príležitosť ozvať sa a dať najavo, že je ešte stále tu. Danko sa vyhráža, že ak premiér neodvolá svojho poradcu Lajčáka, nebude chodiť na úrad vlády, čo zaiste všetkých prítomných zamrzí. Dankova eskalácia „krízy“ sa tu však začína aj končí.
Potiaľto išlo o neškodné prekáračky, ktoré však prilievajú olej a tvoria atmosféru napätia. Lenže o koaličnej kríze začal hovoriť až Tomáš Drucker, ktorý ju pripustil, respektíve reagoval na novinárske otázky (túžby). Drucker síce vraví, že Fico sa nechal nachytať opozíciou, on sám sa však chytil na rovnaký háčik.
Rôzne prístupy premiéra k ministrom Hlasu a Smeru by mohli spôsobiť koaličnú krízu, nebudeme predsa „za handru“, vravel Drucker.
Skutočná koaličná kríza asi nehrozí
Kríza v koalícii by sa mohla stať reálnou, ak by Hlas nepodporil ministrov, ktorých sa hotuje odvolávať opozícia (Kaliňák, Taraba, Šimkovičová). Drucker už povedal, že „nevie garantovať“ plnú podporu poslancov Hlasu pri hlasovaní o dôvere odvolávaným ministrom.
Opozičné médiá spor rady „vyhecujú“, keďže túžia po páde Ficovho kabinetu. Ide však o falošnú nádej. Podobná kríza tu bola zo dvakrát (a keďže sme v polovici volebného obdobia, môžeme očakávať, že to ešte párkrát príde).
Hrozba pádu vlády je paradoxne nástrojom, ktorým Fico spor napokon utne. Keď bude situácia eskalovať, premiér použije hrozbu, ktorá na upadajúcich koaličných partnerov vždy spoľahlivom zaberá: „Chcete predčasné voľby? Dobre, poďme do toho.“
A koaličnej kríze je zrazu koniec. Premiér si to v minulosti vyskúšal nielen na Andrejovi Dankovi (2017), ale onehdy pri svojej prvej vláde aj na „starej“ SNS a HZDS.
Napokon snaha využiť príležitosť vyhraňovať sa voči Smeru je zrozumiteľná nielen pri Andrejovi Dankovi, aj pri Hlase. Dankova SNS je dlhodobo pod hranicou zvoliteľnosti, ku ktorej sa pomaly blíži aj Hlas. Obe strany sa boja, že ich šelma Fico zožerie, keďže ide o bežný jav pri jeho menších koaličných partneroch.
Keďže sledujeme opakujúci sa vzorec, ide skôr o folklór, ktorý je na jednej strane zrozumiteľný (snaha a svojím spôsobom aj existenčná nevyhnutnosť koaličných partnerov vyhraňovať sa voči dominantnému lídrovi vlády, ktorý má historický sklon kanibalizovať koaličných partnerov), ale zároveň aj predvídateľný – keď spor začne eskalovať do skutočne rizikových otáčok, premiér ho ľahko uzavrie.
Svoj vlastný vzorec budú paralelne napĺňať aj médiá, pre ktoré je každý koaličný rebel odrazu hrdinom, ku ktorému sa upínajú novinárske nádeje. Tak ako sme nedávno s počudovaním hľadeli na Samuela Migaľa dávajúceho rozhovory do Denníka N – prípadne keď mediálny establišment držal päste Rudolfovi Huliakovi –, aj dnes si Drucker zažije svoj okamih obľuby.
