V parlamente je tvrdá zrážka pre Eštokovu novelu o protikorupčnom úrade

Posledné tohtoročné zasadnutie parlamentu otvorila téma, ktorá rezonuje v mediálnom priestore aj v politickom prostredí. Ide o novelu zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, ktorú predložil minister vnútra Matúš Šutaj Eštok (Hlas) a vláda ju schválila v sobotu 22. novembra.

Novela si vyslúžila ostrú kritiku zo strany opozície, mimovládok, výhrady k nej vyjadrili aj generálny prokurátor či Európska komisia. Všetci upozorňujú, že vládou prezentované odstraňovanie problémov z praxe môže byť skôr zmenou filozofie celého systému.

Spolu s novelou kabinet odobril aj návrh na skrátené legislatívne konanie o zákone, ktorý má vytvoriť Úrad na ochranu obetí trestných činov a oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Poslanci tak majú naraz posúdiť nielen zmenu pravidiel, ale aj samotnú transformáciu inštitúcie.

Zo schváleného vládneho návrhu vyplýva, že súčasná úprava uprednostňuje oznamovateľa a nedostatočne chráni zamestnávateľa, ktorého sa oznámenie týka. Najväčším nedostatkom má byť nejasné vymedzenie toho, kedy má oznamovateľ nárok na osobitnú ochranu, ako aj účelovým zneužívaním tohto inštitútu.

Argument vlády

Novela výslovne stanovuje, že na špeciálnu ochranu má mať nárok len oznamovateľ, ktorý upozorní na konanie s preukázateľným vecným súvisom so zamestnávateľom. V ostatných prípadoch má byť podľa zákonodarcov postačujúca iná forma právnej ochrany. Druhou veľkou zmenou je možnosť zamestnávateľa žiadať preskúmanie poskytnutej ochrany.

Predsedníčka úradu Zuzana Dlugošová označila návrh za krok, ktorý môže viesť k oslabeniu nezávislosti ochrany a dokonca k zastrašovaniu oznamovateľov. Tvrdí, že reforma nie je motivovaná odbornými argumentmi, ale politickým zámerom oslabiť inštitúciu, ktorá sa viackrát dostala do konfliktu s vládou. Koalícia argumentuje snahou o zefektívnenie systému a zjednotenie ochrany obetí trestných činov a oznamovateľov.

Vládna koalícia však zdôrazňuje, že pripravovaná novela nie je útokom na Úrad na ochranu oznamovateľov, ale je súčasťou širšej konsolidácie štátnej správy. Podpredseda parlamentu Tibor Gašpar (Smer) argumentuje hlavne dvoma dôvodmi.

Po prvé, úrad sa formálne neruší a len rozširuje svoje pôsobenie. A po druhé, zlučovanie agend má zefektívniť prevádzku a ušetriť verejné zdroje. Podľa vyjadrenia Gašpara však nejde len o technokratickú záležitosť, keďže potrebu novely tohto zákona obhajuje aj poukazovaním na fungovanie tohto úradu, ktoré sa dostalo do rozporu s pôvodným účelom.

V centre totiž stojí kauza skupiny policajných vyšetrovateľov známych ako čurillovci, ktorých ochranu považuje Gašpar za príklad zneužitia legislatívy. Podľa neho neexistoval relevantný súvis medzi podaným oznámením a zamestnávateľom, čo má dokazovať, že dnešné nastavenie neprimerane zvýhodňuje oznamovateľov.

Novela má preto posilniť pozíciu zamestnávateľov, umožniť revíziu poskytnutej ochrany a vyvažovať vzťahy, ktoré boli podľa neho v plnej nahote odhalené ako nevyvážené.

Spochybnenie nezávislosti predsedníčky úradu

Poslanec Richard Glück (Smer) pri obhajobe novely explicitne spochybňuje aj nezávislosť predsedníčky úradu Zuzany Dlugošovej. Poukazuje na to, že jej manžel dvakrát kandidoval za Progresívne Slovensko. Tieto rodinné väzby preto spochybňujú dôveryhodnosť úradu aj jeho nezávislé rozhodovanie.

Z jeho pohľadu je preto problematické, že vedenie úradu môže byť vnímané ako hodnotovo a politicky previazané s opozíciou, čo sa podľa neho prejavuje aj v tom, ako úrad komunikuje.

Gašpar túto líniu dopĺňa tvrdením, že Dlugošová nekonala dostatočne objektívne ani v situácii, keď sa podľa neho žiadalo iniciovať prehodnotenie sporných prokurátorských rozhodnutí. V ich spoločnej interpretácii tak vzniká obraz inštitúcie, ktorá stratila smer a vedenie, ktoré si neplní rolu nestranného správcu citlivej agendy.

Podpredseda parlamentu zároveň pripúšťa aj výmenu predsedníčky Úradu na ochranu oznamovateľov, keďže vznikne nový úrad spojením s ďalšími inštitúciami, napríklad s Úradom na ochranu osobných údajov. Tvrdí, že koalícia k Zuzane Dlugošovej nemá dôveru, keďže podľa neho neháji úrad v súlade so zákonom a údajne presadzuje ochranu aj v prípadoch, ktoré sú v rozpore s účelom legislatívy.

Zároveň pripomína, že keď podobné výmeny robila predošlá vláda, označovala ich za očistu spoločnosti. „Keď ich robíme my, hovoria o čistkách,“ poznamenáva. Ako príklad spomína voľbu Daniela Lipšica za špeciálneho prokurátora, ktorú podľa neho umožnili účelové zmeny zákonov. Tvrdí, že médiá vtedy situáciu interpretovali inak než dnes, čo považuje za selektívny prístup.

Gašpar zdôrazňuje, že súčasná vláda postupuje pri výmenách v súlade so zákonom a svojimi kompetenciami.

Konsolidácia ako zámienka na personálne čistky

Mimovládky kritizujúce novelu zákona argumentujú, že agendu odškodňovania obetí trestných činov bolo možné pridať úradu aj bez jeho transformovania. Teda bez kroku, ktorý automaticky spôsobí výmenu vedenia. Práve tento fakt živia pochybnosti, že konsolidácia je iba rétorický rámec a cieľom je odstrániť Dlugošovú spôsobom, ktorý obchádza zákonné dôvody na odvolanie.

„Zákon sa stane bezzubý a nefunkčný,” hovorí riaditeľka Nadácie Zastavme korupciu Zuzana Petková s tým, že ak zamestnanec ministerstva podá trestné oznámenie pre korupciu napríklad v štátnej nemocnici, zákon ho neochráni.

Mimovládka spustila štafetový protest, v ktorom sa striedajú whistlebloweri [osoba, ktorá v dobrej viere urobí oznámenie o protispoločenskej činnosti, o ktorej sa dozvedela v súvislosti so svojou prácou, pozn. red.] a osobnosti občianskej spoločnosti. Symbolicky tým hovoria, že systém ochrany oznamovateľov nepatrí politikom, ale spoločnosti a že jeho nezávislosť je dôležitejšia než politické pohodlie.

Polemika okolo spomínaného úradu odhaľuje dve roviny predloženej novely. Navonok vláda presadzuje konsolidáciu, vnútorne však používa argumenty o „zneužívaní ochrany“ a „politickom zafarbení“. Pochybnosti o nestrannosti Dlugošovej, či už opodstatnené alebo účelovo vytvorené, tak slúžia ako kľúčový naratívny rámec, ktorý má legitimizovať výmenu vedenia úradu. A práve preto zostáva otázka nezávislosti tejto inštitúcie otvorená ešte viac, ako pred samotnou novelou.