Bohužiaľ, podľa reakcií európskych predstaviteľov tieto slová nepadli na úrodnú pôdu. To nám však nezabráni pozrieť sa, čo hovoria čísla a fakty. Práve racionálna analýza nám totiž umožní vyslobodiť sa zo zajatia vlastných falošných predstáv. Hlavnú príčinu európskeho zaslepenia možno lapidárne zhrnúť takto: Európania vidia svet tak, ako si ho predstavujú, a nie taký, aký skutočne je.
Peniaze, ktoré nie sú
Začnime po poriadku pri peniazoch. Európska únia poskytla za necelé štyri roky od začiatku otvoreného konfliktu podľa odhadov súhrnnú pomoc približne vo výške 187 miliárd eur. Sama osebe sa táto suma zdá astronomická. Je to viac ako ročný HDP Slovenska [objem HDP nominálne v bežných cenách dosiahol v roku 2024 necelých 130 miliárd eur, pozn. red.] a takmer tretina Marshallovho plánu v prepočte na dnešné ceny.
Na druhej strane je to oveľa menej, než vynakladá Rusko. Na rok 2025 má ruský rozpočet schválené výdavky na úrovni 119 až 137 miliárd eur. Európa tak v skutočnosti nedáva ani rovnakú sumu, akú vynakladá Rusko. Vanceov výrok bol teda k starému kontinentu ešte milosrdný. Európa neposiela dosť peňazí, aby mohla očakávať výraznú zmenu na fronte. Aj keby výdavky zvýšila, iba by dorovnala to, čo dáva Rusko. Európa by musela poslať oveľa viac.
A tu nastáva ďalší problém: starý kontinent tieto peniaze nemá. Žiadny štát si politicky nemôže dovoliť zvýšiť dane ani škrtnúť vo vlastných rozpočtoch. Jedinou možnosťou tak zostáva požičať si. To v čase, keď ratingové agentúry znižujú hodnotenie dlhu Francúzska, nie je práve dobrý nápad.
Zbrane bez stratégie
Druhá ilúzia sa týka zbraní. Keď sa na situáciu pozrieme podrobnejšie, zistíme, že nejde o jednu ilúziu, ale o celý súbor falošných predstáv. Prvú možno označiť za neustálu honbu za „gamechangerom“ celej vojny.
Na začiatku to boli turecké drony Bayraktar, ktoré mali vyhrať vojnu. Nasledovali tanky Abrams a nemecké tanky Leopard. Otáľanie niektorých krajín s ich dodaním sa pritom vysvetľovalo tým, že ide o také mocné zbrane, ktoré automaticky zvrátia vývoj vojny, a že niektoré krajiny váhajú, či dokážu uniesť túto historickú zodpovednosť.
Pravda sa však vyfarbila oveľa prozaickejšie. Dodávky leopardov a abramsov sa ukázali ako zlý nápad, pretože tieto ťažké tanky sú na bojisku ovládanom dronmi a presnou muníciou príliš drahé, príliš zložité na údržbu a príliš zraniteľné, aby ich prínos zodpovedal nákladom.
Rovnako sa skončila aj požiadavka na rakety Tomahawk, ktoré sa na Ukrajine nakoniec vôbec nepoužijú. Všetky tieto mediálne „gamechangery“ ukazujú, že Európa ich využívala skôr ako vnútropolitické PR. Išlo o spôsob, ako ospravedlniť pomoc a udržať zdanie zmysluplného pokračovania v boji. To najpodstatnejšie však chýbalo: premyslená vojenská stratégia.
Na otázku, ako tieto technologické vymoženosti zapadajú do celkovej koncepcie vedenia vojny, už čas nezostal. Európa si pletie hlasitosť so stratégiou: viac vyhlásení, viac odsúdení, viac sankcií, ale len málo zmien v samotnej rovnováhe síl, ktoré by sa skutočne prejavili na fronte.
Starý kontinent navyše podcenil rozmer výroby zbraní a munície. Na začiatku vojny sa tento problém schovával za vyprázdňovanie vlastných vojenských skladov. Postupom času sa však ukázalo, že zbrojné kapacity Ruska a Európy sú na úplne inej úrovni.
Rusko nedalo Európe lekciu len z dôležitosti priemyselnej produkcie, ale predovšetkým z využitia tejto výhody v stratégii. Od roku 2023 otvorene uprednostňuje likvidáciu ukrajinskej živej sily pred územnými ziskami: jeho stratégia „mlynčeka na mäso“ má zomlieť ukrajinskú armádu, nie posúvať hranice. Európski politici však tento fakt odmietajú pripustiť a s obľubou tvrdia, že ruské postupy sú „minimálne“.
Akoby to bol dôkaz ruskej slabosti, a nie zámeru. Aby svoje publikum zmiatli ešte viac, dodávajú, že musíme horúčkovito zbrojiť, inak ruská armáda vtrhne do strednej Európy. Pritom im neprekáža, že pri súčasnom tempe ruského postupu by taká invázia nenastala ani za Putinovho života.
Sankcie, ktoré bolia hlavne nás
Posledným osudným omylom je otázka sankcií. EÚ od začiatku invázie v roku 2022 prijala najmenej 19 balíkov sankcií. Prvý balíček vtedy francúzsky minister financií Bruno Le Maire okomentoval slovami, že bude taký silný, že „ruskú ekonomiku zrazí na kolená“. Nestalo sa.
Pôvodná predstava bola, že ekonomický šok donúti ruských občanov obrátiť sa proti Kremľu pre prudký prepad životnej úrovne. Ani tento plán nevyšiel. Neznamená to, že európske sankcie nebolia, ale otras nebol dostatočne silný, aby vyvolal zmenu režimu.
Tu sa ukázala pravá povaha európskeho zaslepenia: keď vytúžený efekt nenastal, namiesto hľadania iných foriem tlaku Únia len ďalej rozširovala sankčné zoznamy.
Podľa štatistík „EU trade with Russia – latest developments“ klesol export EÚ do Ruska medzi prvým štvrťrokom 2022 a druhým štvrťrokom 2025 o 61 percent, zatiaľ čo import z Ruska spadol o 89 percent. Európska únia však nenašla primeranú náhradu za stratu ruských trhov. Vývoz do iných krajín rástol len minimálne.
Rusko naproti tomu dokázalo výpadok exportu rýchlo presmerovať do Indie a Číny. Pretože ide predovšetkým o ropu, plyn a ďalšie suroviny, je takéto presmerovanie oveľa jednoduchšie ako dobývanie nových trhov pre komplexné európske výrobky.
Európa zaslepene dúfala, že sankcie zlomia Rusko, a ignorovala vlastnú stratu prístupu k lacnej energii. Starý kontinent môže Vanceove slová odmietať ako cynizmus alebo povestný americký pragmatizmus, ale oveľa lepšie by urobil, keby ich prijal ako presnú diagnózu svojho mentálneho stavu. Rojkovia totiž nie sú tí, ktorí upozorňujú na realitu, ale tí, ktorí veria, že sa svet zmení len preto, že si to Brusel praje.
