Podľa biskupa Trstenského sa duchovná hĺbka rodí v tichu, blízkosti a odpustení, nie v konzume. Vysvetľuje, prečo je Kristus najmä pre zranených a osamelých, prečo je dôvera najväčším nedostatkovým tovarom dnešnej krajiny a ako môžu malé gestá lásky meniť rodiny aj spoločnosť.
Čo si máme ako veriaci, ale aj ako spoločnosť počas Vianoc pripomínať?
Vianoce sú sviatkami Božej blízkosti. Boh sa v Ježišovi Kristovi stal človekom, aby bol s nami, a to nielen v radosti, ale aj v našich slabostiach a neistotách. Vianoce nám pripomínajú, že Boh nie je vzdialený, ale prítomný uprostred nášho života. Ako spoločnosť by sme mali znovu objaviť hodnotu blízkosti, solidarity a odpustenia. To sú hodnoty, ktoré nerobia z Vianoc sentiment, ale duchovnú silu.
Ako sa dá prežiť duchovná hĺbka Vianoc v čase konzumu a zhonu?
Je to možné len vtedy, ak spomalíme. Ak si dovolíme ticho, modlitbu a stretnutie s druhými nie ako povinnosť, ale ako dar. Vianoce sa nedajú prežiť v nákupnom centre. Rodia sa v tichu Betlehema. Duchovnú hĺbku nájdeme v jednoduchosti: pri jasličkách, v spoločnej modlitbe, v pohľade na toho, kto potrebuje našu blízkosť. Tam sa dotýkame skutočného Boha.
Dnešný človek často zápasí so strachom a neistotou. Aké posolstvo mu môže priniesť narodenie Krista?
Kristus prichádza práve do sveta strachu a neistoty. Evanjelium nám hovorí, že nebo sa otvorilo nad pastiermi, teda nad obyčajnými, zraniteľnými ľuďmi. Boh sa nenarodil v paláci, ale v maštali. To znamená, že nik nie je mimo Božieho záujmu. Ježiš je Božou odpoveďou na náš strach – nie slovom, ale prítomnosťou. On je Emanuel, Boh s nami.
Mnohí hovoria, že Vianoce už strácajú svoj duchovný význam. Je to podľa vás skutočne tak?
Určite ho nestrácajú, len sme ho často prekryli množstvom iných vecí. Duchovný význam Vianoc sa nestratí, kým sa nájde aspoň jeden človek, ktorý sa s vierou zastaví pred jasličkami. Na druhej strane je to aj výzva pre nás, aby sme Vianociam vrátili ich pravý obsah. Nie zakazovaním radosti, ale jej prehĺbením. Pozývam aj ku konkrétnostiam: majte doma takzvaný „betlehem“, kde budú zobrazení dieťa Ježiš, Panna Mária, svätý Jozef, pastieri a mudrci, lebo pravým zmyslom Vianoc je Ježiš.
Ako by mali Vianoce prežívať ľudia, ktorí sa cítia osamelo alebo stratili vieru?
Pre nich sa Kristus narodil azda najviac. Boh prichádza práve do ticha, do prázdnoty, do rán, ktoré sa ťažko hoja. Vianoce nie sú odmenou za dokonalosť, ale darom pre tých, ktorí túžia po svetle. Aj malá modlitba, aj pohľad na betlehem môžu byť začiatkom nového života.
Kto sa cíti sám, nech vie, že Boh prichádza ako Dieťa, ktoré potrebuje našu náruč a starostlivosť a zároveň ju ponúka. Dnes má Ježiš naše oči, naše ruky a nohy. Ak je v našom okolí osamelý človek, prosím, nenechajte ho samotného. Prineste mu malý darček, zaspievajte koledy, pozvite ho k vám domov... Buďme kreatívni v láske k núdznym.
Slovensko prežíva náročné obdobie – vo vzduchu cítiť rozdelenie, napätie, neistotu. Ako to vnímate vy?
S bolesťou, ale aj s nádejou. Naše spoločenské rany sú hlboké, no nie sú nevyliečiteľné. Vidím, že mnohí ľudia túžia po pravde, po pokoji, po dôstojnosti. To je dobré znamenie. Myslím, že potrebujeme menej kriku a viac počúvania, menej obviňovania a viac odpustenia. Bez týchto darov nebude ani spoločenský pokoj. Nádej vkladám do malých komunít v našich obciach, v mestských štvrtiach. Tam je človek bližšie človeku. Rozvíjajme kultúru stretávania, záujmu a pomoci.
Čo je v našej krajine podľa vás najväčším problémom?
Strata dôvery. Dôvery v druhých, v inštitúcie, niekedy aj v seba. Keď sa rozpadá dôvera, rastú strach a agresivita. A práve dôvera je základom všetkého – rodiny, spoločenstva, Cirkvi aj štátu. Musíme ju obnovovať malými krokmi: úprimnosťou, otvorenosťou a schopnosťou niesť zodpovednosť.
Môžu Vianoce niečo z tohto napätia uzdraviť?
Áno, ak ich prežijeme ako stretnutie, nie ako únik. Ak dovolíme, aby sa Kristus narodil aj v našich rozdeleniach. Najlepším liekom je odpustenie, a to osobné, rodinné aj spoločenské. Vianoce nám pripomínajú, že Boh priniesol pokoj a odpustenie pre človeka. Teraz je rad na nás, aby sme sa zmierili medzi sebou, ale dali priestor aj Bohu.
Ako sa dá hovoriť o nádeji, keď vo svete stále prebiehajú vojny a utrpenie?
Práve v utrpení sa ukazuje pravá nádej. Nie je to naivný optimizmus, ale viera, že Boh nenecháva svet napospas zlu. Dieťa v jasliach je znakom, že Boh vstupuje do histórie nie ako mocný vládca, ale ako ten, kto trpí s nami. Kresťanská nádej nevyrastá zo zbraní, ale z lásky, ktorá sa nikdy nevzdáva. Pamätajme, že všetci nesieme v sebe záväzok byť nástrojom pokoja. Vojny nevznikajú na frontoch, ale v ľudských srdciach.
Vnímate, že sa ľudia počas sviatkov k viere viac vracajú? Alebo naopak, že sa od nej vzďaľujú?
Vidím oboje. Niektorí prídu do kostola možno len raz do roka a to je príležitosť ich osloviť. Nie je to čas na výčitku. Vianoce otvárajú srdcia. Ak niekto prichádza s túžbou, aj malou, Boh ju berie vážne. Dôležité je, aby sme takýchto ľudí prijali s láskou, a nie so súdom.
Ako si vy osobne pripravujete srdce na Vianoce?
Povinností je dosť, ale snažím sa mať každý deň chvíľu, keď som len pred Pánom bez slov, bez plánov. A potom aj službou, stretnutiami s ľuďmi, ktorí to majú ťažšie. Práve oni ma učia, čo znamená, že Boh sa stal človekom.
Pamätáte si na nejaký najkrajší vianočný zážitok z detstva?
Je zaujímavé, že najkrajšie spomienky sa mi nevynárajú s veľkými a bohatými darčekmi, ale s jednoduchými Vianocami doma. Bez prebytku, ale s veľkou radosťou. Najkrajší okamih, ktorý si zachovávam dodnes, je, keď nám rodičia dávali medom krížik na čelo so slovami, aby sme boli dobrí ako ten med. Dnes ja najskôr robím krížiky na čele mojim bratom biskupom, kňazom a rehoľným sestrám, s ktorými máme štedrú večeru, a potom pán biskup Andrej Imrich dá krížik na čelo mne.
Máte ešte nejaký osobný rituál alebo zvyk, bez ktorého si Vianoce neviete predstaviť?
Štedrá večera vždy začína modlitbou a čítaním z Biblie o narodení Pána Ježiša. Potom nasleduje spomínané požehnanie – krížik na čelo s medom. Z detstva som si priniesol zvyk, že štedrá večera je bez mäsitého pokrmu, teda ryba, kapustnica, zemiaky, huby, ale nie mäso. Mne sa to veľmi páči, lebo je v tom kúsok zrieknutia, aby som sa pripodobnil Ježišovi, ktorý sa narodil do chudoby a jednoduchosti.
Ako vyzerá Štedrý deň biskupa?
Jednoducho. Som veľmi vďačný za rehoľné sestry, ktoré na biskupskom úrade pripravia štedrú večeru. Pred štedrou večerou slávim svätú omšu vo farnosti s rodinami a deťmi. Tento rok to bude v Poprade. Potom máme štedrú večeru na biskupskom úrade pri krbe a vianočnom stromčeku s mojimi najbližšími spolupracovníkmi. Som za nich nesmierne vďačný. Je to krásny čas modlitby, radosti, smiechu, darčekov... A potom idem na polnočnú svätú omšu.
Stihnete si počas sviatkov oddýchnuť alebo ich prežívate najmä v službe?
Vianoce sú pre biskupa predovšetkým službou – sväté omše, stretnutia, povzbudenia. Ale aj v tej službe je veľký pokoj. Potom sú dni medzi sviatkom Božieho narodenia a Novým rokom, keď je čas aj na oddych, ktorý veľmi potrebujem.