Sunniti posilňujú šíitov
Ako však odhalila reportáž izraelskej verejnoprávnej televízie Kan News, oddiely hamaských brigád vcelku prechádzajú pod velenie špeciálnych síl libanonských militantov. Radwan má na druhej strane od 2 500 do tritisíc bojovníkov a celková sila Hizballáhu sa odhaduje na 40-tisíc militantov. K šiítskému hnutiu sa však hlásia rôzne bojové formácie a štruktúra velenia je preto značne decentralizovaná.
Hnutie spustilo sériu cezhraničných útokov už 8. októbra 2023, teda len deň po útoku Hamasu a ďalších skupín na juh Izraela. V septembri 2024 sa stalo terčom známych výbuchov pagerov a izraelská armáda neskôr zabila jeho generálneho tajomníka Hasana Nasralláha.
Cezhraničné prestrelky prerástli 1. októbra 2024 do otvorenej invázie Izraela na územie Libanonu, pričom vojaci militantov v niekoľkých vlnách útokov značne oslabili. Od 27. novembra zároveň platilo prímerie, v rámci ktorého mal Hizballáh presunúť bojovníkov a techniku na sever od rieky Litání, asi 30 kilometrov od hranice s Izraelom.
Prímerie po niekoľkých porušeniach z oboch strán predĺžili do 18. februára s tým, že sa izraelská armáda stiahla z celého obsadeného územia – s výnimkou piatich kontrolných bodov.
„Rozhodnutie Hizballáhu povoliť Hamasu pripojiť sa k existujúcej vojenskej sile vyplýva z toho, že organizácia si uvedomuje, že po vojne s Izraelom už nie je vojensky dostatočne silná,“ tvrdí Kan News.
Palestínski militanti, naopak, posilňujú svoju pozíciu na sever od Izraela v dôsledku toho, že v Pásme Gazy ich rady izraelská armáda v podstate zdecimovala. Už v minulosti Hamas verboval palestínskych utečencov, ktorých do Libanonu vyhnala prvá izraelsko-arabská vojna (1948), známa v arabských kruhoch ako Nakba (Katastrofa).
„Vo výsledku to mení elitné sily Radwan z libanonských šiítskych na palestínske,“ poznamenal analytický kanál Sons of Jerusalem na platforme Telegram. Ten citoval aj správu Kan News, že aktivity Hamasu sa sústreďujú v mestách Sidón, Tyros (Súr) a Tripolis (Tarábulus).
Spájanie milícií sunnitov a šiítov [dvoch základných vetiev islamu, pozn. red.] nie je v kontexte izraelsko-arabského konfliktu prekvapivé. Jednotlivé skupiny sú viac než ochotné zahodiť svoje teologické spory za hlavu v mene jednotného postupu proti nepriateľovi, ktorého označujú frázou „sionistický okupačný režim“.
Rozpad osi odporu
Konkrétne dôvody týchto presunov protiizraelských ozbrojencov zatiaľ nie sú známe. Obe zoskupenia sa však hlásia k takzvanej osi odporu – koalícii militantných či teroristických skupín, ktorých kroky koordinujú špeciálne sily Quds iránskych Islamských revolučných gárd.
Súčasťou „osi odporu“ bolo aj šiítske militantné hnutie Ansár Alláh v západnom Jemene, ktoré od roku 2014 ovládajú hlavné mesto Saná. Slovenskému čitateľovi sú známejší pod názvom húsíovia, tento neoficiálny názov pochádza z rodového mena zakladateľov organizácie – na jej čele dodnes stojí vodca Abdulmalik al-Húthí.
Od začiatku vojny v Pásme Gazy začali militanti útočiť na nákladné lode plaviace sa cez prieliv Báb el-Mandeb medzi Červeným morom a Adenským zálivom. V marci tohto roka preto USA uskutočnili rozsiahly letecký útok – o ktorom predstavitelia komunikovali cez aplikáciu Signal.
Nedávno však anonymný iránsky predstaviteľ pre denník Telegraph priznal, že húsíovia sa od „osi odporu“ de facto odpojili a prestali prijímať rozkazy z Teheránu. „Húsíovia sa od istého času odtrhli a teraz sú skutočnými rebelmi,“ povedal zdroj britskému denníku.
„Neposlúchajú Teherán tak, ako to robili predtým,“ pokračoval s tým, že nejde len o húsíov. „Nie sú to len húsíovia – niektoré skupiny v Iraku sa tiež správajú, ako keby sme s nimi nikdy nemali žiadny kontakt,“ dodal s odkazom na šiítske milície zastrešované organizáciou Katá’ib Hizballáh.
Ako poznamenal Telegraph, po štyroch dekádach budovania „osi odporu“ o ňu Teherán v podstate prišiel, a to práve v súvislosti s vojnou proti Izraelu. Najmä vďaka tejto militantnej koalícii bola islamská republika schopná vystupovať ako regionálna mocnosť, a to predovšetkým voči Izraelu či Saudskej Arábii.
Oslabenie koordinácie militantných skupín, nedávna vodná kríza či rastúce napätie medzi iránskou armádou a Revolučnými gardami však spôsobujú, že Irán sa opäť vzďaľuje od pomyselného piedestálu regionálnej veľmoci či hegemóna. Šiítsky režim je preto zrejme nútený k nezvyčajným krokom, ako napríklad spájanie hnutí, ktoré by za iných okolností stáli v opozícii.
