Španielom stačí rozpočtové provizórium. A vcelku prosperujú

Kedysi bolo „eskom“ v skratke PIIGS, ktorá reprezentovala európske štáty s katastrofálnou fiškálnou situáciou.

Pedro Sanchez. Foto: Kike Rincon/Europa Press via Getty Images

V súčasnosti má Španielsko odhadovaný ekonomický rast 2,9 percenta na rok 2025, čo z neho robí jednu z najrýchlejšie rastúcich vyspelých ekonomík. Francúzsko s rastom 0,7 percenta a Nemecko už tretí rok na hrane recesie s aktuálnou hodnotou rastu 0,2 percenta môžu ticho závidieť.

Zaujímavosťou je, že Španielsko už druhý rok funguje v rozpočtovom provizóriu. Na roky 2024 ani 2025 sa vláde nepodarilo rozpočet schváliť, takže prerolovali rozpočet z roku 2023. V čom tkvie háčik španielskej ekonomiky?

Španielsko vyšlo z fiškálnej krízy spred 15 rokov ako ekonomika mnohých rozporov. Na jednej strane slušný rast, na druhej strane stále vysoká nezamestnanosť presahujúca 10 percent, ktorá v posledných mesiacoch mierne rastie.

Nízke ceny energií vďaka veľkému podielu obnoviteľných zdrojov a slabému zosieťovaniu so zvyškom kontinentu, na druhej strane katastrofálny blackout. Aktuálny rozpočtový deficit (−2,6 percenta) je na úrovni priemeru eurozóny a klesá už piaty rok za sebou. No verejný dlh dosahuje 103 percent HDP, čo zo Španielska robí piatu najzadlženejšiu krajinu Únie. Pritom v roku 2008 malo dlh len vo výške 36 percent HDP. Zároveň treba dodať aj to, že v roku 2021 to bolo až 116 percent.

Aktuálny verejný dlh štátov EÚ v pomere k HDP. Zdroj: Eurostat

Demografickej kríze čelí Španielsko náborom imigrantov, najmä z jazykovo príbuznej Južnej Ameriky. Až dve tretiny nových zamestnancov z rokov 2019 až 2024 sú cudzinci. No opäť je tu aj opačný pohľad s argumentom, že miera nezamestnanosti ľudí pod 25 rokov je s hodnotou 24 percent po Estónsku druhá najvyššia v Európe.

Vysoký prílev imigrantov zároveň pomáha vysvetliť slušný rast celkového španielskeho HDP. Pri prepočte na jedného obyvateľa je rast stále solídny, no náskok pred ostatnými krajinami už nie je taký zreteľný.

Španielsko nielen dominuje európskemu turizmu s 85 miliónmi návštev (druhé Taliansko navštívilo „len“ 57 miliónov turistov), ale s takmer dvomi miliónmi vyrobených kusov je po Nemecku druhým najväčším výrobcom áut na kontinente.

Kým v EÚ narástli mzdové náklady medzi rokmi 2008 až 2024 v priemere o 55 percent (na Slovensku o 164 percent), v Španielsku iba o 31 percent. To na svetlej strane faktu znamená, že španielske podniky čelili menšiemu rastu nákladov, na tej temnej zasa to, že reálne príjmy Španielov rástli od finančnej krízy len veľmi pomaly.

Treba zmieniť aj klasického kostlivca v nejednej európskej ekonomickej skrini – zásahy ECB. Španielsko je od krízy 2009 na strane príjemcu explicitnej aj implicitnej pomoci zo strany EÚ a najmä centrálnej banky eurosystému.

Počas krízy získal španielsky bankový sektor úverovú linku vo výške okolo 100 miliárd eur. Reálne sa vyplatilo okolo 40 miliárd eur, z ktorých doteraz Španielsko splatilo už tri štvrtiny. Španielske vlády však naďalej ťažia z toho, že ECB nákupmi štátnych dlhopisov zabraňuje prudkému nárastu úrokových sadzieb na španielskom dlhu.

Obzvlášť to bolo vidieť v júli 2022, keď ECB dočasne prudko zvýšila nákupy španielskych a talianskych dlhopisov, aby počas „inflačného leta“ zabránila panike na trhu. Podľa akademických odhadov kvantitatívne uvoľňovanie ECB počas rokov 2015 až 2022 ušetrilo Španielsku 78 až 131 miliárd eur.

Španielsky minister financií za Socialistickú stranu sa síce na webe MMF hlasne potľapkáva po ramene a píše o úspechu, ktorý dosiahli vďaka tomu, že „nesiahli po uťahovaní opaskov“ a „vytvorili pre ľudí záchytnú sieť“, no nezmieňuje sa o tom, ako španielske verejné financie visia na gumičke z ECB.

Gumičke, ktorej cenu eróziou eura a zvýšenou infláciou platíme aj my. I keď pri pohľade na slovenské verejné financie netreba príliš vyskakovať. V záchrannej sieti ECB sa môže veľmi ľahko ocitnúť aj Slovensko.