Americké spoločnosti však z Ruska ropu v podstate nenakupujú. V tomto smere je efekt nových sankcií nulový.
Omnoho podstatnejšia je ich úloha z medzinárodného pohľadu. Hoci Biely dom nemôže zahraničným subjektom prikázať, aby s Rosnefťou a Lukoilom neobchodovali, dokáže postaviť dostatočne veľkého strašiaka na to, aby tak firmy v Číne, Indii či Európe urobili samy.
Schválený dokument totiž obsahuje odsek, v ktorom stojí, že USA môžu svoje sankcie rozšíriť aj na tie spoločnosti v tretích štátoch, ktoré pokračujú v biznise s Lukoilom a Rosnefťou. Alebo na tie, ktoré sprostredkujú výmenu platieb za dodávky ropy, teda najmä banky.
Znamená to, že aj keby sa jednotlivé ropné rafinérie nebáli sankčných obmedzení a pokračovali v obchode, finančné domy sa budú zdráhať naďalej prevádzať peniaze na účty ruských dodávateľov. Ak by sa totiž stali terčom sankcií USA a boli odrezané od ich finančného systému a dolára, bolo by to pre ne likvidačné.
Ešte len vstúpili do platnosti a už badať ich vplyv
Zrak celého sveta sa dnes upiera najmä na konanie indických firiem. Nejde o náhodu. Krajina je spoločne s Čínou najvýznamnejším ruským zákazníkom, no zároveň má pomerne silné obchodné vzťahy aj so západnými krajinami, takže americký tlak na ňu môže platiť.
India pred vojnou nenakupovala z Ruska takmer žiadnu ropu, po jej začiatku a uvalení západných sankcií si tamojšie spoločnosti dokázali od Rusov vyrokovať aj dvojciferné zľavy, vďaka čomu import stúpol o tisícky percent. Vlani denne odobrala v priemere takmer 1,8 milióna barelov, čo je viac než tretina jej potrieb.
Carnegieho nadácia pre medzinárodný mier však už deň pred vstupom sankcií do platnosti informovala, že nákupy ruskej ropy Indiou na prelome októbra a novembra výrazne klesli. Približne o tretinu. Zatiaľ čo 3. či 10. augusta, keď ešte neplatili sankcie ani americké 25-percentné dodatočné sadzby na indický tovar (ako trest za obchod s Ruskom), importovala krajina okolo 1,5 milióna barelov denne, v posledných dvoch meraných dňoch sa objem pohyboval „len“ okolo jedného milióna.
Analytička CEIP Vrinda Sahaiová dodáva, že indické rafinérie po prvom šoku zvýšili nákupy ruskej ropy, aby sa pred vstupom sankcií do platnosti zásobili na istý čas vopred. To dokresľuje aj informácia, s ktorou prišla koncom mesiaca agentúra Reuters. Tá informovala, že priemerný denný dovoz ropy z Ruska do Indie sa bude v novembri pohybovať niekde okolo čísla 1,8 až 1,9 milióna barelov, čo je najviac za takmer pol roka.
To, že dovoz ruskej ropy v ďalších týždňoch po uvalení sankcií pravdepodobne klesne, však naznačujú ďalšie správy. Indický konglomerát Reliance Industries, ktorý zodpovedá za približne polovicu tokov ruskej ropy do krajiny, uviedol, že prestáva dovážať ruskú ropu pre svoju rafinériu v Jamnagare. Média zase medzičasom informovali, že indické spoločnosti rušili veľkú časť decembrových objednávok.
Efekt bude iba dočasný. Sankcie ani clá nie sú novým kolesom
Príčinou obáv a konania indických obchodníkov nie sú len sekundárne sankcie, ale aj clá, ktoré Biely dom uvalil na Naí Dillí za obchodovanie s Moskvou, či nedávna legislatíva Európskej únie, ktorá zakazuje dovoz produktov vyrobených z ropy ruského pôvodu.
Indické rafinérie tak čelia istému tlaku z troch strán – nielen zo strany Washingtonu a (nepriamo) Bruselu, ale aj indických exportérov do USA, ktorých zaťažujú 25-percentné clá, prípadne časti domáceho politického spektra.
Napriek tomu sa nedá očakávať, že by sa krajina zásadne odklonila od ruskej ropy. Tento záver podporuje niekoľko argumentov.
Prvým je fakt, že ropa je komodita, s ktorou sa veľmi ľahko obchoduje. Rusi jej majú toľko, že z trhu len tak ľahko nezmizne. Jednoducho, ak ju Indovia budú kupovať v menšom meradle, predajú ju inde, hoci pravdepodobne s istými zľavami, čo je daň za menej atraktívny imidž krajiny pôvodu.
Môže sa napríklad stať, že štáty, ktoré samy ropu produkujú, si budú lacnejšiu ruskú komoditu dovážať pre vlastné potreby a svoje zásoby drahšie predávať do Európy, čo sa už do istej miery deje – príkladom nie je len Turecko či Azerbajdžan, ale najmä štáty Blízkeho východu, ako Saudská Arábia či Spojené arabské emiráty.
Koniec koncov to, že sa dodávky Lukoilu a Rosnefti nevyparia, ukazujú očakávania obchodníkov na komoditnom trhu. Ak by rátali s tým, že zrazu bude globálna ponuka o pár percent nižšia, prišiel by pomerne významný rast cien. Nič také sa nedeje. Hoci sprvoti poskočili o pár percent, naďalej pokračujú v dlhodobom klesajúcom trende.
Ak sa navyše na dilemu indických rafinérií pozeráme detailnejšie, fakticky ich spomenuté faktory nemusia až tak trápiť.
Ropu totiž nemusia kupovať od Lukoilu a Rosnefti. Stačí, ak v Rusku vznikne nový schránkový prostredník, ktorý bude kupovať ropu od gigantov a predávať ďalej do Indie. Alebo ak obe spoločnosti predajú svoje zásoby iným producentom, ktorí zatiaľ nie sú pod sankciami. Jednoducho, ak ide o peniaze, kreativite sa v medzinárodnom obchode medze nekladú.
Okrem toho sa už teraz vo veľkom deje to, že rafinérie, ktoré z ropy vyrábajú benzín, naftu či motorový olej, primiešavajú do ruskej komodity aj ropu odinakiaľ. Kremeľ zároveň operuje s tieňovou flotilou tankerov, ktorú je náročné sledovať. Pôvod ropy preto nie je príliš náročné falšovať, čím sa uľahčuje predaj produktov Európanom.
Osemnásty balík sankcií, ktorý zakazuje krajinám EÚ importovať z tretích krajín naftu či benzín rafinované z ruskej ropy, predsa platí už od júla, no dáta o indickom importe vôbec nenaznačujú zásadný obrat.
Sahaiová navyše na záver svojej analýzy dopĺňa, že spoločnosť Nayara Energy, ktorá prevádzkuje druhú najväčšiu rafinériu v Indii, bude naďalej dovážať od sankcionovaných subjektov, keďže Rosnefť vlastní takmer polovicu jej akcií. Aj ďalšie indické rafinérie podľa nej už teraz hľadajú cesty, ako pokračovať v nákupoch prostredníctvom nesankcionovaných sprostredkovateľov.
