Ak raz Únia dostane chuť na obmedzenie plastov v potravinách, bude to zaujímavé sústo

Regulátori sa budú dostávať do čoraz väčšej dilemy, keď prínos k zdraviu bude nejasný a náklady vysoké. Napríklad v prípade mikroplastov.

V súčasnosti je dokázané, že do ľudského tela sa dostávajú z okolitého prostredia mikro- a nanočastice plastov vdychovaním, prehĺtaním a dokonca aj cez pokožku. Na odpovediach na otázky, koľko ich je, odkiaľ sú a čo spôsobujú, veda ešte len usilovne pracuje.

Existuje silné podozrenie, že mikroplasty v krvnom obehu zvyšujú riziko infarktov a cievnych príhod prostredníctvom zápalových procesov a oxidačného stresu. Je potvrdené, že dokážu prekonať mozgovo-krvnú bariéru [špecializovaná ochranná bunková bariéra medzi krvou a mozgovým tkanivom, pozn. red.], a je podozrenie, že prispievajú k neurodegeneratívnym ochoreniam. Skúmajú sa aj možné negatívne efekty na pľúca či imunitný systém.

Po mikroplastoch preto pokukujú aj regulátori. V októbri tohto roka vydala EFSA – Európsky úrad pre bezpečnosť potravín – prehľad analýz zameraných na uvoľňovanie mikroplastov z potravinových obalov. Z viac ako 1 700 publikácií vybrala 122 najrelevantnejších, ktoré podrobila detailnejšiemu skúmaniu.
Jej záver bol vcelku kritický: „Mnoho publikácií je ovplyvnených metodologickými nedostatkami v testovacích podmienkach v príprave vzoriek a nedostatkami v spoľahlivosti analytických údajov s následkom častého nesprávneho identifikovania a nesprávneho počítania.“

Analýzy podľa nej preukázali, že mikroplasty sa z obalov uvoľňujú najmä vďaka mechanickému namáhaniu (oter). Avšak podľa EFSA „skutočné uvoľňovanie je oveľa nižšie ako výsledky prezentované v mnohých publikáciách“ a „na tomto stupni nie je dostatočný základ na odhad expozície mikroplastov z potravinových obalov počas ich používania“. Nedostatkom mnohých výskumných štúdií bolo napríklad to, že sa zamerali len na minerálne vody vo fľašiach, minimálne skúmali nanoplasty, a výčitky smerovali aj na metodologicky slabú prípravu vzoriek.

Trúfam si napísať, že regulátori EFSA si po tejto vlastnej analýze trocha vydýchli. Nepriamo ňou skonštatovali, že nikto nevie poriadne povedať, koľko mikroplastov sa z potravinových obalov do potravín uvoľňuje, takže zatiaľ nemajú čo regulovať.

Ak raz Európska únia dostane chuť na obmedzenie plastov v potravinách, bude to zaujímavé sústo. Je síce moderné na plasty nadávať, no v našich životoch majú nenahraditeľnú úlohu – obzvlášť v oblasti hygieny potravín.

Mikroplasty sú daňou za to, že naše potraviny sú podstatne menej kontaminované škodcami a mikroorganizmami ako pred sto rokmi a že nám doma a v obchodoch vydržia v nezmenenej kvalite oveľa dlhšie.

Pri niektorých tovaroch existuje drahšia náhrada obalu (sklo a kov), v niektorých prípadoch nie. Prípadné regulácie sa v budúcnosti možno pokúsia zamerať skôr na chemické zloženie a výrobné procesy (minimalizácia oteru či vystaveniu svetlu) než na zákaz plastov. No akákoľvek regulácia bude nákladná a predraží potravinový reťazec, čo je politicky vždy mimoriadne nepopulárne.

Regulátori azda aspoň v tomto prípade budú musieť priznať, že svet je zložitý a maximalizácia ľudského zdravia v úzkom regulačnom kontexte (zníženie rizika mikroplastov) má svoje náklady. Blahobyt spoločnosti veľmi úzko koreluje so zdravím a dĺžkou života a jeho zníženie preto v širšom kontexte vedie k zhoršeniu zdravia. To je rozmer, ktorý regulačná politika často nevníma.