Niekoľko riadkov kódu medzi Európou a totalitou

Mnohým Európanom pripomína pohľad na čínske mestá preplnené kamerami a obyvateľmi, ktorí nepustia telefón z ruky, hoci vedia, že každé ich slovo môže byť odpočúvané, temnú víziu z románu 1984. Veľký čínsky brat dohliada pohodlne a nepretržite.

Európsky kontinent si rád nahovára, že sa ho táto budúcnosť netýka: veď stavia na ochrane súkromia, pluralite názorov a nedôvere voči centralizovanej moci. Neexistuje politika jednej strany ako v Číne.

A predsa napriek dobre známemu pokušeniu štátu a absencii niekoho, kto by kontroloval kontrolórov, sa Európa púšťa do debaty o Chat Control – technológii, ktorá by premenila súkromnú komunikáciu občanov na priestor automatického skenovania štátom definovaného obsahu. Zástancovia túto myšlienku obhajujú rovnakým jazykom ako čínski komunisti: tvrdia, že je to „pre dobro veci“.

Čína ako experimentálne laboratórium

Čínsky príklad ukazuje veľkú schopnosť človeka prispôsobiť sa tejto sociálnej kontrole. Byť slobodný a niesť svoju zodpovednosť je prejavom ľudskej zrelosti. Toto bremeno je však ťažké. Dať ho štátu do rúk je veľké pokušenie. Človek si nájde pohodlné dôvody, napríklad také, že systém sledovania umožní nájsť stratené deti, odhaliť krádeže, regulovať dopravu či potláčať kriminalitu. V podstate to isté, čo sľubuje každý politik. Bezpečný štát.

Čínsky systém však nie je len o kontrole a odchytávaní zločincov či možných politických disidentov. Neustále skenovanie populácie a jej komunikácie umožňuje systému „čítať“ nálady v populácii a následne to využiť na ďalšiu manipuláciu. Aby bola posilnená úloha štátu ako dobrého otca, ktorý sa o všetkých stará.

Systém dokáže odhadnúť, čo práve danú populáciu trápi, napríklad zlá dostupnosť lekárskej starostlivosti v nejakom regióne. Štát na to dokáže zareagovať ešte skôr, ako sa niekto odváži podať oficiálnu sťažnosť. Vďaka tomu potom pomaly, ale isto získava dôveru občanov, že vďaka štátnemu dohľadu je možné všetko vyriešiť.

V takomto systéme si občania nakoniec môžu byť istí jednou vecou: že štát vie, čo ľudí trápi, ešte skôr, ako to vôbec začnú pociťovať. To je snom každého štátneho úradníka.

Čínsky štát však má v ruke ohromný nástroj: nemusí už presviedčať jednotlivcov, keď kontroluje masu. Jednotlivec bude v každom prípade nasledovať stádo vďaka nášmu prirodzenému inštinktu. Sociálne siete sú ako spoločný termostat, ktorý štát reguluje.

Stačí vždy len ľahko upraviť algoritmus tým správnym smerom, aby bolo jasné, ako sa má masa zachovať. Tento spôsob vlády má, samozrejme, aj odvrátenú stranu. Tou je autocenzúra.

Tá sa neodohráva tak, ako bolo predtým bežné v totalitných režimoch, teda pred ostatnými ľuďmi, napríklad pred kolegami z práce, ale odohráva sa v mysli samotného človeka. Čo si môže myslieť a čo nie. Tento rozpoltený stav mysle má vplyv na psychiku človeka.

O mentálny stav jedinca však takým režimom nejde. Ide im o zachovanie ekonomického výkonu. V mnohých profesiách sa to iste dá, ale v tých, ktoré si vyžadujú kreativitu alebo voľnosť ducha, je to veľmi problematické. Pokiaľ sa nemôže rozvinúť osobná tvorivosť jedinca, ktorá si nutne vyžaduje slobodu myslenia, a teda absenciu autocenzúry, nedokáže sa v konečnom dôsledku naplniť ani jeho osobný ekonomický potenciál.

Civilizácia súkromia, ktorá zabúda, odkiaľ prišla

Európa sa aspoň historicky riadila opačnou logikou. Predovšetkým v katolíckej Európe bola spovednica miestom, kde nemá nikto právo počúvať. Spovedné tajomstvo je staršie ako väčšina európskych štátov.

Cirkev tak bola jedna z prvých inštitúcií, ktorá uznala, že človek potrebuje priestor, kde môže povedať čokoľvek bez toho, aby bol sledovaný. Mohol si uľaviť od toho, čo ťažilo jeho svedomie, a zároveň si mohol byť istý, že to zostane navždy skryté. Veľakrát išlo aj o závažné veci.

Bez tejto praxe je však duchovný rast náročný. Spoveď pripomínala všetkým našu spoločnú krehkosť, ktorá však nepotrebuje verejnosť, aby sa uzdravila. Táto tradícia prežila aj sekularizáciu, renesanciu a modernú demokraciu. Európania chápali, že transparentnosť je pre štáty, nie pre jednotlivcov.

Chat Control však túto logiku obracia naruby. Európa sa tak vedome zbavuje svojej identity. Tento technický prostriedok totiž zavádza mechanizmus klientskeho sledovania. Všetky fotografie, videá alebo texty sú skontrolované ešte skôr, ako sa odošlú.

Služby, ktoré boli postavené na šifrovaní, sa menia na systémy, ktoré poskytnú štátu obsah ešte predtým, než sa zašifruje. Obsah sa porovnáva s vopred pripravenou databázou digitálnych odtlačkov, ktorá má identifikovať zakázaný materiál ešte predtým, než je správa vôbec odoslaná.

Hneď ako sa však zásada šifrovania čo len raz poruší, štát môže rozširovať okruh škodlivých informácií. Po pedofílii príde celkom iste terorizmus. Po terorizme príde boj s dezinformáciami. A po boji s dezinformáciami príde boj proti všetkým názorom, ktoré rozbíjajú spoločnosť. Jedine jednota názoru zaistí národnú, v tomto prípade európsku bezpečnosť. Prízrak orwellovského režimu tak získava viac než jasné kontúry.

Morálne argumenty, ktoré zakrývajú podstatu problému

Zástancovia Chat Control na svoju obhajobu vzkriesia predovšetkým morálne argumenty. Proti ochrane detí sa dá len ťažko namietať. Títo zástancovia svojimi morálnymi argumentmi však zámerne obchádzajú technickú podstatu problému. Nejde o cielené skenovanie, ale o plošné skenovanie.

Všetky informácie budú prepojené s databázou. Aby bol algoritmus účinný, musí z princípu prechádzať všetky správy. Je to röntgen celej spoločnosti. Ochrániť deti možno inými spôsobmi, ako je zavedenie röntgenu celého informačného toku.

Iróniou je, že tento krok prichádza po tom, ako sa preukázalo, že sociálne siete zbierajú dáta, ktoré slúžia na manipuláciu používateľov. Tento zber dát sa dá schovať pod rúško optimalizácie reklamy.

Mnohé škandály ukázali, že sociálne siete sú schopné zásadne ovplyvniť výsledky volieb. A nielen to, sociálne siete stoja za návratom cenzúry do verejného priestoru. Mnoho ľudí získalo túto skúsenosť počas covidu, keď niekoľko nevhodných príspevkov mohlo zapríčiniť zmazanie celého účtu. Tento problém sa dotýkal aj verejne známych a vplyvných účtov.

Mnoho ľudí sa odvtedy poučilo a pochopilo, že tieto platformy nie sú úplne slobodným miestom na výmenu názorov. A tak sa ľudia uchýlili do diskusných skupín cez WhatsApp, Signal alebo Telegram. Tieto skupiny sa tak stali miestom, kde ľudia mohli voľnejšie šíriť svoj obsah, svoje postrehy a názory.

Tento ostrov slobody sa teraz končí. Presnejšie povedané: niekoľko riadkov počítačového kódu nás delí od zásadnej zmeny spoločnosti. Len čo totiž štát začne kontrolovať našu súkromnú komunikáciu, cesta späť už nevedie.