Afganský terorista, rambovia a ukrajinská hrozba

Azylant, ktorý sa legálne zdržiaval v Spojených štátoch, zaútočil blízko Bieleho domu na príslušníkov národnej gardy, jedného jej člena zabil, druhého vážne zranil a sám utrpel vážne zranenia.

Páchateľom bol bývalý príslušník afganských milícií, ktoré v spolupráci s americkými zvláštnymi silami a spravodajskými službami likvidovali talibanských povstalcov a ich podporovateľov.

Jeho súčasný zločin pripomína, aká klamlivá je téza, že Západ si zástupnými vojnami zaisťuje bezpečnosť tým, že drží možné hrozby čo najďalej od svojich hraníc. Je tiež varovaním pred hrozbou, ktorá môže do strednej Európy prísť z rozvrátenej Ukrajiny.

Operácie out of area

Západná intervencia proti afganskému Talibanu sa obhajovala argumentom, že ak sa USA a Európa stretnú s islamistami v strednej Ázii, zastavia tým ich expanziu na západ a odvrátia hrozbu stretu doma na európskej alebo americkej pôde – ako hrozivé memento slúžili útoky z 11. septembra 2001 na newyorské dvojčatá.

Západ chcel tiež šetriť vlastné sily tým, že do boja zapojí miestnych ľudí. Nemecký minister obrany Peter Struck vtedy dokonca vysvetľoval, že za bezpečnosť jeho krajiny treba bojovať „pod Hindukúšom“ a NATO si osvojilo záľubu v operáciách „out of area“, teda mimo severoatlantickú oblasť.

Nič z toho nebola pravda. Predovšetkým Taliban nemal žiadne expanzívne úmysly. V Afganistane síce zaviedol tvrdý islamistický režim, ale o jeho vývoze neuvažoval, za svojimi hranicami neohrozoval nikoho, už vôbec nie Európu alebo USA. Je pravda, že Taliban odmietol Američanom vydať Usámu bin Ládina, ktorého al-Káida podľa Washingtonu spáchala útok na New York.

Autorstvo a okolnosti tohto útoku sú však oveľa menej jednoznačné, ako tvrdila vtedajšia americká propaganda. Zapojení do neho neboli žiadni Afganci, ale predovšetkým Saudi zo Saudskej Arábie, prípadne občania ďalších arabských štátov. Navyše, ako nedávno pripomenul Tucker Carlson, strojcovia atentátu sa v USA pohybovali pod ochranou amerických spravodajských služieb. Rola amerického hlbokého štátu v súvislosti s atentátom tak zostáva stále otvorenou otázkou.

Západná intervencia v Afganistane, podobne ako inde, rozšírila nenávisť na všetky strany. Miestne obyvateľstvo rozdelila na úzku privilegovanú skupinu, ktorá pracovala pre USA a ďalšie okupačné mocnosti, a väčšinovú spoločnosť vystavenú útrapám okupácie. Dosť sa napísalo o tom, že si Západ srdcia okupovaných nezískal. Dokladom ich odporu bol rýchly nástup Talibanu v posledných mesiacoch americkej prítomnosti.

Vyvolení a „špeciálne sily“ pod dohľadom CIA

Ale nenávisť k Západu zasahuje aj jeho niekdajších spolupracovníkov. Dosť z nich bolo ponechaných napospas novému, voči nim nepriateľskému režimu. Ale Západ často stratil lojalitu aj tých, ktorým sa odmenil azylom.

Jedným z nich je aj páchateľ washingtonského útoku spomínaného v úvode tohto článku. Ako príslušník zvláštnych jednotiek „Nula“ patril k niekoľkým tisícom vyvolených, ktorým CIA zaistila prednostné miesta v evakuačných lietadlách. Tieto jednotky nepodliehali ani afganskej vláde, ani štandardnému americkému veleniu, išlo o miestne „špeciálne sily“ pod dohľadom CIA a amerických „špeciálnych“ jednotiek.

Slovo špeciálne tu odkazuje na ľudí vyznačujúcich sa mimoriadnou odolnosťou a zvláštnym tréningom v umení zabíjať – staršia generácia si spomenie na filmový príbeh Ramba. V Afganistane konali často mimo zákona a porušovali akékoľvek pravidlá, často likvidovali iba podozrivých a nepohodlných, a to z príkazu amerických šéfov alebo jednoducho preto, že chceli. Páchateľ washingtonského útoku bol v Afganistane krátko a bez výsledku vyšetrovaný pre vraždu afganských policajtov.

Pokiaľ však vôbec prešiel náročným výcvikom príslušníkov špeciálnych jednotiek, pri vražednom útoku na národných gardistov sa to neprejavilo: vytiahol pištoľ, vystrelil, utekal a bol postrelený. Išlo o čin zúfalého človeka. Bol na drogách a ako kuriér pre Amazon len ťažko živil svoju veľkú rodinu.

Zrejme chcel skoncovať sám so sebou a cestou niekoho pribrať. Niekoho, kto predstavuje krajinu, ktorá mu poskytla útočisko, no zároveň mu vzala dušu.

Vzala dušu? Psychológia ponúka odbornejšie termíny, ako napríklad posttraumatická stresová porucha, ale podstatou je, že mnohí sa bez terapeutickej alebo duchovnej starostlivosti nedokážu vyrovnať s extrémnymi bojovými zážitkami. Návrat nie je jednoduchý ani pre amerických veteránov a tí sa pritom vracajú do života a spoločnosti, ktorú poznajú. Ako je potom na tom Afganec, ktorý so svojimi traumami prichádza do spoločnosti, ktorej nerozumie a ktorá mu nevie poskytnúť dôstojné postavenie?

Spojené štáty opakovane zažívajú, ako sa niekdajší spolubojovníci po príchode do Ameriky menia na zločincov a teroristov, čo však americkým spravodajským službám nebráni využívať ich na najšpinavšiu prácu. Ten istý scenár sa opakuje od Kubáncov (Operácia 40, Alfa 66) cez Vietnamcov (K-9 a gangy vedené bývalým juhovietnamským generálom), Salvadorčanmi (gang MS-13 vedený „špeciálom“ vycvičeným v USA) až k mudžahedínom (al-Káida bola natoľko „poprepletaná“ americkými agentmi, že nčasto nie je jasné, v čom záujme títo ľudia bojovali). Dnes tento boj prehrávajú Afganci, ktorí pôvodne bojovali s mudžahedínmi, než sa sami stali hrozbou amerických a európskych veľkomiest.

Priama hrozba

Až si Západ prizná, že na Ukrajine prehral, môžu sa hrozbou stať aj Ukrajinci. Pohŕdanie liberálnym Západom, ktoré je dlhodobo vlastné banderovským skupinám, bude umocnené zradou, ktorú budú cítiť zo strany Západu po sľuboch všetkej možnej pomoci až do konečného víťazstva nad Ruskom.

Na rozdiel od situácie pred desiatimi rokmi majú dnes tieto skupiny moderné zbrane, bojové skúsenosti a teroristický výcvik od Britov a Američanov. Na pozadí ich nenávisti voči západným zradcom a rozsiahlej ukrajinskej diaspóry, ktorá týmto bojovníkom môže v Európe poskytnúť zázemie, ide o priamu (okamžitú) hrozbu. Hrozbu, ktorú pocítime aj v strednej Európe a ktorú sme si sami vytvorili.