Iste, Vance bol v opozícii voči bývalej Bidenovej politike, ale zároveň je zástupcom amerického štátu a ten – keď vo svete uskutoční nejakú vojnu alebo rozvráti nejakú krajinu – nesie zodpovednosť. Vance ako politik nie je súkromná osoba, ale zástupca USA.

Keby si európski lídri zachovali nejaké zvyšky príčetnosti, možno by namiesto hystérie boli schopní skutočnej a oprávnenej oponentúry, ktorá by pripomenula, že devastačné vojnové, klimatické alebo migračné politiky, ktoré sa v Európe usadili, majú do veľkej miery svoj primárny zdroj v USA.

Keďže naše progresívne kruhy problém v Rumunsku ignorujú a novú stratégiu USA považujú za nepriateľskú, zodpovednosť predchádzajúcej americkej administratívy pri bezprecedentnom rušení volieb v Bukurešti a likvidácii demokracie v krajine EÚ nemá kto pomenovať.

Žiadne nepriateľstvo, ale varovanie

Skutočnosť je taká, že v dokumente sa nehovorí o žiadnom nepriateľstve voči Európe, ale skôr o podpore európskej veľkosti ako svojho spojenca (táto kapitola sa nazýva Promoting European Greatness).

Naše domáce progresívne kruhy to označujú za nepriateľské konanie jednoducho preto, lebo Američania identifikovali problémy Európy, ktoré sú zjavné (od migrácie cez klímu až po eskaláciu rizík smerom k Rusku) a na ktorých je postavená progresívna politika. A keďže táto politika je formovaná na spôsob náboženskej viery a kritik je dlhodobo označovaný za extrémistu, progresívne mozgy z nej nemôžu vycúvať ani vtedy, keď sú zjavné jej deštruktívne dôsledky.

V posledných záchvevoch zdochýnajúcej šelmy im tak nezostáva nič iné, ako kopať okolo seba a démonizovať ako „protieurópskeho“ každého, kto na fatálne zlyhania Európy upozorňuje.

Americký dokument je však pragmatický. Píše sa v ňom: „Americkí predstavitelia zvykli uvažovať o európskych problémoch na spôsob nedostatočných vojenských výdavkov a hospodárskej stagnácie. Je to pravda, ale skutočné problémy Európy sú ešte hlbšie. Kontinentálna Európa [myslí sa tým bez Británie, najbližšieho spojenca USA, pozn. red.] stráca podiel na svetovom HDP – z 25 percent v roku 1990 na dnešných 14 percent – aj pre národné a nadnárodné predpisy, ktoré podkopávajú kreativitu a pracovitosť. Tento ekonomický pokles však zatieňuje skutočná a vážnejšia vyhliadka civilizačného vymazania.“

Dokument nie je žiadnym fašistickým manifestom a už vôbec nie protieurópskym. Je to dokument nášho najsilnejšieho spojenca, ktorý už nemôže viac ignorovať, ako sa európske krídlo NATO rúti do katastrofy, pričom to prirodzene bude mať dôsledky aj pre USA.  

O to viac, ak sa politická sféra v Európe čoraz viac upína k autoritárskemu režimu, podkopáva politickú slobodu, suverenitu a prenasleduje opozíciu.

Migračné politiky menia kontinent na nepoznanie a produkujú konflikty. Spolu s demografiou a stratou národnej identity tak podľa USA hrozí, že o 20 rokov bude kontinent zmenený na nepoznanie. Z toho plynie prirodzená obava: „Preto nie je ani zďaleka jasné, či niektoré európske krajiny budú mať dostatočne silné ekonomiky a armády na to, aby zostali spoľahlivými spojencami“, pričom mnohé krajiny na tejto ceste do pekla „zdvojnásobujú úsilie“.

Nedostatok sebavedomia EÚ a bezohľadnosť USA

„Chceme, aby Európa zostala európskou, aby znovu získala svoje civilizačné sebavedomie a aby sa vzdala svojho neúspešného zamerania na regulácie a dusenie.“

Táto veta neznie ako výzva na opustenie Európy.

Nedostatok sebavedomia je podľa dokumentu najzreteľnejší vo vzťahu Európy a Ruska. Európski spojenci majú prevahu z hľadiska tvrdej sily okrem jadrových zbraní, píše sa v ňom. V dôsledku vojny sú vzťahy s Ruskom oslabené a mnohí Európania považujú Rusko za existenčnú hrozbu. „Riadenie európskych vzťahov s Ruskom si bude vyžadovať značné diplomatické zapojenie USA, a to jednak s cieľom obnoviť strategickú stabilitu na euroázijskej pevnine, ale aj s cieľom zmierniť riziko konfliktu medzi Ruskom a európskymi štátmi.“

„Hlavným záujmom Spojených štátov je vyrokovať urýchlené ukončenie nepriateľských akcií na Ukrajine s cieľom stabilizovať európske ekonomiky, zabrániť neúmyselnej eskalácii alebo rozšíreniu vojny a obnoviť strategickú stabilitu s Ruskom, ako aj umožniť obnovu Ukrajiny po nepriateľských akciách, aby sa zabezpečilo jej prežitie ako životaschopného štátu.“

Spojené štáty skrátka uvažujú ako líder NATO, ktorý nechce vojnu s jadrovou veľmocou, nič viac.

Americkí stratégovia z dlhodobého hľadiska považujú za „viac než pravdepodobné, že najneskôr v priebehu niekoľkých desaťročí sa niektorí členovia NATO stanú väčšinovo neeurópski“. Z toho plynie logická obava, či svoje miesto vo svete ešte budú vidieť v Aliancii.

Práve v tejto časti dokumentu sa najjasnejšie javí, aký zásadný rozdiel nastal v USA po minuloročných voľbách oproti vízii predchádzajúcej administratívy.

Aj to však je veľmi relatívne. Dnes USA pomenúvajú problém, do ktorého nás samy vmanévrovali. Pozitívne by bolo, ak by v tom aspoň už nepokračovali, to však protirečí Trumpovým tlakom, aby sme sa vzdali ruských energonosičov a namiesto toho poslušne prevzali tie americké.

Tento problém je vážny aj voči Slovensku, a to napriek tomu, že premiér Robert Fico sa s Trumpom snažil o dobré vzťahy a patril medzi málo lídrov, ktorí jeho nástup podporovali. Napriek tomu získalo Slovensko v rámci rokovaní s Maďarskom odklad len o jeden rok.

Boli to práve Spojené štáty, ktoré dlhodobo bránili spolupráci medzi Ruskom a Európou (najmä Nemeckom). Brzezinského vízia americkej zahraničnej politiky totiž predpokladá, že takéto spojenectvo by mohlo z Európy (Eurázie) vytvoriť veľmoc a narušiť tak veľmocenské postavenie USA v Európe. A tomu treba zabrániť. Nezdá sa, že by Trump v tomto cúval.

Vojna na Ukrajine a Blízky východ

Niekoľko bodov však pomenovalo diagnózu súčasnej Európy veľmi presne. „Veľká európska väčšina chce podľa Američanov mier, no táto túžba sa nepremieta do politiky, do značnej miery pre podkopávanie demokratických procesov týmito vládami.“

Pre USA je to strategicky dôležité najmä preto, že „európske štáty sa nemôžu reformovať, ak sú uväznené v politickej kríze“. Dokument však deklaruje, že Európa zostáva pre Spojené štáty strategicky a kultúrne životne dôležitá.

„Európske sektory od výroby cez technológie až po energetiku zostávajú medzi najsilnejšími na svete. Európa je domovom špičkového vedeckého výskumu a popredných svetových kultúrnych inštitúcií.“

„Nielenže si nemôžeme dovoliť odpísať Európu,“ završuje svoj postoj smerom k nám americký dokument, „budeme potrebovať silnú Európu, ktorá nám pomôže úspešne konkurovať a bude s nami spolupracovať, aby sme zabránili akémukoľvek protivníkovi ovládnuť Európu.”

Podpora vlasteneckých síl a obnova stability vo vzťahoch s Ruskom

To, čo vyvoláva zdesenie v Európe, sa však nachádza v úplne inej vete: „Amerika povzbudzuje svojich politických spojencov v Európe, aby podporovali toto oživenie ducha, a rastúci vplyv vlasteneckých európskych strán skutočne dáva dôvod na veľký optimizmus.“

Strategický dokument skrátka chce nielen obnovenie stability vo vzťahu s Ruskom, ale chce Európe umožniť aj to, aby dokázala „fungovať ako skupina zjednotených suverénnych národov“.

USA majú na to silný dôvod, pretože Európa tak „prevezme primárnu zodpovednosť za vlastnú obranu bez toho, aby bola ovládaná akoukoľvek nepriateľskou mocnosťou“. Na to je však potrebné „pestovanie odporu voči súčasnej trajektórii Európy v rámci európskych národov“.

Pozitívny je aj výhľad USA smerom k Blízkemu východu, v ktorom sa javia známky rešpektu k nastávajúcemu multipolarizmu. „Naši partneri na Blízkom východe preukazujú svoj záväzok bojovať proti radikalizmu, čo je trend, ktorý by americká politika mala naďalej podporovať.

Na to však bude potrebné upustiť od pomýleného amerického experimentu s nútením týchto národov – najmä monarchií Perzského zálivu –, aby sa vzdali svojich tradícií a historických foriem vlády… Kľúčom k úspešným vzťahom s Blízkym východom je akceptovať región, jeho lídrov a jeho národy také, aké sú, a zároveň spolupracovať v oblastiach spoločného záujmu.“

A to znamená opustenie stratégie „desaťročí neplodných vojen ‚za budovanie národov‘“.