Svet podľa Trumpa: pragmatický imperializmus v narcistickom háve

To, čo sa píše v zásadnom dokumente o zahraničnej politike, je v súlade s tým, čo Trump v úrade zatiaľ podniká: tvrdé presadzovanie amerických záujmov bez ohľadu na pravidlá, podriadenie si Latinskej Ameriky a kolízia s Čínou.

Na druhej strane dáva najavo väčší záujem o Európu, než by sa z posledného roka mohlo zdať. Dokument zároveň formuluje inšpiratívnu vnútornú politiku. Je však poznačený nereálnym odhadom amerických možností a narcistickým dôrazom na Trumpovu výnimočnosť.

Administratíva amerického prezidenta definuje svoj pragmatizmus koncepčným a prekladateľským hlavolamom. Ťažko sa prekladá veta, že americká zahraničná politika má byť „pragmatic without being ‚pragmatist‘, realistic without being ‚realist‘“ (pragmatická bez toho, aby bola pragmatik, realistická bez toho, aby bola realista).

V oboch prípadoch má schválený termín rovnaký význam ako termín odmietnutý, teda realistické a pragmatické konanie. Riešenie poskytuje veta, ktorá hovorí, že stratégia sa nezakladá na žiadnej politickej ideológii a je výlučne vedená tým, „čo Amerike vyhovuje“.

Politický realizmus a pragmatizmus možno totiž chápať aj ako doktríny, ktoré môžu predpisovať určité konanie. Trump si však nechce nechať predpisovať od nikoho nič. Tým, mimochodom, môže zmiesť kritiku politických realistov, ktorí odmietajú bezvýhradnú podporu USA židovskému štátu.

Vo väčšine ohľadov sa však Trump s realizmom prekrýva. Vychádza z primátu národných štátov ako hlavných hráčov, zahraničnú politiku nechce zaťažovať úvahami o demokracii a ľudských právach a sústreďuje sa na málo kľúčových záujmov, ktoré definuje mocensky, teda nie ideologicky či normatívne.

Trumpov dodatok k Monroeovej doktríne

Prvým z týchto záujmov je výlučná kontrola USA nad západnou pologuľou. Trump sa hlási k Monroeovej doktríne, ktorá nepripúšťa, aby si iná veľmoc ako Spojené štáty vytvárala v Kanade či Latinskej Amerike sféru vplyvu. Doktrínu dopĺňa „Trumpovým dodatkom“: americkým rivalom na západnej pologuli zakazuje nielen „rozmiestniť vojakov či čokoľvek, čo by mohlo ohroziť USA, ale aj vlastniť či kontrolovať akékoľvek strategicky dôležité aktívum“.

Dôležitým aktívom môže byť investícia do Panamského prieplavu, železnice, bane či firma dodávajúca do USA. Trumpov dodatok neobmedzuje iba globálnych rivalov USA, ale aj zvrchovanosť latinskoamerických krajín. Ani giganti ako Brazília si v gravitačnom poli USA jednoducho nemôžu dovoliť konať čisto podľa svojich záujmov.

Na porovnanie dodajme, že napríklad takí Rusi nedefinujú svoj záujem voči Ukrajine a ďalším krajinám blízkeho pohraničia zďaleka tak široko. Z hľadiska globálneho rozloženia moci však je americký záujem na kontrole západnej pologule realistický a v dohľadnej budúcnosti nemusí viesť k veľmocenskému konfliktu.

USA kontra Čína v Ázii

Inak je to v druhej prioritnej oblasti – v Ázii. Spojené štáty si na tomto kontinente síce nenárokujú rovnakú dominanciu ako v Latinskej Amerike, ale odopierajú prevahu Číne, ktorú považujú za hrozbu pre svoje ekonomické záujmy v regióne. Spolu s Južnou Kóreou, Japonskom a Austráliou chcú zadržiavať čínsky vplyv a vojensky odstrašovať čínsku inváziu na Taiwan. Zároveň dúfajú, že sa im podarí prevážiť na svoju stranu Indiu.

Otvorenosť Ázie ekonomickým potrebám USA považujú za vec životného národného záujmu.
Inými slovami, čo si USA pre seba nárokujú na západnej pologuli, nie sú pripravené uznať Číne v jej susedstve. Američania sa už realisticky neusilujú o globálnu prevahu, pretože vedia, že na ňu nemajú, ale istia sa regionálnou prevahou na americkom kontinente a zamedzovaním čínskej prevahe vo východnej Ázii.

Rozširovanie NATO je vylúčené

Európa, Blízky východ a Afrika pre Washington také dôležité nie sú. Spôsob, akým hovoria Američania o Európe, je takmer dojemný. Na jednej strane konštatujú jej úpadok: ekonomický (pokles európskej váhy v globálnom HDP z 25 percent v roku 1990 na dnešných 14 percent), politický (nezmyselné regulácie, potláčanie politických slobôd) a civilizačný (masívna neeurópska migrácia, strata sebadôvery).

Na druhej strane chcú, aby sa Európa dala ekonomicky aj civilizačne dohromady. Najlepšie bez bruselských inštitúcií ako „skupina zvrchovaných spojeneckých národov“, ktorá by mala Spojeným štátom poslúžiť ako exportný trh, súčasť dodávateľských reťazcov aj ako dodatočná váha v tlaku na Čínu. Aby sa však Európa dala ekonomicky dohromady, potrebuje okrem iného ruské suroviny a čínsky trh – oboje ide proti americkým záujmom.

Naopak, dokument sa nemýli, keď Európu popisuje ako neschopnú svojprávne konať voči Rusku. Nie div, že Washington považuje za svoju úlohu zaistiť strategickú stabilitu medzi Európou a Ruskom. Samozrejme, že nie je reč o víťazstve Ukrajiny, porážke Ruska a výslovne vylúčené je rozširovanie NATO, o čom sa neustále hovorí v Bruseli.

Naozaj mierotvorca?

Výrazný je odklon od Blízkeho východu. Vychádza z faktu, že USA už nepotrebujú ropu z Perzského zálivu, naopak, samy sa stali globálnym dodávateľom ropy a plynu. Stále majú záujem na tom, aby Izrael bol v bezpečí a Irán neohrozil exporty energií, ale vychádzajú z toho, že vďaka Trumpovej diplomacii tu majú prevahu spojenci, ktorí zaistia, že základné americké záujmy budú zaistené. Afrika nikdy prioritnou oblasťou nebola a na tom sa nič nemení.

Hodnotenie situácie na Blízkom východe je poznačené Trumpovým presvedčením o vlastnej výnimočnosti, prelomovej historickej úlohe a zásluhách o svetový mier. Tieto ilúzie sa tiahnu celým dokumentom.

Americký prezident údajne ukončil za „osem mesiacov osem vojen“: medzi Kambodžou a Thajskom, Kosovom a Srbskom, Demokratickou republikou Kongo a Rwandou, Pakistanom a Indiou, Egyptom a Etiópiou, Arménskom a Azerbajdžanom a aj dve izraelské vojny – s Hamasom a s Iránom.

Trump neukončil žiadny z týchto konfliktov, pričom dva ani nemožno nazvať vojnou (Srbsko – Kosovo, Egypt – Etiópia). Medzi Arménskom a Azerbajdžanom sa už nebojovalo, ale Trump pomohol s postkonfliktným zmierovaním. Inde jeho zásah načas utlmil konflikt bez toho, aby ho vyriešil (Kambodža – Thajsko, Kongo – Rwanda). V konflikte medzi Indiou a Pakistanom žiadnu rolu nehral a v Izraeli, naopak, pomáhal agresii.

Na jednej strane je pozitívne, že sa americký prezident snaží predviesť ako mierotvorca. Pre svetovú stabilitu je to určite lepšie, než keby sa staval do úlohy svetového žandára či vývozcu demokracie. Na druhej strane je takýto nerealisticky nadsadený odhad vlastných možností a výkonov nebezpečný, pretože vedie k chybnej analýze a následne k chybnej politike.

Pekné, ale nereálne

Ilúzie prenikajú aj do pasáží o vnútornej obnove Spojených štátov, v ktorých je inak mnoho zdravého rozumu. Prosperita má stáť na obnove priemyslu, výsadnom postavení USA vo svetovej energetike, zabezpečení prístupu k životne dôležitým surovinám, zabezpečení dodávateľských reťazcov, udržaní americkej prevahy v medzinárodných financiách vrátane dolára ako rezervnej meny, ako aj na zabezpečení prevahy v biotechnológiách, umelej inteligencii a v kvantových počítačoch.

Prosperita má byť široko rozrastená. Nestačí, keď ekonomika rastie, ale musí rásť tak, aby to pocítili široké vrstvy pracujúcich – ide o amerických pracujúcich, nie o dovezenú pracovnú silu. Masívna migrácia sa musí skončiť a Američania majú mať prednosť aj pred „globálnymi talentmi“, ktoré do krajiny lákajú odinakiaľ. V zamestnaní majú rozhodovať zásluhy, a nie menšinové privilégiá, vo verejnom živote obrana politických slobôd, a nie „obrana demokracie“ či „deradikalizácia“.

Pekné, ale nereálne. Na medzinárodnej scéne už dnes USA nedisponujú ani mäkkou, ani tvrdou mocou, ktorá by im umožňovala získať či vynútiť si súhlas ostatných s jednostrannými ochranárskymi krokmi, ktoré sú na uskutočnenie týchto cieľov potrebné. Uvaliť ich môžu, ale s výnimkou malých a slabých sa im od partnerov a rivalov vrátia ako bumerang v ochranárskych opatreniach proti nim. Podobne ako povedú agresívne ekonomické opatrenia k odvráteniu sa od dolára.

Na domácej scéne bola americká schopnosť vyrábať a inovovať vždy podmienená prísunom migrantov. Zatiaľ čo nemecké či sovietske zbrane vyvíjali a vyrábali nemeckí a sovietski vedci a inžinieri, tie americké vždy záviseli od talentov odinakiaľ – najprv z Európy, neskôr z Ázie.

Na obnovu priemyslu, ako aj na kvantové počítače chýba USA kvalifikovaná pracovná sila. Elon Musk a ďalší usudzujú, že z tých, ktorí sú k dispozícii, nemožno takú silu vytvoriť, a chcú si preto potrebných ľudí dovážať. A prospech pracujúcich? Kým vládnuca oligarchia nebude krízou či systémovou zmenou prinútená širšie poskytovať svoje astronomické výnosy, tak to robiť nebude.

Na tom nič nezmení ani najväčšia charizma či sila osobnosti nositeľa najvyššieho úradu. Podobne ako Európa, aj USA sú vo fáze ekonomického a civilizačného úpadku.

Otázka neznie, ako ho nesmiernym optimizmom zvrátiť, ale ako ho zvládať na čo najväčší prospech vlastných obyvateľov. Takú mieru realizmu by však oficiálny dokument asi nezniesol.