Keď prezident Trump pred ôsmimi rokmi zverejnil svoju poslednú stratégiu národnej bezpečnosti, predznamenal tým návrat k ére súperenia veľmocí. Čínu a Rusko vtedy označil za „revizionistické“ mocnosti, ktoré sa snažia oslabiť americkú dominanciu vo svete.
„Čína a Rusko ohrozujú americkú moc, vplyv a záujmy. Usilujú sa oslabiť bezpečnosť a prosperitu Spojených štátov,“ uviedol v dokumente, v ktorom sa jasne odrazil vplyv jeho poradcov z prvého funkčného obdobia. „Sú odhodlaní obmedzovať slobodu a férovosť ekonomík, posilniť svoje armády a kontrolovať tok informácií a dát, aby mohli utláčať vlastné spoločnosti a rozširovať svoj vplyv.“
O osem rokov neskôr sa tieto slová zdajú aktuálnejšie ako kedykoľvek predtým. Obaja americkí rivali Spojených štátov prehĺbili a niekedy aj demonštratívne zveličovali svoje „partnerstvo bez hraníc“. Čínsky jadrový arzenál sa od roku 2017 viac ako zdvojnásobil, čínska armáda pravidelne nacvičuje obkľúčenie Taiwanu a jej kybernetickí útočníci prenikli do amerických telekomunikačných sietí, ako aj do infraštruktúry firiem a štátnych inštitúcií.
Rusko už takmer štyri roky vedie vojnu na Ukrajine a zároveň „tieňovú“ vojnu proti americkým spojencom v celej Európe.
Napriek tomu sa v Trumpovej stratégii z roku 2025 o týchto udalostiach takmer nič nepíše. Dokument sa v titulkoch sústreďuje na výzvy, aby európske štáty zastavili masovú migráciu a volili „patriotické“ strany, inak vraj hrozí „zánik civilizácie“. Najpozoruhodnejšie na tomto 33-stranovom texte však je to, čo v ňom chýba.
Európa ako protivník, Rusko takmer ako obchodný partner
O Rusku sa v celom dokumente píše iba v štyroch odsekoch. Ani raz v nich však nezaznie odsúdenie jeho invázie do susednej krajiny – konfliktu, ktorý má na svedomí už viac ako 1,5 milióna obetí. Dokument namiesto toho stavia Spojené štáty do pozície akéhosi neutrálneho sprostredkovateľa, ktorý má zmierňovať napätie medzi Ruskom a Európou a „znovu nastoliť strategickú stabilitu“ vo vzťahu k Moskve.
V dokumente takisto chýba akákoľvek zmienka o prebiehajúcej kybernetickej vojne s čínskymi štátom podporovanými hekermi. A to aj napriek tomu, že americká administratíva len minulý týždeň varovala pred ďalším hlbokým prienikom do amerických podnikových a vládnych počítačových sietí.
To však zďaleka nie sú jediné priame hrozby pre Spojené štáty, ktorých opomenutie pôsobí prinajmenšom zvláštne.
V roku 2017 Trump hrozil Severnej Kórei „ohňom a hnevom“, keď mala približne jednu desiatku až dve desiatky jadrových zbraní. Vtedajšia stratégia konštatovala, že krajina „sa usiluje o schopnosť zabiť milióny Američanov jadrovými zbraňami“, a podrobne rozoberala jej chemické, biologické a kybernetické kapacity. Dnes, po rokoch neúspešnej diplomacie, má Severná Kórea už 60 alebo viac jadrových zbraní.
Severná Kórea sa pritom v novej stratégii nespomína vôbec. Aj Irán sa v texte objavuje len okrajovo a navyše v protichodných tvrdeniach. Trump v úvode dokumentu hrdo vyhlasuje, že v júni „sme zničili iránsku kapacitu na obohacovanie uránu“. Na predposlednej strane však už nájdeme opatrnejšie vyhlásenie, podľa ktorého Spojené štáty „významne oslabili iránsky jadrový program“.
„Dokument mlčí o tom, ako chce administratíva zabrániť tomu, aby Irán svoj oslabený program znovu obnovil,“ upozornil v sobotu Scott D. Sagan, profesor zo Stanfordskej univerzity, ktorý sa dlhodobo venuje jadrovej stratégii.
Samozrejme, žiadna stratégia nemôže obsiahnuť všetky hrozby, ktorým Spojené štáty čelia. Tie, ktoré sa o to pokúšajú, často pôsobia skôr ako zoznam problémov. Nová stratégia hneď v úvode zdôrazňuje, že sa sústreďuje len na niekoľko hlavných bezpečnostných hrozieb. Jej cieľom je „zabezpečiť, aby Amerika zostala najsilnejšou, najbohatšou, najmocnejšou a najúspešnejšou krajinou sveta aj v nadchádzajúcich desaťročiach“.
„Nie každá krajina, región, problém alebo téma – nech sú akokoľvek dôležité – môžu byť stredobodom americkej stratégie,“ píše sa v dokumente. Ten za svoju hlavnú prioritu následne označuje západnú pologuľu. Väčšina textu sa pritom sústreďuje na aktualizáciu Monroeovej doktríny – ktorá definuje Ameriku a okolité vody ako sféru vplyvu Washingtonu – jej rozšírením o takzvaný Trumpov dodatok. Podľa očakávania sa tento dodatok zameriava najmä na potlačenie migrácie a pašovania drog.
Napriek tomu je zarážajúce, ako sa stratégia vyhýba diskusii o bezprostrednom a dlhodobom súperení dvoch najväčších ekonomík sveta a troch najsilnejších jadrových veľmocí.
V dokumente sa vôbec nehovorí o súperení veľmocí ani o stratégiách obmedzovania vplyvu protivníkov. Text presadzuje rýchle ukončenie vojny na Ukrajine za podmienok, ktoré by zachovali ukrajinský štát, a to ako cestu k dosiahnutiu bližšie nedefinovanej „strategickej stability“ so Spojenými štátmi. A hoci sa Číne venuje viac strán ako ktorejkoľvek inej krajine, dôraz je kladený skôr na obchodné vzťahy ako na strategické súperenie.
Čína nie je pre USA vojenskou hrozbou
Čínska jadrová expanzia, ktorá už roky znepokojuje Pentagón a strategických plánovačov, je spomenutá len okrajovo. Takmer úplne chýba zmienka o mimoriadne sofistikovaných a rozsiahlych kybernetických útokoch, ktoré prenikli hlboko do amerických telekomunikačných a energetických systémov a dokázali v nich pretrvať napriek rokom snáh o ich odstránenie.
„Časť o Ázii je zvlášť pozoruhodná,“ povedal Peter D. Feaver, profesor na Dukeovej univerzite, ktorý vedie program American Grand Strategy. „Keď sa diskutuje o hospodárskej konkurencii, Čína je spomenutá explicitne a do detailov. Keď však ide o vojenské hrozby v indo-pacifickej oblasti, jazyk sa stáva veľmi nejasným.“
„Na rozdiel od Trumpovej prvej bezpečnostnej stratégie Čína nie je označená menovite ako krajina, ktorá predstavuje vojenskú hrozbu – čo je azda najzásadnejšie opomenutie v celom dokumente,“ poznamenal.
Nie je to však jediná oblasť, kde sa súperenie s Čínou spomína iba okrajovo, najmä v porovnaní s Trumpovou prvou stratégiou alebo tou, s ktorou neskôr prišla Bidenova administratíva.
„Stačí sa pozrieť na zoznam výziev, v ktorých Čína predstavuje najväčšiu hrozbu pre USA v nasledujúcich desaťročiach,“ povedal R. Nicholas Burns, ktorý pôsobil ako veľvyslanec v Číne až do januára a predtým ako kariérny diplomat aj veľvyslanec pri NATO. „Ide o to, kto získa prvenstvo v technológiách – umelej inteligencii, kvantových výpočtoch, biotechnológiách alebo kybernetike. Všetky tieto oblasti sú úzko prepojené s intenzívnou vojenskou rivalitou, ktorú s Čínou zažívame každý deň v indo-pacifickej oblasti.“
Burns upozornil, že tieto témy sú v dokumente spomenuté len okrajovo. „Chýba aj zmienka o tom, že krajiny EÚ a NATO sú našimi kľúčovými partnermi pri sankcionovaní Pekingu – či už za jeho podporu Ruska na Ukrajine, postoj k Taiwanu alebo porušovanie ľudských práv. Teda v otázkach, ktoré sú podstatou nášho strategického súperenia,“ dodal. „Správa v skutočnosti pôsobí zavádzajúco, pretože obsahuje ostrejšiu kritiku na adresu našich európskych spojencov ako voči našim protivníkom – Číne a Rusku.“
Trump na Európu akoby zanevrel
Rusko zároveň nie je odsúdené ani za inváziu na Ukrajinu, ani za dôkazy, že Vladimir Putin zvažoval použitie taktických jadrových zbraní na ukrajinskom území, najvýraznejšie počas krízy v októbri 2022.
Hoci posledná veľká dohoda o kontrole jadrových zbraní medzi USA a Ruskom, zmluva New START, vyprší už o dva mesiace, nová stratégia vôbec nerieši, ako predísť novej, nákladnej a nebezpečnej zbrojárskej súťaži. Namiesto toho dokument vyzdvihuje budovanie protiraketovej obrany „vrátane Zlatej kupoly (Golden Dome) nad americkou vlasťou“ – projektu, ktorý Trump ohlásil krátko po svojom nástupe do úradu.
Hoci sa na tento projekt už míňajú miliardy dolárov, stratégia nespomína dôležitú vec: jeden z jeho hlavných prvkov – rozmiestnenie protiraketových systémov vo vesmíre – by mohol vyvolať nové súperenie veľmocí, tentoraz o umiestnenie jadrových zbraní priamo na obežnej dráhe.
Nie je jasné, prečo sa administratíva tak prudko odklonila od diskusie o súperení veľmocí, ktorú sama otvorila v roku 2017. Čiastočne to môže súvisieť s osobnosťami. Národný bezpečnostný poradca, ktorý vtedy dohliadal na prípravu dokumentu, generálporučík H. R. McMaster bol presvedčený, že americký obranný establišment reaguje na novú realitu príliš pomaly po tom, ako sa takmer dve desaťročia sústreďoval výhradne na boj proti terorizmu.
McMasterovi sa podarilo uspieť a potreba čeliť rastúcej vojenskej aj technologickej sile Číny, ako aj novým hrozbám Ruska voči Európe sa v Kongrese stala jednou z mála tém, na ktorých sa zhodli obe politické strany. Pohľad na svet, ktorý presadzujú hlavní autori stratégie z roku 2025, je však výrazne odlišný. Dôraz na západnú pologuľu zodpovedá verejným vyjadreniam ministra zahraničných vecí Marca Rubia, ktorý zároveň pôsobí ako úradujúci poradca pre národnú bezpečnosť.
Časti textu o Európe a „zániku civilizácie“ sa zjavne opierajú o prejav viceprezidenta JD Vancea, ktorý vo februári predniesol na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii.
Na druhej strane, opatrnejší prístup k Číne je zrejme výsledkom tlaku ministerstva financií a samotného Donalda Trumpa. Ten totiž povedal, že sa teší na svoju aprílovú návštevu Pekingu, kde plánuje uzavrieť ešte väčšie obchodné dohody.