V posledných štyroch rokoch išli Bulhari k parlamentným voľbám sedemkrát a zažili šesť premiérov. Posledná vláda sa zakolísala krátko po vymenovaní počas jarných protestov proti euru, ale dorazili ju až jesenné protesty proti korupcii, keď vyšli do ulíc probruselskí progresivisti, ako aj euroskeptickí národovci.
Úpadok bulharského štátu aj spoločnosti však európskym inštitúciám nijako neprekáža v centralizačných plánoch. Tento rok v januári Bulharsko vstúpilo do schengenu a o štrnásť dní prechádza najchudobnejšia krajina EÚ na spoločnú menu.
Od konca nultých rokov dominuje bulharskej politike strana Občania za európsky rozvoj Bulharska (GERB) mnohonásobného premiéra Bojka Borisova. Väčšinu tohto obdobia obsadzuje vládne pozície. Vláda GERB-u sa vyznačuje dvomi črtami: navonok bezvýhradnou lojalitou voči EÚ a NATO, doma bezbrehou korupciou a klientelizmom.
Borisov a jeho partia sa v Bruseli bratajú s Európskou ľudovou stranou vedenou nemeckými kresťanskými demokratmi. Prisahajú na bruselské hodnoty, migračnú politiku, Green Deal, vojnu na Ukrajine či euro, ale doma si na oplátku robia, čo chcú. Aj keď s prehľadom vyhrávajú voľby, krajina sa polarizuje.
Bulharsko na najspodnejších priečkach
Ak povieme, že sa Bulharsku nedarí dobre, je to eufemizmus. Bulhari žijú v biede, ktorá je maskovaná údajmi o relatívne vysokom HDP. Podľa Eurostatu sa bulharské HDP na hlavu pohybuje okolo dvoch tretín európskeho priemeru, čo zodpovedá napríklad polovici výkonu relatívne bohatého Dánska. To by nebolo vôbec zlé.
Každodennú realitu však nemeria HDP na hlavu, ale príjmy. Priemerný čistý ročný príjem Bulhara oproti Dánovi nie je nižší dvakrát, ale štyrikrát. A navyše v dôsledku príjmovej nerovnosti je podstatná časť populácie hlboko pod týmto priemerom.
Podobne ako inde v strednej a východnej Európe, aj v Bulharsku platí, že závislosť od zahraničného kapitálu, domácej oligarchie a korupcie bráni tomu, aby sa relatívne slušný ekonomický výkon krajiny premietol do prosperity širokých vrstiev. Bulharsko však je v EÚ na najspodnejšom poschodí, je na tom horšie ako ostatní. Perspektívni ľudia krajinu hromadne opúšťajú. Počet obyvateľov klesol z ôsmich miliónov v roku 2000 na súčasných šesť a pol milióna.
Na tomto pozadí biedy a demografickej katastrofy sa odohráva bulharská politika.
GERB už síce nie je taký obľúbený ako kedysi, ale posledné voľby vlani v októbri s veľkým náskokom pred ostatnými vyhral, keď získal štvrtinu všetkých hlasov. O desať percent hlasov menej získali jeho dvaja hlavní vyzývatelia: koalícia PP-DB (Pokračujeme v zmene – Demokratické Bulharsko) a Obrodenie. PP-DB je probruselskou stranou dobre zaistených mestských liberálov, ktorá sa vymedzuje voči korupcii GERB-u.
V Európskom parlamente je v spoločnej frakcii s Progresívnym Slovenskom či českými Pirátmi. Jej dlhoročný šéf Kiril Petkov sa pýši titulom z Harvardu, vyrastal v Kanade a kanadského občianstva sa vzdal, až keď pred rokmi vstupoval do vlády. Potom viedol celých deväť mesiacov jednu z mála vlád, na ktorej sa nezúčastnil GERB.
Naopak, euroskeptické a národnokonzervatívne Obrodenie odmieta probruselský a atlantický kurz a zasadzuje sa za spojenectvo s Ruskom. V Európskom parlamente sedí so slovenskou Republikou či českou SPD. Predseda strany historik Kostadin Kostadinov by chcel obnoviť veľké Bulharsko. Sníva o pričlenení susedného Severného Macedónska aj južných oblastí Ukrajiny.
Obrodenie na jar organizovalo protesty proti prijatiu eura a neúspešne presadzovalo, aby o vstupe do eurozóny rozhodlo referendum. Stotisícové demonštrácie síce vládou otriasli, ale v otázke eura sa mohla oprieť o podporu probruselskej PP-DB, ktorá jej inak ide po krku.
Spoločný tlak na vládu
Na jeseň to už bolo inak. Po tom, ako bolo euro zavedené, PP-DB spustila protikorupčný útok na vládu. V uliciach Sofie spočiatku prevládali mladí mestskí liberáli, ktorí považujú vládu skorumpovaného GERB-u za prekážku na ceste do Európy. Potom sa však k protestom pripojili voliči strany Obrodenie, ktorí boli nahnevaní ako z korupcie, tak aj z toho, že ich GERB s podporou PP-DB zatiahol do eurozóny a zaplieta do západných projektov hlbšie, než by chceli. Tieto dve časti spoločnosti politicky nespája vôbec nič, ale spoločným protestom zmietli vládu.
Teraz záleží na prezidentovi Rumenovi Radevovi. Niekdajší člen komunistickej strany a armádny dôstojník, ktorý v deväťdesiatych rokoch prešiel americkými školami, sa v posledných rokoch vymedzuje voči korupcii a stavia sa za obranu bulharskej zvrchovanosti. Nezastáva tak vyhranené stanoviská ako Obrodenie, ale voči svojim vlastným vládam sa vymedzoval pre preberanie bruselskej politiky voči Rusku a Ukrajine, predražený nákup amerických stíhačiek či potláčanie covidových „dezinformácií“.
Podporoval jarné aj jesenné protesty a pokúšal sa presadiť referendum o eure. Teraz musí riešiť novú vládu: buď poverí jednu zo strán, alebo zostaví úradnícku, ktorá preklenie niekoľko mesiacov do ďalších predčasných volieb.
Politická nestabilita však nijako neruší expanzívne plány Bruselu.
Európska komisia sa nenecháva odradiť ani slabou ekonomikou, ani rozkladom štátnych inštitúcií. Ekonomická logika by velila prinajmenšom odložiť vstup do eurozóny. Jej dobrému fungovaniu určite neprospeje rozšírenie o štát, ktorý je na tom podstatne horšie ako Grécko. Brusel však zrejme usudzuje, že ďalšie rozšírenie menového impéria je dobré samo osebe a že v podmienkach biedy a chaosu môže ako jediný silný hráč na scéne lepšie uplatňovať vplyv.
V posledných rokoch v Bulharsku platí, že je celkom jedno, kto momentálne sedí vo vláde. Podstatné sú bruselské priority a miestny aparát lojálny k Bruselu, ktorý ich uskutočňuje.