Otázka hraníc slobody prejavu a náboženského vyznania sa v posledných rokoch dostáva do centra politických a spoločenských sporov. Príklad kanadskej provincie Québec, ktorá predstavila návrh zákona č. 9 o posilnení laicity, ukazuje, že nejde len o teoretickú debatu, ale o veľmi konkrétne zásahy do každodenného života ľudí.
Súčasne však v Európe, najmä v Nemecku, ale aj na Slovensku, sledujeme paralelný trend regulácie prejavu v digitálnom priestore, často pod vlajkou boja proti dezinformáciám a nenávisti.
Spoločným menovateľom oboch prípadov je snaha štátu – alebo štátom podporovaných aktérov – definovať hranice prípustného prejavu. Otázkou zostáva, kde sa končí legitímna ochrana verejného poriadku a kde sa začína neprimerané obmedzovanie základných slobôd.
Québec a rozšírenie princípu laicity
Zákon č. 9 nadväzuje na kontroverzný Bill 21 z roku 2019, ktorým Québec zakázal verejným zamestnancom – sudcom, policajtom a učiteľom – nosenie náboženských symbolov počas výkonu práce. Nová legislatíva ide ešte ďalej.
Rozširuje tieto obmedzenia na ďalšie, čiastočne verejne financované inštitúcie vrátane zariadení starostlivosti o deti, súkromných škôl so štátnymi dotáciami a zdravotníckych zariadení fungujúcich na základe zmluvy so štátom.
Zásadnou zmenou je aj požiadavka, aby študenti vysokých škôl a osoby využívajúce verejné služby mali odkrytú tvár. Hoci zákon formálne hovorí o neutralite a rovnosti, v praxi sa diskusia sústreďuje najmä na dosah na moslimské ženy nosiace hidžáb alebo nikáb.
Zákon však zasahuje aj iné náboženské skupiny, a to kresťanov s viditeľným krížikom, židovských mužov s kipou alebo sikhov s turbanom.
Neutralita a verejný priestor
Zástancovia zákona argumentujú tým, že štát musí zostať nábožensky neutrálny. Podľa tejto logiky nemá občan pri kontakte s verejnými inštitúciami vidieť náboženskú identitu ich predstaviteľov. Neutralita má zabezpečiť rovnosť všetkých bez ohľadu na vierovyznanie a predchádzať pocitu, že štát niektorú vieru uprednostňuje.
Osobitnú pozornosť vyvolala časť zákona obmedzujúca kolektívne náboženské praktiky na verejných priestranstvách bez povolenia obce. Bývalý quebecký minister školstva Jean-François Roberge to obhajoval ako reakciu na verejné modlitby počas propalestínskych demonštrácií, ktoré podľa neho blokovali dopravu a „privatizovali“ verejný priestor.
Zákon obmedzuje aj náboženské výnimky v súkromnom sektore, čím sa má zabrániť fragmentácii spoločnosti na paralelné normatívne systémy.
Zníženie štandardu na poskytovanie náboženských úprav z „neprimeranej záťaže“ na „viac ako minimálnu záťaž“ má firmám a inštitúciám uľahčiť jednotné uplatňovanie pravidiel.
Zásah do práv
Deklarovaná neutralita je v skutočnosti selektívna. Zákaz náboženských symbolov sa netýka všetkých prejavov identity rovnako a v praxi dopadá najtvrdšie na tých, ktorých viera má viditeľné vonkajšie znaky.
Zákon tak nevyrovnáva rozdiely, ale naopak, prehlbuje ich tým, že vytláča náboženské prejavy z verejného života.
Osobitne problematické je použitie takzvanej „notwithstanding clause“ (odkladnej doložky), ktorou Québec otvorene priznáva, že zákon má obísť niektoré ustanovenia kanadskej Charty práv a slobôd.
Hoci ide o ústavne legitímny nástroj, jeho použitie v oblasti základných práv vyvoláva otázku, či sa z výnimočného mechanizmu nestáva bežný politický nástroj.
Európska paralela
Podobnú logiku – ochranu spoločnosti pred škodlivými vplyvmi – možno pozorovať aj v Nemecku, no v inom kontexte. Ako upozorňuje Andrew Lowenthal z organizácie liber-net, v krajine vzniklo rozsiahle „cenzúrne“ alebo regulačné prostredie, v ktorom stovky mimovládnych organizácií, think-tankov a projektov s podporou štátu ovplyvňujú online diskusiu.
Pod zámienkou boja proti dezinformáciám, nenávisti a extrémizmu sa formuje rámec, ktorý určuje, čo je legitímny názor a čo už nie.
Zákony ako Netzwerkdurchsetzungsgesetz (Zákon o presadzovaní práva na sieti) alebo európsky Digital Services Act prenášajú zodpovednosť za posudzovanie obsahu na súkromné platformy, ktoré sú potom pod tlakom, aby rýchlo odstraňovali problematické príspevky.
Výsledkom je preventívna autocenzúra aj legálnych názorov. Podobne ako v Québecu, aj tu ide o posun od ochrany slobody k prevencii rizík – tentoraz nie náboženských, ale informačných.
Naďova hlboká orba
Debata o hraniciach slobody slova sa v ostrej podobe preniesla aj na Slovensko. Líder mimoparlamentných Demokratov Jaroslav Naď opakovane avizuje, že v prípade účasti vo vláde presadí legislatívu umožňujúcu rušenie takzvaných dezinformačných webov, údajne financovaných Ruskom.
Svoj postoj rámcuje bezpečnostným argumentom: nejde vraj o cenzúru, ale o zodpovednosť štátu chrániť občanov, demokraciu a geopolitické ukotvenie Slovenska v EÚ a NATO pred nepriateľským vplyvom a nebezpečnými klamstvami, ktoré môžu ohrozovať zdravie alebo bezpečnosť.
Tento prístup má zásadné slabiny. Naď dlhodobo nepredložil presvedčivé dôkazy o systematickom financovaní konkrétnych slovenských médií Moskvou a jeho návrhy narážajú na problém v aplikačnej praxi.
Skúsenosť z obdobia po ruskej invázii na Ukrajinu ukázala, že vypínanie webov prebiehalo netransparentne a chaoticky.
Otvorená otázka hraníc slobody
Pokiaľ siaha sloboda slova a náboženského vyznania a kedy už ide o obmedzovanie iných?
Verejný priestor nemôže fungovať bez pravidiel, no zároveň stráca svoj demokratický charakter, ak sú z neho systematicky vytláčané prejavy odlišnosti. Neutralita štátu by mala znamenať rovnaký odstup od všetkých vierovyznaní a názorov, nie ich aktívne potláčanie.
Skúsenosti z Québecu aj Nemecka naznačujú, že dobrý úmysel – ochrana poriadku, demokracie a bezpečnosti – môže viesť k vytváraniu mechanizmov, ktoré sa v budúcnosti obrátia proti samotnej slobode.
Zákonodarcovia a vládne garnitúry tak musia vyriešiť otázku, ako chrániť spoločnosť bez toho, aby sme stratili to, čo ju robí slobodnou.