V slovenčine už najmenej tristo rokov používame výraz nemý. Je to tiež jedno z najdramatickejších slov evanjeliovej state o zvestovaní narodenia Jána Krstiteľa: onemieš.
Na prvé počutie by sme si mohli povedať, že nemý človek je ten, ktorý je ticho, ktorý mlčí, ktorý nevydáva žiadne zvuky.
Odborníci na etymológiu však hovoria niečo iné. Slovo nemý vraj pôvodne neznamenalo, že človek nevydáva žiadne zvuky, ale že zvuky, ktoré vydáva, sú nezrozumiteľné. Nemý človek je ten, ktorý síce vydáva zvuky, ale neartikuluje ich do zrozumiteľných slov.
V tejto súvislosti nám môže napadnúť, že naozaj žijeme v dobe, keď mnohí vydávajú zvuky – a dokonca počujeme aj množstvo slov –, no v konečnom dôsledku im nerozumieme. Nerezonujú totiž s tým, po čom túži ľudské srdce.
Hovorí sa, že človek denne povie približne desaťtisíc, možno až pätnásťtisíc slov – závisí od toho, nakoľko je komunikatívny. Evanjelium nám – aj cez Zachariáša, jeho príbeh a rozhovor s archanjelom Gabrielom – kladie otázku:
Z toho množstva slov, ktoré denne povieš, kričí nemota alebo zmysel? Vydávaš zvuky, ktoré nie sú rozumné, a preto ani zrozumiteľné? Alebo hovoríš niečo, čo druhých buduje, čo odráža krásu Božieho slova, čo napĺňa život zmyslom?
Všimnime si výhovorku, ktorú Zachariáš hovorí anjelovi: „Veď ja som starec a aj moja manželka je v pokročilom veku.“ To sú slová, ktoré vôbec nekorešpondujú s tým, že pred ním stojí Gabriel, Pánov anjel, zvestujúci Božiu moc. Zachariáš vlastne hovorí: Prečo by to malo byť inak, než ako to bolo doteraz?
Starec však nie je ten, kto už dosiahol určitý počet rokov. Starec je ten, kto hovorí, že sa už nič nedá zmeniť, a že všetko bude navždy také, aké to bolo doteraz. Len čo si v sebe všimneme túto tendenciu – myslieť si, že sa už nič nemôže zmeniť a že nikto nič nedokáže zmeniť –, začíname starnúť.
Starneme vtedy, keď hovoríme: Všetko išlo doteraz takto a aj odteraz to pôjde takto. Nič sa nemôže zmeniť.
Prečo teda anjel hovorí Zachariášovi: Onemieš? Odteraz nebudeš vedieť komunikovať slovami, ktorým by niekto rozumel. Onemieš – aby si dostal priestor pozrieť sa do seba. Lebo prílišným rozprávaním, prílišným množením slov, prílišným artikulovaním stále nových a nových myšlienok sa nenapĺňame, ale vyprázdňujeme. V tichu totiž hovorí Boh.
Potrebuješ ticho. Potrebuješ sa utiahnuť. Potrebuješ si vytvoriť priestor zamĺknutia, aby si v sebe započul Boží hlas. Prečo hneď siahneme po tlačidle? Prečo okamžite hľadáme zdroj zvuku – rádio, telefón, televízor, čokoľvek, čo by zahltilo ticho? Prečo neznášame ticho?
Možno preto, že v tichu sa nám môžu vynoriť otázky, ktoré by nás usvedčili z toho, že sme mnohokrát nemí. Áno, vydávame zvuky. Áno, hovoríme slová. Áno, tvoríme vety. Ale sú to plevy bez zrna, slová bez obsahu.
A tak nám Pán na prahu vrcholu adventného obdobia hovorí: Ešte je čas, aby ste onemeli. Nie z trestu, ale ako dar. Viac sa pozrime do seba a viac hľadajme Boha v tichu.
Boh nebude vykopávať dvere. On nám bude jemne, s veľkým rešpektom k našej slobode, a zároveň s veľkou naliehavosťou svojho milosrdenstva a lásky potichu hovoriť: V tomto sa zlepši, toto zanechaj, toto rozvíjaj. A nehovor ako starec, že sa už nič nedá zmeniť.
Pred niekoľkými dňami som v Ríme stretol pútnickú skupinu, ktorá bola nadšená tým, že medzi nimi boli aj starší ľudia s veľkou vitalitou. To, čo videli, za čo sa modlili a nad čím rozjímali, ich robilo duchom mladými.
Viem, že medzi nami sú mnohí, ktorí si hovoria: Už sme unavení životom, máme sedemdesiat, osemdesiat, deväťdesiat – v niektorých prípadoch možno aj sto rokov. Čo sa ešte môže zmeniť?
Drahý brat, milá sestra, anjel Gabriel ti hovorí: Ak sa budeš modliť, stále sa môže niečo zmeniť. Boh ti stále môže niečo dať – pre tvoju situáciu, pre tvoje rozpoloženie, pre tvoje bolesti aj pre tvoje radosti. Boh má pre teba pripravený darček. Len ver, že ti ho môže dať. Niečo nové, niečo občerstvujúce, niečo motivujúce.
My, o niečo mladší, máme vo vás starších veľkú oporu práve v tom, ako mnohí z vás viete byť, napriek vysokému veku, duchom mladí. To je duch, ktorého vám dáva Ježiš, ktorý sa ide narodiť.
Je to Dieťa Ježiš, ktoré hovorí: Som vo všetkých vás. Objavte tú mladosť ducha.
Keď sa raz Michelangela Buonarrotiho pýtali, prečo vytvoril Pannu Máriu na Piete – hoci mala okolo päťdesiat rokov – ako mladé dievča, odpovedal: Tým som chcel vyjadriť, že v nej zostala nezatienená a nevyblednutá tá istá duchovná mladosť a pružnosť, akú mala, keď prijala Ježiša pod srdce pri zvestovaní.
Nechajme teda Ježiša, aby k nám prehovoril v tichu dnešného dňa a adventných rozjímaní. Aby sme počuli jeho hlas, aby sme verili jeho moci, aby sme verili, že vždy sa môže niečo zmeniť – a najmä, že my sa môžeme zmeniť.
Pretože každý deň je krôčikom k večnosti. A je dôležité sa neustále očisťovať a premieňať tak, aby sme raz pred bránou nebeského kráľovstva neboli prekvapení, ale pripravení.
Článok pôvodne vyšiel na stránke DoKostola.