Zoznámte sa, Guyana. Najrýchlejšie rastúca ekonomika, ktorá preskakuje aj členov Únie

Pozrieť si raz za čas aktuálne makroekonomické štatistiky nikdy nie je na škodu. Býva pravidlom, že zakaždým sa v nich nájde čosi prekvapivé.

Ani naposledy to nebolo inak. Na popredné priečky najbohatších krajín sveta sa totiž v ostatných dvoch až troch rokoch dostala krajina, ktorú by tam zrejme nik nečakal. Reč je o Guyane, malom štáte na severe Južnej Ameriky.

Aby sme boli korektní, samotná krajina nie je rozlohou až taká malá, s takmer 215-tisíc štvorcovými kilometrami sa blíži skôr k Poľsku ako Slovensku, Česku či Rakúsku. Obyvateľov tam však žije podstatne menej, populácia krajiny predstavuje okolo 830-tisíc ľudí. Metropolou, kde sa všetko koncentruje, je Georgetown, ktorý je veľký asi ako Košice.

Hoci štáty Južnej Ameriky nepatria medzi najväčšiu „bedač“ sveta, nie sú ani ktovieako bohaté a rozvinuté. Medzi tamojšie najvýkonnejšie ekonomiky patria z pohľadu HDP na obyvateľa Uruguaj, Čile, Brazília a Argentína. Guyana však na mape Medzinárodného menového fondu doslova svieti. S číslom presahujúcim 31-tisíc dolárov na hlavu prevyšuje najbohatšie zo spomenutých krajín zhruba o štvrtinu.

A nielen tie. Predbieha aj viaceré ekonomiky Európskej únie vrátane Slovenska, Poľska, Maďarska, Lotyšska či Grécka. Jej HDP na hlavu je niekde na úrovni Portugalska.

Pri HDP v parite kúpnej sily, čo je ukazovateľ, ktorý sa snaží zohľadniť rozdielne cenové hladiny v jednotlivých štátoch, je odskok Guyany od drvivej väčšiny krajín bohatého Západu ešte markantnejší. MMF v najnovšej októbrovej správe uvádza číslo dvakrát vyššie ako pri Slovensku. Predbieha krajiny, ktoré sú dlhodobo symbolmi blahobytu, ako sú Nemecko, Švédsko či Dánsko a doťahuje sa na Švajčiarsko.

Zdrojom bohatstva je čierne zlato

Rozprávka Guyany pritom netrvá príliš dlho. Ešte v roku 2020 bol ukazovateľ HDP na hlavu pod sedemtisíc dolármi.

Od roku 2020 ekonomika tohto malého štátu rástla v priemere takmer o 35 percent ročne. Na porovnanie, eurozóna expandovala v tom istom období zhruba o jedno percento.

Guyana, samozrejme, nenašla žiaden tajný recept na dosiahnutie blahobytu. Hlavným zdrojom jej bohatstva sú obrovské náleziská ropy, ktoré predstavujú okolo 11 miliárd kubických metrov.

Hoci je dobre známe, že na severe Južnej Ameriky sa ropa nachádza, pátranie po ekonomicky životaschopnom ložisku bolo v Guyane dlho neúspešné. Zlom prišiel až v roku 2015, keď americká spoločnosť ExxonMobil oznámila historický objav vysokokvalitnej ropy v hlbokomorskom vrte Liza-1 v bloku Stabroek. Petrochemický gigant v nasledujúcich rokoch pokračoval v danej lokalite aj v ďalších objavoch.

Ťažba sa začala rekordne rýchlo, keď prvé barely opustili krajinu už v roku 2020. V súčasnosti dosahuje produkcia okolo 900-tisíc barelov (zhruba percento svetovej ponuky), pričom ExxonMobil očakáva, že do roku 2030 sa toto číslo takmer zdvojnásobí.

Obľúbená štatistika poriadne klame

Príbeh Guyany však nie je až taký ružový, ako sa na prvý pohľad zdá. Príklad juhoamerického štátu je mementom, že na vyhotovenie celkovej predstavy o tej-ktorej krajine sa nestačí pozrieť na údaje o HDP.

Problémov, s ktorými sa Guyana borí, je viacero.

Prvým sú geopolitické trenice s Venezuelou. V skratke, tá by rada videla časť rozprávkového bohatstva z vývozu a predaja guyanského čierneho zlata vo svojej kase. A tak sa snaží oživiť staré územné nároky na veľké časti územia Guyany, kde sa ropa nachádza.

Nie je to však jediné, čo Guyančanov trápi. Mnohí totiž ekonomický rozmach necítia. Dôvodom je, že ťažba ropy je náročná najmä na kapitál. Hoci je ťažobný výstup veľký, markantný diel príjmov plynie v podobe zisku investorom. A len časť sa distribuuje do guyanskej ekonomiky v podobe miezd či prostredníctvom daňových príjmov do štátnej kasy.

Svedčí o tom ukazovateľ hrubých národných príjmov (GNI), ktorý nezrátava hodnotu statkov, ktoré sa vyrobia na území daného štátu, ale ročné príjmy všetkých rezidentov.

Pri prepočte GNI na hlavu (okolo 20-tisíc dolárov) sa už blahobyt Guyany nezdá taký rozprávkový. Najmä v opätovnom porovnaní s európskymi krajinami ako Slovensko (takmer 24-tisíc) či Poľsko (zhruba 21 500 dolárov).

A aj pri ukazovateli GNI v parite kúpnej sily dochádza k prepadu na 53-tisíc dolárov na obyvateľa, čo je porovnateľné s Litvou a Českom, nie s Nemeckom (75-tisíc) či so Švajčiarskom (91-tisíc).

Navyše na rozdiel od európskych krajín, kde väčšina národného dôchodku pripadá na domácich podnikateľov, respektíve zamestnancov v podobe výplat, v Guyane má na tomto čísle leví podiel štát, ktorý vďaka ropnému biznisu inkasuje financie prostredníctvom daní a rôznych licencií či podielov.

Tieto peniaze však nejdú do miezd a priameho zvyšovania životnej úrovne, ale do Fondu prírodných zdrojov, z ktorého sa len časť peňazí použije na vládne výdavky či investície do veľkých projektov a zvyšok ostáva ako rezerva pre ďalšie generácie.

Samozrejme, investície do cestnej či energetickej infraštruktúry sú pre Guyanu kľúčom k lepším zajtrajškom, no zákazky na projekty zväčša získavajú zahraničné stavebné firmy, nie domáci podnikatelia. Peniaze sa tak k „domácim“ dostanú zväčša až v podobe miezd.

Faktom tak ostáva, že napriek nepredstaviteľným príjmom z predaja čierneho zlata končí len malý obnos vo vreckách miestnych obyvateľov. Výsledkom je vysoká miera chudoby, keďže z menej ako 3,65 dolára na deň žije v krajine zhruba tretina obyvateľov.