S tým je však v istom rozpore to, že aj Štefan je v ďalšom texte predstavený predovšetkým ako zdatný apoštol a divotvorca (porov. 6,8) a jeho starostlivosť o vdovy sa už nespomína.
Ako prvých diakonov kresťania vybrali Štefana, Filipa, Prochora, Nikanora, Timona, Parmenáša a Mikuláša z Antiochie (porov. 6,5). Štefan je zrejme pre svoj ďalší príbeh uvedený v zozname na prvom mieste a je ešte raz zdôraznené, že bol plný viery a Ducha Svätého (porov. 6,5). Pri úspešnej evanjelizácii sa Štefan dostal do sporu s členmi takzvanej synagógy Libertíncov, Cyrénčanov a Alexandrijčanov a tých, čo boli z Cilície a Ázie, ktorí ho obvinili z rúhania sa voči Mojžišovi a Bohu.
Štefana predviedli pred sanhedrin, židovskú radu so súdnou právomocou a veľkňazom na čele. Štefan pred radou následne predniesol dlhú reč, v ktorej vykreslil kresťanské vnímanie dejín spásy od Abraháma po Ježiša (porov. 7,2 – 53). Reč sa napokon preklopila z obhajoby do obžaloby Štefanových sudcov. Po Štefanovom dodatku: „Hľa, vidím nebesia otvorené a Syna človeka stáť po Božej pravici,“ (7,56) sa na neho prítomní vrhli – zrejme bez formálneho vynesenia rozsudku – a vyvliekli ho za mesto, kde ho ukameňovali.
Štefan zomrel s Ježišovými slovami: „Pane, nezapočítaj im tento hriech!“ (7,60) na perách.
Na Štefanovej likvidácii sa podľa Skutkov apoštolov zúčastnil aj Šavol, neskôr po konverzii na kresťanstvo známy ako apoštol Pavol, ktorý sa práve v tejto súvislosti uvádza ako horlivý prenasledovateľ kresťanov.
Udalosť sa kladie do obdobia rokov 36 až 40, za miesto Štefanovej smrti sa považuje okolie Damaskej brány v Jeruzaleme. Po Štefanovej smrti sa začalo prvé prenasledovanie kresťanov, ktoré však viedlo aj k rozšíreniu nového náboženstva mimo Palestíny prostredníctvom utečencov z Jeruzalema (11,19).
Štefanovo mučeníctvo spomínajú už svätý Irenej z Lyonu a Tertulián. Jeho kult je na východe doložený v 4. storočí, na západe od 6. storočia. Časti Štefanových pozostatkov sa ako cenné relikvie šírili po Stredomorí a existuje mnoho legiend o zázrakoch s nimi spojených.
Tomuto svätcovi sú zasvätené početné chrámy. Šírenie svätoštefanského kultu po Európe dosvedčuje už v roku 449 zasvätenie katedrály v Arles v Galii (dnes vo Francúzsku). Meno svätého Štefana nesú aj katedrály v Litoměřiciach, vo Viedni a na mnohých iných miestach. Na Slovensku je tomuto martýrovi zasvätených 13 kostolov, nachádzajú sa väčšinou na východe krajiny – najstaršie sú z 13. storočia, najnovší z 21. storočia.
Svätý prvomučeník Štefan sa uctieva aj ako patrón Ríma, kde je od roku 585 údajne pochovaný v Chráme San Lorenzo fuori le Mura.
Pre spôsob svojej popravy je patrónom kamenárov a murárov alebo šťastnej smrti. Znázorňuje sa s diakonskými a mučeníckymi atribútmi, jeho hlavným atribútom sú kamene.
Článok bol pôvodne publikovaný na stránke Do kostola.
