Spoločnosť bez spoločných záujmov

O rozdelenej spoločnosti v západnom svete sa hovorí dlho. Ak však chceme nájsť nejaký predel, pri ktorom sa tento fenomén dostal do širšieho povedomia, môžeme si vybrať napríklad rok 2014, keď francúzsky geograf Christophe Guilluy vydal svoju prelomovú knihu v prestížnom vydavateľstve Flammarion s názvom La France périphérique: Comment on a sacrifié les classes populaires (Periférne Francúzsko: Ako boli obetované ľudové triedy).

V tejto knihe veľmi detailne popísal, že francúzska spoločnosť, ktorá bola historicky hrdá na svoju rovnostársku povahu, je rozdelená na viacerých úrovniach. Nie je to jedna spoločnosť, ale hneď niekoľko spoločností. To by samo osebe nebolo prekvapivé. Novinkou je strata vzájomného pochopenia medzi jednotlivými vrstvami, ktorá vychádza z falošného obrazu spoločnosti.

Guilluy ukazuje, že pretože väčšina novinárov, mysliteľov a ďalších elít žije v hlavnom meste, vzniká ilúzia, že bežný život Francúza sa podobá luxusnému životu vo vybraných parížskych štvrtiach. Práve táto zahľadenosť do seba spôsobila ignorovanie daného problému.

Od roku 2014 sa situácia priebežne zhoršuje. Za jedenásť rokov mizne stredná trieda. V USA tento fenomén nikoho neprekvapuje, pretože americká spoločnosť je oveľa viac postavená na individuálnom úspechu. Novinkou však je, že aj americká stredná trieda pociťuje klasické problémy nižších sociálnych tried.

Rozdelená spoločnosť ako nový normál

V štatistikách bude vždy existovať pojem strednej triedy. Kúzlením s rôznymi kritériami možno dokonca toto miznutie strednej triedy na papieri poprieť. Problém strednej triedy však nesúvisí iba s výškou platu. Ide skôr o spoločenské nastavenie. Stredná trieda nemizne absolútne, ale funkčne. Klesá schopnosť vytvárať úspory, plánovať budúcnosť, investovať do bývania, do vzdelania detí a zdravia. Stredná trieda bola založená na predpoklade, že hlavné bohatstvo vzniká z práce a zo schopnosti sporiť. Tieto hodnoty štruktúrovali politický život.

Tento model je však v poslednom čase spochybňovaný. Môže za to posilnenie spoločenskej vrstvy, ktorá sa často označuje ako hyperclass. Ide o úzku, často silne globalizovanú vrstvu, ktorej postavenie je definované vlastníctvom finančných aktív, nie príjmom z práce. Navyše tieto aktíva sú často oddelené od bežných ekonomických cyklov, napríklad v podobe technologických startupov.

Vďaka tomu táto hyperclass už nepotrebuje silnú ekonomiku založenú na trvalom dopyte strednej triedy. Keď k tomu pripočítame skutočnosť, že táto vrstva často vlastní médiá alebo dokonca celé sociálne siete, jej záujmy sa nepretínajú s väčšinou ľudí. Jej každodenná realita sa navyše stále viac oddeľuje od reality väčšiny spoločnosti.

Ešte pred tridsiatimi rokmi boli aj veľmi bohatí ľudia závislí od rovnakých ciest, škôl a nemocníc ako zvyšok populácie. Dnes môžu svoje potreby riešiť selektívne: súkromnou dopravou, súkromným zdravotníctvom a vzdelaním, často naprieč hranicami. Verejná infraštruktúra tak pre nich prestáva byť kľúčovým záujmom, stačí, aby fungovala v niekoľkých strategických uzloch.

Poslednou novou spoločenskou fraktúrou je umelá inteligencia. Pre väčšinu strednej triedy predstavuje strašiaka, ktorý ju môže v nasledujúcich mesiacoch alebo rokoch pripraviť o prácu. Hypertrieda ju, naopak, vníma ako skvelú investičnú príležitosť, ktorá už v minulom roku priniesla obrovské množstvo nového kapitálu.

Rozdelená spoločnosť sa tak prestáva javiť ako prechodný stav a začína fungovať ako nový normál. Rok 2026 preto nemusí priniesť ďalšiu krízu, ale skôr potvrdenie trendu, v ktorom sa spoločné záujmy spoločnosti ďalej rozpadajú.

Spoločnosť, ktorá sa znovu učí organizovať spoločný život

Pesimistický scenár je založený na tom, že sa nič zásadné nebude meniť. Optimistický scenár, naopak, počíta s tým, že načrtnuté problémy si uvedomí väčšina ľudí. Po rokoch kultúrnych vojen, hodnotových problémov a stretov identít sa ľudia začnú viac pozerať okolo seba.

Namiesto ideologických rozkolov preváži praktický pohľad na skutočné problémy. Nedostupné bývanie, nefunkčné zdravotníctvo a kolabujúce školstvo sa dajú riešiť bez toho, aby ľudí rozdeľoval pohľad na riešenie konfliktu na Ukrajine alebo na zmysel Európskej únie.

Viera v inštitúcie nevzniká dokonalou PR kampaňou, ale schopnosťou riešiť konkrétne problémy. Cesta zameraná na pragmatizmus dokáže zahladiť roky hĺbenú priekopu. Spoločnosť zanechá márne snahy o hľadanie utopistického jednotného názoru, ale začne sa znovu učiť, ako fungovať vedľa seba pri názorových a politických rozdielnostiach.

Cestou k zmene môže byť pretransformovanie volebného systému a spôsobu jeho fungovania. Model ísť k voľbám raz za štyri roky korešpondoval s technickými možnosťami dvadsiateho storočia. Dnešné technické vymoženosti umožňujú získať názory občanov prakticky bezprostredne. Dostupnosť informácií vďaka webu a priamym prenosom zo zasadnutí je na inej úrovni ako pred dvadsiatimi rokmi.

Participatívne rozpočty, digitálna deliberácia a občianske zhromaždenia by mali byť spôsobmi obnovenia spoločenskej jednoty. Dôležité je nájsť spôsob, ako viac zapojiť občanov do celého procesu tvorby rozhodovania v spoločnosti, a nie iba do pasívnej volebnej účasti. Práve účasť na rozhodovaní umožní aj prijatie nepriaznivého výsledku.

Problém umelej inteligencie vo verejnom priestore urýchli proces regulácie, ktorý posilní transparentnosť tvorby obsahu i samotnej politickej debaty. Zahltenie verejného priestoru umelo generovaným obsahom totiž postupne oslabí ich účinnosť.

Miesto presviedčania nastane únava, miesto manipulácie strata pozornosti. Práve táto saturácia môže vytvoriť tlak na jasné pravidlá, označovanie zdrojov a návrat k overiteľným informáciám. Regulácia tak prispeje k spľasnutiu investičnej bubliny okolo umelej inteligencie.

Optimistický scenár na rok 2026 teda nestojí na návrate harmónie ani na víťazstve jednej idey. Jednota spoločnosti sa nebude rodiť zo zhody názorov, ale z nutnosti spolupracovať na problémoch, ktoré nemožno riešiť oddelene.