Keď Tetiana Rybaková počuje výbuchy, môže urobiť len jediné: ľahne si do postele a čaká. Nevládze chodiť a nedokáže sa dostať do protileteckého krytu. Nedávno preto poprosila sociálnu pracovníčku, aby jej okná prelepila červeným darčekovým papierom, starými vojenskými plagátmi a verziou modlitby Otčenáš.
Tak už nemusí sledovať ruské drony, ktoré jej lietajú popred okná.
Už dva týždne Rusko sústreďuje svoju palebnú silu na jej rodnú Odesu, najväčší ukrajinský prístav, ktorý opakovane zasahuje dronmi a raketami v najintenzívnejšom ostreľovaní za takmer štyri roky vojny.
Rybaková bola tento mesiac [v decembri, pozn. red.] bez elektriny minimálne deväť dní. Štyri dni z toho bola navyše bez kúrenia a bez vody. Sociálna pracovníčka jej musela nosiť fľaše s vodou až na siedme poschodie. Tetiana, ktorá je už roky imobilná, si obliekla dvoje ponožiek, dvoje teplé nohavice, sveter a hrubý froté župan. Potom sa ešte zakryla dvomi dekami.
„Psychicky sa to už nedá vydržať,“ povedala 64-ročná Rybaková počas nedávnej návštevy sociálnych pracovníkov. „Mám úplne zničené nervy. Včera v noci, keď vypadla elektrina a začalo sa ostreľovanie – sirény hučali –, bol to strašný hluk. Ale ešte horšia bola tlaková vlna. Dvere a okná sa triasli – buch, buch, buch – a ja som tam ležala, neschopná utiecť, bez možnosti kamkoľvek ísť.“
Ukrajinci sa domnievajú, že Moskva útočí na Odesu, mesto na brehu Čierneho mora, v odvete za nedávne ukrajinské útoky na „tieňovú flotilu“, ktorú Rusko využíva na prepravu ropy a obchádzanie sankcií. Kým veľké ukrajinské mestá často zažívajú vlny intenzívneho bombardovania striedané pokojnejšími obdobiami, Odesa je pod takmer nepretržitým útokom od skorých ranných hodín 12. decembra. Rusko sa zameriava najmä na prístavy a energetickú infraštruktúru. Pri útokoch zahynulo najmenej deväť ľudí.
Keď sú elektrina, plyn aj voda celé dni vypnuté, ľudia si chodia nabíjať telefóny a počítače do krízových centier alebo obchodov. Variť musia na provizórnych varičoch vonku. Keďže chladničky nefungujú, mlieko, vajíčka a smotanu dávajú v igelitových vreckách na parapety, aby ich udržali v chlade. Niektorí si na dvoroch postavili veľké generátory, aby mali prístup k elektrine aj susedia.
Jeden muž pripojil svorky na autobatériu a natiahol kábel až do bytu, aby mohol zapojiť chladničku a práčku. Jeden pár si dokonca zdokumentoval rande v reštaurácii s morskými plodmi – s rytmickým pop-pop-pop v pozadí, keď protivzdušná obrana strieľala na ruské drony. Desiatky vodičov Tesiel čakali celé hodiny pri jedinom nabíjacom bode, ktorý ešte fungoval.
Od chvíle, keď ruské vojská vo februári 2022 vtrhli na Ukrajinu, ľudia sa zomkli. Ich nezlomnosť sa stala legendárnou – až do takej miery, že sa o nej hovorí skoro ako o klišé. Osemdesiattriročný Olexij Kolodčuk hovorí, že výpadky elektriny a kúrenia preňho nie sú žiadny veľký problém. Najviac ho mrzí to, že zabudol dať boršč von do chladu a polievka sa pokazila oveľa skôr, ako mala.
Dodáva, že by rád odkázal niečo aj ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi.
„Niekedy si hovorím, že keby som sa k Putinovi dostal s palicou, poriadne by som mu ňou tresol po hlave – možno by sa mu konečne rozsvietilo, lebo je jasné, že to v tej hlave nemá v poriadku,“ povedal Kolodčuk.
Po takmer týždni bez elektriny začala mnohým obyvateľom Odesy dochádzať trpezlivosť. Usporiadali protest. Pre starších ľudí, ktorí museli týmto útrapám čeliť tesne pred Vianocami a novým rokom, bolo čoraz ťažšie nájsť v sebe aspoň kúsok optimizmu.
Jedinou radosťou 72-ročnej Valentyny Avdijenkovej je jej trojročný vnuk Denys. Je veselý a neustále rozpráva, nech sa deje čokoľvek. Keď sa spustia nálety, kričí „balistika, balistika,“ napodobňujúc dospelých.
Nedávno kráčala tmavou ulicou domov, krívala, opierala sa o palicu v ľavej ruke a pravou tlačila malý nákupný vozík.
„Chcem, aby sa toto šialenstvo konečne skončilo,“ povedala. „Sme už takí unavení. Kedy to už konečne prestane?“
Pre starších ľudí, ktorí si pamätajú život v Sovietskom zväze, je táto vojna ešte bolestivejšia – stavia Ukrajincov proti Rusom, ktorých kedysi považovali za bratov.
Už 73-ročný Mahadan Farchijev slúžil 25 rokov v sovietskej armáde spolu s Ukrajincami aj Rusmi. Bojoval v Afganistane, kde bol postrelený do dolnej časti pravej nohy. Na stole v obývačke má fotografiu seba v uniforme s hruďou pokrytou sovietskymi medailami. So svojím bratom a sestrou, ktorí žijú v Rusku, však už prerušil všetky kontakty.
Oľha Demydovová, 43-ročná sociálna pracovníčka z ukrajinskej charity Kultúra demokracie, ho nedávno navštívila, aby zistila, čo jeho rodina potrebuje. Sedel na gauči so svojou manželkou Anastasiou a 42-ročným synom Andrijom, ktorý má detskú mozgovú obrnu. Nedokáže hovoriť ani chodiť. Dokáže prehltnúť len rozmixované jedlo. Rodičia mu musia meniť plienky asi štyrikrát denne.
Keď je ostreľovanie najsilnejšie, Farchijevovci posadia Andrija do toaletného kresla na kolieskach a presunú sa s ním na chodbu. Ich syn tam len nehybne sedí, kŕčovito zviera päste a silno priviera oči, až kým výbuchy neprestanú.
„Lebo nedajbože, aby sa niečo stalo... Kam by sme s ním v takom stave utekali?“ pýta sa Farchijev.
Demydovová hovorí, že v posledných týždňoch spočíva veľká časť jej práce v tom, že sa snaží povzbudzovať ľudí ako Farchijev. Niekedy stačí len prísť, sadnúť si k nim a porozprávať sa o tom, aký bol ich život kedysi.
„Keď nie je elektrina, kúrenie ani voda, človeka prepadne apatia,“ povedala. „Máš pocit, že je koniec. A potom si uvedomíš – nie. V žiadnom prípade. Nesmieš to vzdať. Musíš ísť ďalej. Musíš to prežiť. Vydržať. Bude lepšie.“
Pre Rybakovú, ženu pripútanú k posteli na siedmom poschodí, život vôbec nevyzerá tak, ako si ho predstavovala. Kedysi sama pracovala ako sociálna pracovníčka a starala sa o slabých. Verila, že je pripravená na všetko, čo by ju mohlo v starobe postretnúť.
Po rokoch zdravotných problémov však v roku 2023 po náročnej operácii obličky prišla o väčšinu sily v nohách.
Vždy verila, že v starobe sa o ňu postarajú jej deti – najstarší 45-ročný syn, jeho bratia, 35-ročné dvojčatá, a dcéra. Synov však takmer nevída. Všetci traja bojujú na fronte. A jej dcéra minulý rok z Ukrajiny odišla, pretože ten neustály tlak už psychicky nezvládla.
Rybaková kedysi dokázala spať aj počas náletových poplachov, dnes už nie. Sirény znejú niekedy aj desať hodín vkuse.
„Chcem už len trochu pokoja, aspoň kúsok,“ povedala. „Zdravie sa mi úplne rúca. Cítim, že som na konci so silami. Už nemám nijakú energiu.“
Článok pôvodne vyšiel v denníku New York Times.