Friedrich Merz je ako predseda strany a spolkový kancelár kedysi úspešnej ľudovej strany CDU najväčším sklamaním roka 2025. Po desiatich mesiacoch vo funkcii sú jeho preferencie medzi obyvateľstvom zdrvujúco nízke. V pravidelných rebríčkoch dvadsiatky najobľúbenejších politikov v Nemecku sa už mesiace pohybuje na úplnom chvoste a s aktuálnym 19. miestom mu hrozí, že z rebríčka úplne vypadne.

V otázke, koho si Nemci želajú za kancelára, ho len dva dni pred Vianocami predbehla Alice Weidelová, predsedníčka AfD. Nemecký volič, ktorý si myslel, že s predchádzajúcou ľavicovo-zelenou vládou už zažil dosť nešťastia, po desiatich mesiacoch s Merzom definitívne stratil nádej, že by sa niečo zlepšilo len preto, že na čele teraz úraduje čierno-červená koalícia namiesto červeno-zeleno-žltej.

Sklamanie vo vlastných radoch

Volič je známy ako vrtkavá bytosť a volí sa len každé štyri roky až päť rokov, o to dôležitejšia je preto pre kancelára opora vo vlastných radoch, teda vo vlastnej strane. Práve tam je však nálada voči vlastnému predsedovi ešte horšia – ak nie priamo na historickom dne.

Jedna z viet, ktoré dnes zaznievajú dokonca aj od skúsených straníckych veteránov CDU, znie: „Tento muž je najväčším sklamaním.“ Medzi doteraz vernými kresťanskými demokratmi badať istú bezradnosť nad totálnym politickým zlyhaním tejto niekdajšej nádeje – najmä pre konzervatívne krídlo –, ale aj tých, ktorí od neho očakávali návrat rozumu v hospodárskych a finančných otázkach.

Zároveň panuje istá neistota, či bol Merz takýto vždy, len to nikto nechcel vidieť, alebo či ho až získanie moci, funkcia kancelára a vôľa udržať si ju za každú cenu – bez ohľadu na to, čo to bude stáť – urobili oportunistom. Isté je, že Merz pravidelne obetuje jeden volebný sľub za druhým, len aby zostal v koalícii so sociálnymi demokratmi.

Alternatívu otvorenia sa AfD ako koaličnému partnerovi odmieta ešte prísnejšie než veľká časť jeho vlastných straníckych kolegov a o menšinovej vláde – hoci by bola možná – nechce ani diskutovať. Tým sa CDU fakticky vydala napospas koaličnému partnerovi SPD, ktorý si to s pôžitkom uvedomuje a využíva.

Faktom je, že Friedrich Merz, ktorý ešte pred rokom vo volebnej kampani s veľkolepými sľubmi a vyhláseniami vyrážal meniť krajinu a po zlyhaných ľavicovo-zelených experimentoch predchádzajúcej vlády Olafa Scholza (SPD), Roberta Habecka (Zelení) a Christiana Lindnera (FDP) sľuboval návrat rozumu a odbornosti, z toho všetkého nedodal vôbec nič.

Nielenže nesplnil prvý sľub, ktorý znel, že ľudia ešte pred letom 2025 pocítia ekonomický pokrok vo svojich peňaženkách. Nekonala sa ani následne sľubovaná „jeseň reforiem“. A rok 2025 sa už chýli ku koncu.

Neexistuje dokonca ani plán na rok 2026. Nemecko má za sebou štyri roky recesie, rekordný počet firemných insolvencií, kľúčové odvetvia ako automobilový priemysel, oceliarstvo či chemické koncerny kolabujú alebo presúvajú výrobu do zahraničia – napríklad BASF.

Ceny elektriny patria bez vyhliadky na zlepšenie k najvyšším na svete. Ako odpoveď na to sa posledné funkčné jadrové elektrárne namiesto opätovného spustenia veľkolepo vyhadzujú do vzduchu.

Politika pokračuje bez zmeny. Prví posmeškári už hovoria o „Friedrichovi Merkelovi“. Migračnú ani energetickú politiku nekorigoval – naopak, svojou nečinnosťou ju vyhnal do extrému.

Dramatická hospodárska situácia

Najneskôr teraz je jasné aj ekonómom, ako je Clemens Fuest, šéf renomovaného inštitútu Ifo, ktorý ešte začiatkom roka podporoval Merzovu dlhovú politiku, že masívny dlhový balík vo výške presahujúcej 500 miliárd eur, ktorý Merz ešte pred nástupom do funkcie presadil v Bundestagu pod zámienkou „špeciálneho fondu“ na inovácie a štrukturálne reformy, sa míňa na všetko možné – len nie na dôležité štrukturálne investície. Inštitút Ifo preto už od októbra 2025 hovorí o „dramatickej hospodárskej situácii“ Nemecka a varuje pred „talianskymi pomermi“.

Ani sľubovaný obrat v migračnej politike, ktorý Merz vo volebnej kampani oznamoval vrátane úplného uzavretia hraníc a deportácií, sa nekoná. Hoci sa vďaka hraničným kontrolám podarilo zabrániť vstupu väčšieho počtu nelegálnych migrantov, len prostredníctvom zlučovania rodín prišlo tento rok viac ako 100-tisíc ďalších. Vláda zároveň na vlastné náklady stále letecky priváža z Afganistanu údajné „miestne sily“, zatiaľ čo sa jej nedarí vyhostiť ani ťažkých násilníkov či azylových podvodníkov.

Viac než 50 percent poberateľov takzvaného občianskeho príjmu nie sú nemeckí občania, ale migranti s neistým pobytovým statusom, ktorí na náklady nemeckých daňových poplatníkov roky čakajú na svoje azylové konania. Sľubované zrušenie občianskeho príspevku sa u Merza zmenilo na premenovanie – dnes sa nazýva „základné zabezpečenie“, inak sa nezmenilo nič.

Zlyhanie od samého začiatku

Bez následkov sa nezaobišla ani samotná strana. To, akú slabú podporu má Merz vo vlastnom dome, sa od leta ukázalo hneď niekoľkokrát. V júli 2025 zlyhal pri pokuse presadiť kandidátov do Spolkového ústavného súdu, hoci boli dohodnutí s koaličným partnerom SPD, pretože ho vlastná poslanecká frakcia odmietla podporiť. Voľba musela byť zrušená ešte predtým, než by došlo k ponižujúcej porážke v hlasovaní.

Kandidátka SPD Frauke Brosius-Gersdorfová bola pre väčšinu kresťanských demokratov pre svoj otvorený propotratový postoj absolútne neprijateľná. Merz aj jeho stranícky manažér Jens Spahn sa fatálne zmýlili, keď predpokladali, že novozvolení poslanci CDU bez slova schvália každé meno, ktoré im vedenie predloží. Frakcia sa vzoprela – a uspela.

V skutočnosti však nešlo o prvé zlyhanie Friedricha Merza. Ako prvý spolkový kancelár povojnového Nemecka potreboval dve kolá hlasovania, aby bol vôbec zvolený. Išlo o historický neúspešný štart, ktorý sa teraz ako červená niť tiahne celým jeho pôsobením. Kancelár nemá silu presadiť sa.

Ak sa pozrieme ešte ďalej do minulosti, už jeho zvolenie za predsedu CDU bolo dvojitým fiaskom – potreboval naň tri pokusy. V prvom kole prehral s favoritkou Angely Merkelovej, nevýraznou Annegret Kramp-Karrenbauerovou, ktorá nemala žiadne prednosti okrem toho, že nebola Friedrich Merz. To vtedy stačilo. Hlasy si ešte v noci pred hlasovaním na zjazde zabezpečila v Junge Union (Únia mladých Nemecka) výmenou za post generálneho tajomníka pre Paula Ziemiaka. Druhý pokus mu prekazil Armin Laschet, ktorý sa síce stal kandidátom na kancelára, no voľby prehral.

Tri pokusy stať sa predsedom strany, dva pokusy stať sa kancelárom. To, že nemá pod kontrolou ani vlastný dom a nemôže si byť istý hlasmi vlastných ľudí, sa stalo trvalým symptómom.

Nič sa nenaučil

Po debakli okolo volieb sudcov ústavného súdu by sa iní politici možno poučili. Koncom novembra 2025 však Merz vyštartoval do ďalšieho debaklu – pri hlasovaní o novom dôchodkovom zákone. Tentoraz mu podporu odmietli práve mladí poslanci vlastnej frakcie vrátane vnuka bývalého kancelára Helmuta Kohla. Merz a jeho blízky spolupracovník Spahn opäť zopakovali tú istú chybu: koaličnému partnerovi SPD vopred sľúbili veci, ktoré neboli ani prerokované, ani schválené vlastnou frakciou.

Návšteva Friedricha Merza na spolkovom zjazde Junge Union sa tak pre kancelára zmenila na krížovú cestu. Treba pripomenúť, že pre predsedu CDU ide zvyčajne o domáce ihrisko. Práve Junge Union pre Merza neúnavne viedla volebnú kampaň a vďačí jej za nomináciu na predsedu strany aj kandidáta na kancelára. Túto podporu už začiatkom roka výrazne naštrbil zrušením dlhových bŕzd.

Keď teraz opäť obišiel mladú generáciu a v rámci dôchodkovej reformy ju chcel zaťažiť obrovskými budúcimi nákladmi len preto, aby vyhovel SPD, pochopili to ako zradu. Jeho prejav na zjazde Junge Union sprevádzalo ľadové ticho bez potlesku – nikdy predtým tam nebol kancelár takto otvorene odmietnutý.

Hlasy na dôchodkový zákon si Merz napokon zabezpečil len vďaka tomu, že mu v Bundestagu ponúkla pomoc krajne ľavicová strana a oznámila, že za zákon zahlasuje. Z vlastných radov hrozilo príliš veľa otvorených „nie“. Na konci to tesne stačilo na takzvanú kancelársku väčšinu Friedricha Merza. Druhýkrát bol však po krátkom čase vo funkcii ťažko zasiahnutý – opäť vlastnými ľuďmi.

Merzov favorit prepadol

Podľa nemeckého príslovia sa všetko dobré deje trikrát. December priniesol kancelárovi ešte pred vianočnou prestávkou tretiu porážku – a áno, opäť spôsobenú vlastnými radmi.

Merz zlyhal pri pokuse presadiť svojho kandidáta na post predsedu stranícky blízkej Nadácie Konrada Adenauera. Členovia namiesto toho zvolili ženu, s ktorou je spojená jeho prvá porážka: Annegret Kramp-Karrenbauerovú. Tá sa po odchode z čela CDU stiahla z politiky, no teraz sa vrátila a získala kontrolu nad smerovaním politickej práce strany aj nad 95 zahraničnými zastúpeniami CDU.

Táto porážka sa nevníma ako zlyhanie Güntera Kringsa, ktorý má v strane výbornú povesť, ale ako jasný odkaz Merzovi. Nešlo o vytvorenie teplého miesta pre Kramp-Karrenbauerovú, ale o vedomé odmietnutie Merzovho kandidáta v prospech političky zo starého merkelovského krídla. Merz a jeho tím opäť neodhadli silu odporu – a nedokázali sa presadiť.

Výrečné ticho vnútrostraníckych konkurentov

V časoch krízy je vždy zaujímavé sledovať, kto sa pridá na pomoc. Vplyvní muži strany, ktorí stoja na čele silných krajinských organizácií alebo sú ministerskými predsedami, pri problémoch Friedricha Merza nápadne mlčia. Zatiaľ čo kancelár bojuje o väčšinu v strane aj v Bundestagu, stranícki kolegovia ako Hendrik Wüst či Daniel Günther mu podporu odopierajú demonštratívnym mlčaním. Pomoc v núdzi vyzerá inak.

Wüst, ktorý úspešne vládne vo svojej spolkovej krajine v tichej koalícii so Zelenými, má sám ambície nahradiť Merza na poste kancelára. Takmer sa zdá, že z Porýnia s pôžitkom sledujú, ako sa Merz sám rozkladá – aby sa mohli postaviť do pozoru, keď padne.

Nádej na politický obrat pod vedením Merza už nemajú v strane ani tí, ktorí ho kedysi za každú cenu chceli ako kancelára. V spolkových krajinách, kde sa budú v roku 2026 konať krajinské voľby, panuje medzi funkcionármi CDU veľká obava. S akými argumentmi majú na miestnej úrovni presviedčať voličov, že tentoraz strana po voľbách svoje sľuby dodrží, keď spolková CDU pod vedením Friedricha Merza porušuje jeden sľub za druhým?

Politika Berlína sa odráža v preferenciách CDU v spolkových krajinách. Za zlyhania Merza čoskoro zaplatia regionálne organizácie CDU volebnými porážkami. AfD pritom na východe Nemecka nemusí ani viesť kampaň – sklamaní voliči Merzovej strany k nej prichádzajú sami.

Bilanciu roka 2025 pre Nemecko teda možno zhrnúť takto: drvivá väčšina Nemcov by bez váhania vrátila spaľovací motor späť do plnej prevádzky, keby mohla. Friedricha Merza by však dnes už pravdepodobne ani jeho vlastná strana znovu nepostavila ako kandidáta na kancelára.