Len zatiaľ nevieme, či vojenské výdavky vzrástli ešte strmšie a prekročili tri bilióny: sumu zodpovedajúcu HDP Francúzska a výrazne prevyšujúcu HDP Ruska, Kanady či Brazílie. O začínajúcom roku 2026 sa dá zatiaľ povedať len to, že prinesie ďalší rekord.
Rekordné výdavky vlád a zisky zbrojárov sú ťahané medzinárodnými konfliktmi – čiastočne tými prebiehajúcimi, ale predovšetkým tými, na ktoré sa štáty pripravujú. Z desiatok prebiehajúcich konfliktov majú prinajmenšom dva globálny charakter: Rusko – Ukrajina a Izrael – Irán. Okrem bojujúcich strán sa v nich nepriamo stretávajú aj geograficky vzdialené veľmoci, pre ktoré je konflikt natoľko dôležitý, že jeho eskalácia môže viesť k priamemu veľmocenskému stretu a riziku jadrového konfliktu.
Mier nemusí byť nablízku
Mier nie je nadosah tam ani tam. Napriek tomu sú na Ukrajine vyhliadky o niečo priaznivejšie ako na Blízkom východe. V oboch prípadoch je podstatné, že Trumpova administratíva, ktorá je hlavným nepriamym účastníkom oboch konfliktov, stojí o mier zodpovedajúci súčasným pomerom. Ale prípady sa líšia silou a vplyvom podporovateľov vojny.
Na pokračovaní vojny na Ukrajine má do určitej miery záujem Rusko, pretože stále ešte nedobylo všetky územia, ktoré považuje za svoje. Hoci súčasné pomery nezodpovedajú ruským cieľom, výrazne sa k nim blížia. S každým ďalším mesiacom vojny im budú bližšie až do okamihu, keď Rusko zistí, že vojensky už má, čo potrebuje. Riešenie ostatných otázok, ako napríklad status budúcej Ukrajiny (obnova, ozbrojené sily, zahraničnopolitická orientácia), je vecou diplomacie, samozrejme, podloženou ruskou schopnosťou pritlačiť Ukrajinu k stene. Trump je podľa všetkého pripravený takéto riešenie prijať.
Na strane vojny stojí Zelenského režim a Európa. Zelenského postoj má zvrátenú racionalitu. Kým sa bojuje, prežíva politicky aj fyzicky, s koncom vojny nie je isté ani jedno, ani druhé. Bez európskej podpory by však už dobojoval. Európska únia a Veľká Británia si zo zástupnej vojny s Ruskom urobili prioritu všetkých priorít a ich predstavitelia hovoria, že smerujú dokonca k priamemu stretu. Nechajme bokom, čo z toho je ideologická zaslepenosť, čo oportunizmus a čo úplná strata súdnosti.
Podstatné je, že Trump ukrajinskými aj európskymi predstaviteľmi pohŕda, necíti sa viazaný ich predstavami a hľadá alternatívy. Naráža však na svoj vlastný hlboký štát, ktorý nemá úplne pod kontrolou. Jeho časť chce s Európou pokračovať v bidenovskej politike a podkopáva Trumpovu mierovú politiku na Ukrajine.
Aká bude reakcia Európy?
Dôležitá bude európska reakcia na zrútenie kyjevského režimu, ktoré možno v tomto roku očakávať: Kyjevu dochádzajú peniaze aj ľudia. Zareaguje európska elita, zvyknutá klamať ráno, popoludní aj večer, tým, že dá od Ukrajiny ruky preč a príde s novým klamstvom o tom, že mali od začiatku pravdu a v skutočnosti vyhrali?
Bola by to tá druhá najlepšia cesta k mieru. Tá najlepšia by spočívala v radikálnej obmene európskych elít, čo však tento rok nemožno očakávať. Alebo sú natoľko šialení, že Paríž, Londýn a Berlín dotlačia do vojny s Ruskom Východoeurópanov v nádeji, že tým presvedčia Američanov, aby sa zapojili?
V takom prípade by sa Rusko najskôr uchýlilo k demonštrácii sily voči vybraným európskym cieľom – orešniky už má nachystané. Aj tak môže vyzerať európska cesta k mieru.
Čudné podoby prímeria
Na Blízkom východe dnes vládnu dve podivné prímeria. Jedno v Palestíne, ktoré Washington dohodol s Hamasom. Druhé s Iránom, ktoré nasledovalo po americkom a izraelskom útoku na Irán a iránske vojenské odpovede – citeľné pre Izrael a symbolické pre USA. Izrael nestojí ani o jedno. Pokračuje v likvidáciách Palestínčanov, na čo stačí sám, a zároveň chce doraziť Irán, čo bez americkej pomoci nezvládne.
Trumpovi sa zrejme nepáči, že Izrael rozbíja jeho mierový plán pre Gazu. Ani nestojí o vojnu s Iránom po tom, ako v lete chválenkársky oznámil veľké víťazstvo nad Iránom a zničenie jeho programu jadrových zbraní. Zároveň asi chápe, že vojna s Iránom by rozmetala jeho doterajšiu politiku na Blízkom východe, zatiahla USA do močiara, proti ktorému boli dobrodružstvá v Iraku či Afganistane prechádzkami ružovým sadom. Navyše by mohla posilniť existujúce protiamerické aliancie a vytvoriť nové.
Aj keď je Izrael menší ako Ukrajina a v porovnaní s Európou vyložený trpaslík, má také páky na Washington, o ktorých sa nikomu v Európe ani nesnívalo. Americká sionistická loby si od Trumpa vie vyžiadať či vynútiť, čo potrebuje.
Izraelský premiér Netanjahu vidí demonštrácie, ktoré od konca roka prebiehajú v Iráne, ako príležitosť na zmenu režimu. Nie sú síce motivované sympatiami k Západu či Izraelu ani inými politickými dôvodmi, ale ekonomickou nespokojnosťou obyvateľstva sužovaného americkými sankciami. To nevylučuje možnosť, že sú podnecované z USA či Izraela. Režimom v Iráne môžu otriasť. Na Trumpovo malé nadšenie sa Netanjahu v posledných dňoch minulého roka nechal pozvať na Floridu, aby mu všetko vysvetlil.
Zdá sa, že Trump pochopil. Hneď pohrozil útokom, ak v Iráne pri potláčaní demonštrácií niekoho zabijú. Znie to takmer ako výzva Izraelu, aby sa jeho iránski agenti o nejakú tú streľbu v Teheráne postarali. A keby snáď Trump váhal, postaví ho Netanjahu pred hotovú vec. Izrael začne útok sám a loby už potom vo Washingtone zatlačí dostatočne silne, aby v tom sám nezostal.
Aj keby bol Izrael s americkou podporou úspešný a iránsky režim sa zrútil, k mieru na Blízkom východe to nepovedie. Načas by sa mohol naplniť Izraelom preferovaný scenár ozbrojeného chaosu oslabujúceho jeho nepriateľov. Avšak z takejto situácie profitujú aj iní vrátane moslimských veľmocí. Izrael sa ich obáva, či už ide o šiítskych Peržanov, sunnitských Turkov alebo wahhábistickych Saudov. Bez amerického krotiteľa považuje každú z nich za existenciálnu hrozbu.
Ale záujem Washingtonu o Blízky východ klesá, skôr ako Arabov, Peržanov či Turkov potrebuje krotiť Číňanov. Ak sa však Izraelu podarí vtiahnuť Američanov do vojny, môžu aspoň dúfať, že ešte nejaký čas zostanú.
Venezuela ako lokálna udalosť
Oproti Ukrajine či Iránu zostáva taká Venezuela iba lokálnou udalosťou. Ďalší vývoj ukáže, či americký novoročný zásah, bombardovanie hlavného mesta a gangsterský únos prezidenta Madura povedú k novej stabilite pod kontrolou Washingtonu, ktorá bude demonštráciou americkej sily, alebo k dlhej občianskej vojne, ktorá sa stane dokladom americkej slabosti.
Tak či onak, Američania najskôr dokážu odradiť ostatné veľmoci od vojenskej angažovanosti na západnej pologuli. Z Venezuely sa ohnisko veľmocenského stretu nestane.
Riziko veľmocenských stretov
Najviac zdrojov však nepohlcujú existujúce konflikty, ale očakávania veľmocenského stretu. Najbližšie je dnes k nemu Európa, kde výdavky na zbrojenie rastú rýchlejšie ako inde. Ale západoeurópsky pokus o vojnu s Ruskom by zrejme rýchlo ukončila vyššie spomínaná ruská demonštrácia sily.
Mimoriadne vážna je situácia vo východnej Ázii. USA sa snažia geopoliticky obkľúčiť Čínu a v regióne si nárokujú postavenie, ktoré by samy na západnej pologuli žiadne iné veľmoci nestrpeli. Ani Číne sa niečo také nebude dlhodobo páčiť. O priamy stret však nestoja ani Číňania, ani Američania, zatiaľ robia všetko preto, aby k nemu nedošlo.
Nemožno však vylúčiť zástupnú vojnu, v ktorej sa za americké záujmy obetujú ich miestni chránenci, teda ukrajinský scenár v Pacifiku. Spúšťačom môže byť Taiwan, ale možností je viac. Čína má teritoriálne spory s kýmkoľvek. Vo Východočínskom mori s Japonskom a Južnou Kóreou, v Juhočínskom mori s Vietnamom, Filipínami, Malajziou či Indonéziou. O časť hranice sa sporí aj s Indiou, hoci Peking aj Dillí sa v posledných rokoch snažia konflikt prekonať.
Preto zožala veľký čínsky hnev japonská premiérka, keď v novembri vyhlásila, že v prípade čínskeho útoku na Taiwan nezostane jej krajina bokom. Naznačila tým, ako by taká zástupná vojna mohla vyzerať: Taiwan v úlohe Ukrajiny, Japonsko v úlohe Európy. Jej dôsledky by boli zničujúce nielen pre priamych účastníkov.
V regióne vzniká významná časť svetového ekonomického produktu vrátane globálnych dodávok ťažko nahraditeľných tovarov a surovín. Tvrdé straty by čakali aj USA. Ale vo Washingtone môžu usúdiť, že zástupná vojna Japonska a Taiwanu proti Číne poskytuje poslednú príležitosť, ako zabrániť čínskej globálnej prevahe. Potom môže dokonca platiť: čím skôr, tým lepšie.
Ázijskí predstavitelia zatiaľ konajú opatrne a racionálne. Na to sme však boli zvyknutí vo veciach vojny a mieru aj od európskych predstaviteľov, potom prišiel rok 2022 a začali na vojnu prisahať. Proti vojnovému šialenstvu nie je imúnny nikto. Zbrojárom sa v každom prípade dobré časy nekončia.