Ako dlhodobo hovorí John Mearsheimer, USA chcú venezuelskú ropu, a tak si ju jedného dňa jednoducho prídu vziať. Podobne ako pri ruskej propagande, aj tentoraz sa toto najjednoduchšie vysvetlenie bude označovať ako Madurova propaganda (ekvivalent Putinovej). Jednoducho preto, že to isté hovorí aj ten Maduro.
No veď prečo by to nehovoril?
Trump sa vyznal, že operácia bola v súlade s americkými zákonmi. Vlastne tým oficiálne priznal základnú americkú politickú doktrínu: americké zákony nie sú v súlade s medzinárodným právom. To však nie je žiadne prekvapenie, ide o hlbokú súčasť amerického myslenia, ideológie a chápania sveta.
Otázka, či ide o vojenskú agresiu, je hádam vyriešená samotným faktom, že USA uniesli venezuelského lídra, a urobili tak s priamym pokusom o zmenu režimu, čo je vyhlásenie vojny a casus belli. Ide o podobnú príčinu vojny, ako mala „špeciálna operácia“ na Ukrajine. Hádam len s tým rozdielom, že Venezuela neohrozovala bezpečnosť USA. Avšak práve na tomto argumente postavil Washington svoje zdôvodnenie vojenského zásahu.
Madurov režim mal defekt legitimity a Západ výberovú morálku
Madurov režim sa však nedá považovať za legitímny, keďže popieranie slobodných volieb bolo v tejto krajine evidentné. Preto USA zaviedli voči Venezuele sankcie na dovoz ropy.
Moralizmus Západu (to slovo neslobodno zamieňať s morálkou) nedávno velil aj zaviesť sankcie voči Rusku. Už sme na to hádam aj zabudli, ale práve preto Joe Biden zrušil vyššie zmienené sankcie voči Venezuele. Dokonca ani Saudi neboli ochotní poslušne hrať západnú hru a zvýšiť dodávky ropy, aby vykryli straty z ruských dovozov.
Vo výberovej morálke, ktorá tu nastala ako nový druh psychedelického šialenstva, bol Západ ochotný vziať na milosť všetky autokracie a diktátorské režimy na svete, aby mu pomohli vstrebať dôsledky protiruských sankcií. Vrátane Venezuely.
Dnes už to zjavne neplatí. Biden sankcie voči Madurovmu režimu zrušil, Trump ich potrebovať nebude. Po ropu si prišiel špeciálnymi jednotkami.
V našej časti sveta by mohlo ísť o potvrdenie, že nielen Rusko je ochotné spustiť vojnu voči inej krajine s cieľom ju ovládnuť. Lenže tí, ktorí tomu nechceli uveriť ani napriek niekoľkým desiatkam prípadov za posledných 50 rokov, tomu nebudú veriť ani tentoraz.
V tomto prípade však nejde len o dočasnú prehru v pozičnej vojne medzi washingtonským deep statom, presvedčeným o tom, že akýkoľvek problém vo svete sa dá vyriešiť vojenským zásahom, a Trumpom na druhej strane, ktorý stál voči perverznej povahe bezpečnostnej loby USA v opozícii.
Útok na Caracas bol suverénnym politickým rozhodnutím samotného Trumpa. Svedčí o tom jeho dlhodobá komunikácia a razantný postoj k „venezuelskej otázke“. Jeho okolie už dlhodobo dáva najavo, že si po Madura príde a sú pripravení v juhoamerickej krajine vymeniť režim.
Za pravdu mu môže v dlhšej perspektíve nahrávať situácia okolo jeho hlavnej spojenkyne, venezuelskej opozičnej političky Maríe Coriny Machadovej, čerstvej držiteľky Nobelovej ceny za mier, ženy s obdivuhodným príbehom, ktorá je aj napriek tomu, že dostala toto toxické ocenenie, tejto ceny skutočne hodna (čo nie je pravidlom).
To, že ju Trump zatiaľ explicitne nepodporil a nateraz ponechal bokom, môže byť skôr otázkou situačnej taktiky. Viceprezidentka Delcy Rodríguezová, ktorá prevzala úlohu úradujúcej prezidentky krajiny, môže byť len dočasným medzikrokom hlbšieho presunu moci vo Venezuele.
Porušovanie medzinárodného práva s imperialistickými ambíciami má v USA veľmi dlhú tradíciu, preto by bolo skôr prekvapením, ak by si Trump nechal ujsť príležitosť získať najväčšie zásoby ropy na svete pod napohľad bezpečným morálnym krytím. V dnešnej dobe moralistickej bezuzdnosti pri vyhlasovaní „morálnych“ cieľov nemohol mať krajšie alibi.
Tentoraz ho pochvália aj európski „lídri“. Ako je známe, voči nelegitímnym vojenským agresiám sú až na výnimky všeobecne veľmi tolerantní, pokiaľ agresor stojí na správne strane dejín. Podmienkou je, že vedie iba vojnu, ale nevedie „agresívnu“ vojnu.
Neúspešné americké intervencie
Jedno majú však tieto americké zásahy pri snahe meniť neposlušné režimy kade-tade po svete spoločné: v takmer všetkých prípadoch išlo na konci dňa o neúspech, ktorý nepriniesol nič dobré pre USA a už vôbec nie pre dotyčnú krajinu, do ktorej bolo treba priniesť bratskú pomoc v podobe ozbrojených divízií. Oslobodiť populáciu od násilného diktátora je jedna vec, ak to však urobíte s cieľom krajinu ovládnuť, nemusí sa to vždy stretnúť s pochopením domorodého obyvateľstva.
Lenže v tomto prípade to Trumpovi môže vyjsť. Voči Madurovi zrejme stojí spoločenská väčšina v krajine, ktorá nedostala možnosť vyjadriť sa k budúcnosti svojej domoviny. Chirurgicky presný úspech „špeciálnej vojenskej operácie“ naznačuje, že pre Trumpa môže ísť o hru s dobrým koncom, kde veľa neriskuje. Pri minimálnych nákladoch môže získať cenného spojenca a more ropy.
Stačí zorganizovať regulárne voľby, v ktorých mu Venezuelčania zvolia jeho blízku kamarátku a zrejme aj favoritku najbližších volieb. Na rozdiel od Iraku, kde sa demokracia iba kamuflovala, alebo Egypta, kde si ľud v slobodných voľbách zvolil teroristické moslimské bratstvo (USA následne zbadali, čo vyviedli, a rýchlo im tam tú demokraciu radšej zrušili), v Južnej Amerike je potenciál moderného občianstva silnejší.
Spôsobí zmena orientácie Venezuely trvalejší pokles cien ropy?
Trump si navyše touto operáciou môže pomôcť aj voči Rusku, ak by zásah viedol k zníženiu cien energií. Infraštruktúra a technológie z USA môžu dostať na globálny trh podstatne viac ropy, ako je táto krajina dnes schopná produkovať a vyvážať vzhľadom na svoj neprebudený potenciál zviazaný socialistickými maniermi.
Z USA sa môže stať najvplyvnejšia ropná veľmoc na svete so schopnosťou manipulovať s globálnymi trhmi a cenami energonosičov, čo dostane pod tlak Rusko, ktoré z týchto príjmov žije, pričom západným inžinierom ideálnych svetov sa dlhodobo nedarí dostať ceny pod úroveň, ktorá by Rusku ublížila.
To však bude závisieť od toho, či sa Washingtonu naozaj podarí dostať vládu vo Venezuele pod kontrolu. V tejto chvíli je to stále otvorená otázka, stále nevieme, ako na rolu svojho nového pána zareaguje miestny ľud a aké silné budú Madurove gerily.
Tá kľúčová otázka dnes znie takto: na čej strane bude stáť nadkritická časť miestnej populácie?
Budú stáť na strane Madurovho režimu alebo na strane imperialistu, ktorý si prišiel upratať na zadnom dvore a presne podľa toho sa bude k vazalovi správať?
