Monroeova doktrína v novom kabáte

Trumpova administratíva koná v súlade s aktualizovanou verziou Monroeovej doktríny, ktorú sám prezident s istou dávkou preháňania nazýva „Donroe Doctrine“. Jej logika je jednoduchá: štáty nie sú hodnotené podľa dodržiavania univerzálnych noriem, ale podľa toho, či sú priateľmi alebo nepriateľmi Spojených štátov. Ide o doktrínu neobvykle surovú, nie však pre svoj obsah, ale pre svoju otvorenosť.

Práve tu sa ponúka paralela s Carlom Schmittom. Nemecký právny teoretik upozorňoval, že základné politické rozlíšenie nie je medzi legálnym a ilegálnym, ale medzi priateľom a nepriateľom. Tvrdil tiež, že koncept nadnárodných, hodnotovo neutrálnych spoločenstiev je v konečnom dôsledku iluzórny: v krízových momentoch sa vždy znovu vynorí suverénne rozhodnutie a s ním aj ostré delenie sveta.

Trumpova politika túto logiku nevytvára, iba ju zbavuje liberálneho závoja. To, čo je prekvapivou novinkou, je skutočnosť, že USA už nehovoria o zavádzaní demokracie. Zatiaľ sa zdá, že je celkom jedno, kto prevezme vládu po Madurovi, pokiaľ však bude plniť americké požiadavky. Nejde o zrod novej geopolitiky, ale o priznanie tej starej.

Nadnárodné inštitúcie nestrácajú význam preto, že by ich Trump oslabil; slabnú preto, že v okamihu tvrdej mocenskej konfrontácie nedokážu rozhodovať. Trump tak nie je príčinou rozpadu globálnych štruktúr, ale jeho viditeľným dôsledkom.

Ropa ako podružný motív

Z klasického geopolitického pohľadu ide v prípade Venezuely o hľadanie novej sféry vplyvu. Bezprostredne po zajatí venezuelského prezidenta sa rozmohli špekulácie o tom, že Amerike ide o ropu, tak ako to bolo v prípade Iraku. Argumentovalo sa najmä obrovskými zásobami venezuelskej ropy.

Lenže tento dôvod je podružný a nereflektuje hneď niekoľko zásadných zmien. Do roku 2015 mali USA zakázané vyvážať svoju ropu. Americká bezpečnostná stratégia bola dlho založená na tom, že je potrebné vyťažiť ropu všade vo svete a americké zásoby si nechať na neskoršiu dobu. S príchodom bridlicovej revolúcie sa to však zmenilo.

Od roku 2022 sú USA najväčším vývozcom LNG a kľúčovým vývozcom ropy. Z tohto pohľadu teda nie je primárnym cieľom vyťažiť čo najviac ropy vo Venezuele, pretože by to vytváralo ďalší negatívny tlak na cenu ropy. Samozrejme, ropa a jej ťažba sú vždy lákavé, ale v prípade Venezuely bude treba masívne investície a niekoľko rokov, aby sa produkcia ropy vrátila na úroveň, na ktorej bola, keď Hugo Chávez vyhnal americké firmy.

Tento proces bude trvať roky a má jednu dôležitú neznámu: aký vlastne bude venezuelský režim v nasledujúcich rokoch. To nikto nevie. Operovať s takouto dlhodobou perspektívou nedáva v dnešnom svete zmysel.

V prípade Venezuely tak ide o získanie sféry vplyvu. Nejde len o ropu, ale o všetky nerastné suroviny a o výhodnejšiu geopolitickú pozíciu na šachovnici. Trump a jeho administratíva dali celému svetu najavo, že ďalšie krajiny a územia sú v ich hľadáčiku: od Kuby cez Grónsko, Kolumbiu, Mexiko až po Kanadu.

Všetko teraz môže byť dôležité pre americké bezpečnostné a strategické záujmy. USA navyše zmenili modus operandi. Už nepôjde primárne o vojenské intervencie, ktoré stáli obrovské množstvo finančných prostriedkov amerických daňových poplatníkov, ale o cielené operácie zamerané na jednotlivcov. Americké bezpečnostné služby sa tak inšpirovali izraelskými, pre ktoré je tento modus operandi bežný.

Čína ako hlavný perimeter

Zamerať sa však iba na tento rozmer by bola chyba. Na šachovnici nejde mať iba pozičnú výhodu, ale aj poraziť toho, kto pri nej sedí. A v prípade USA je jasné, že hlavným nepriateľom je Čína. Práve Čínu zasiahne venezuelská operácia najviac. Čína totiž vo veľkom odoberala venezuelskú ropu. Teraz si bude musieť nájsť iného dodávateľa.

Bezprostredne sa ponúka Irán. Ale aká to náhoda, že Trump hovorí v poslednom období aj o Iráne. Keby došlo k zmene režimu aj v Iráne, pre Čínu by sa situácia stala katastrofickou. Krajina by musela spoliehať na Rusko. Ale aj tu v poslednej dobe sme zaznamenali systematické útoky zo strany Ukrajiny, zdanlivo nelogické útoky na ruské rafinérie.

Tieto útoky totiž nedokážu Rusko pripraviť o jeho zásoby a tým zastaviť vojnové operácie, ale skomplikujú mu predaj. A je všeobecne známe, že ukrajinské operácie na území Ruska sa nezaobídu bez podpory amerických bezpečnostných služieb. Strata ruskej ropy by znamenala pre Čínu praktické KO.

Venezuela tak nie je cieľom sama o sebe, ale jedným z ťahov v širšej partii, v ktorej Spojené štáty testujú, kam až siaha ich schopnosť znova vymedzovať sféry vplyvu. Skutočný súper pritom nesedí v Caracase ani v Havane, ale v Pekingu a ďalší ťah je teraz na jeho strane.