Posledných 500 dní Macrona

S nástupom nového roka začal Emmanuel Macron svojich posledných 500 dní vo funkcii francúzskeho prezidenta. Po ôsmich rokoch vlády v Elyzejskom paláci sa krivka jeho popularity doslova prepadla. Iba 18 percent Francúzov je s ním spokojných. Bezprostredne po prvom zvolení sa jeho popularita blížila k 50 percentám.

Macron mal byť zázračným dieťaťom finančného sveta, ktoré vykoná vo Francúzsku nutné reformy. Výsledok jeho vlády je tristný. Realita zlého hospodárenia štátu sa s príchodom covidu prejavila naplno. Aj napriek všetkému úsiliu aktuálneho kabinetu sa schodok štátneho rozpočtu v roku 2026 bude pohybovať okolo štyroch až piatich percent. To je dlhodobo neudržateľné.

Nie sú to však len ľudová neobľúbenosť a zlé ekonomické výsledky, ale aj postupná izolácia na domácej pôde. Vyhlásenie predčasných parlamentných volieb v roku 2024 nebolo pre Macrona jasnou výhrou. Jeho strana, vedená Gabrielom Attalom, vo voľbách stratila. Attal patril k najužšiemu okruhu prezidenta Macrona a bol dlhodobo vnímaný ako jeho preferovaný politický dedič. Lenže odistený hodený granát, ako sám Macron svoje rozhodnutie o predčasných voľbách nazýval, poškodil predovšetkým jeho verných. Odvtedy je Francúzsko riadené chaosom, pri ktorom nie je jasné, čo každý deň príde.

Jedinou možnosťou interpretácie Macronovho rozporuplného konania je snaha udržať si mandát za každú cenu. Túto svoju neochvejnú vôľu zopakoval vo svojom posolstve pre francúzsky národ na záver roka. Macron je pripravený slúžiť do poslednej sekundy. Tým odovzdal jasný odkaz všetkým kritikom. V Elyzejskom paláci zostane až do konca. Nehľadiac na to, že prostredie vo Francúzsku pripomína posledné chvíle antického Ríma.

Riadiť cez chaos

Macronov plán vydržať v Elyzejskom paláci paradoxne najviac ohrozuje domáca scéna. Rozpočet na rok 2026 sa nestihol schváliť v riadnom termíne do konca roka. A tak sa boj o jeho schvaľovanie natiahne do konca januára. Ide o taký komplikovaný proces, že dnes sa v ňom málokto vyzná. Nie je vôbec jasné, ako a kde chce štát šetriť. Všetko sa lepí tak, aby rozpočet prešiel. Pretože keď neprejde, znamená to novú politickú krízu. A tú si nikto nepraje.

Samozrejme, nepraje si ju ani francúzsky prezident Macron. Pád nového premiéra by totiž znova všetkým pripomenul, že vymenovať ďalších premiérov je len hra o čas, a teda hlavný problém je sám Macron. Pád premiéra si však nepraje ani väčšina parlamentu, pretože nikto nevie, kto by bol zvolený. U poslancov podporujúcich aktuálneho premiéra ide možno prakticky o posledných 500 dní v dobre platenej funkcii s mnohými výhodami.

V prípade opozičného Národného združenia (RN) ide o to, že nové prezidentské voľby by ho určite posilnili, avšak na to, aby niečo mohlo zmeniť vo Francúzsku, je málo času. Navyše za súčasnej situácie, keď prakticky každú chvíľu môže vypuknúť ekonomická kríza, nie je vôbec vhodné preberať krajinu. Keby kedykoľvek niektorá z troch ratingových agentúr znížila známku francúzskeho dlhu, automaticky by to sťažilo situáciu každej vlády. Navyše pre tieto agentúry by sa zámienka na zníženie známky rovno ponúkala v podobe Národného združenia vo vláde. Pre najväčšiu francúzsku opozičnú stranu by účasť na vláde predtým, než by vyhrala voľby do Elyzejského paláca, bola pasca.

Testom budú dvojkolové komunálne voľby, ktoré sa uskutočnia v marci. Ostro sledované budú súboje vo veľkých mestách ako Paríž, Marseille alebo Lyon. Pôjde o veľmi vierohodný prieskum verejnej mienky. Nedá sa síce predpokladať, že by tieto voľby ohrozili prezidenta Macrona, ale ukáže sa, aké silné sú jednotlivé strany.

Pre Macron je to hra o čas. Ak sa udrží do leta, jeho šance na ukončenie nájmu v Elyzejskom paláci výrazne stúpnu. Macron má vo svojom repertoári predovšetkým zaradenú kartu zahraničnej politiky. Francúzsky prezident sa vždy uchyľuje pred domácimi problémami k zahraničnej politike. Teraz sa mu ponúka príležitosť na zlatom podnose v podobe predsedníctva Francúzska v skupine G7. Vrcholom má byť stretnutie všetkých hláv štátov 14. až 16. júna 2026 v Évian-les-Bains. Uvidíme, v akej atmosfére sa bude odohrávať toto stretnutie v prípade, že by americký prezident uskutočnil svoj plán na obsadenie Grónska.

Zahraničná politika ako útočisko

V každom prípade, ani v zahraničnej politike sa Macronovi nedarí. Rokovania medzi Trumpom, Putinom a Zelenským len ukázali, že Francúzsko nehrá druhé husle, tie dnes patria Veľkej Británii, ale sleduje dianie skôr z hľadiska ako z pódia.

Zahraničnopolitický kapitál, na ktorý sa Macron dlho spoliehal, sa tak pomaly, ale isto obracia proti nemu. Každý ďalší prejav či iniciatíva na medzinárodnej scéne skôr pripomínajú, ako výrazne Francúzsko stratilo zo svojho niekdajšieho vplyvu.

Zatiaľ čo Jacques Chirac bol schopný Spojeným štátom povedať otvorené „nie“ a dať mu politickú váhu, dnešný francúzsky prezident sa ocitá v situácii, keď jeho postoj síce zaznie, ale len zriedka čokoľvek zmení.

Macronova budúcnosť?

Ak sa Macron dožije konca svojho mandátu, bude mať ešte len 49 rokov. Sám sa netají, že sa ešte na politický dôchodok necíti. Na domácej scéne to však bude mať s takou nízkou popularitou veľmi ťažké, ak nie priam nemožné.

Macron ako stúpenec európskeho federalizmu má, samozrejme, ambície vstúpiť aj do vedenia Európskej komisie. Mandát Ursuly von der Leyenovej sa končí v roku 2029, čo Macronovi dáva dostatok času sa na túto úlohu systematicky pripraviť alebo ju v prípade predčasnej rezignácie dokonca prevziať skôr. Práve slabosť jej mandátu a únava z pokračovania súčasného vedenia by z Macrona mohli urobiť prijateľnú kompromisnú voľbu pre časť európskych elít.

Macron navyše opakovane preukázal, že sa dokáže pohybovať na najvyšších poschodiach moci aj za cenu výrazného odtrhnutia od každodennej reality bežných voličov, čo je vlastnosť, ktorá sa pre túto funkciu ukazuje skôr ako výhoda než ako hendikep.

Téma týždňa